Imaginárne cesty do Južnej Ameriky 

Trebiš sa narodil v roku 1879 ako syn ortodoxného rabína v maďarskom meste Paks. Profesia jeho otca do značnej miery ovplyvnila chlapcov budúci život. V nasledujúcich desaťročiach sa pri niekoľkých príležitostiach zapojil do praktizovania náboženstva a spiritualizmu. Nakoniec sa však otočil chrbtom k judaizmu. Ako tínedžer opustil so svojou rodinou Paks a odišiel na Kráľovskú maďarskú akadémiu dramatických umení. Tam namiesto štúdia trávil čas písaním a predajom cestovateľských príbehov do novín o svojich dobrodružstvách v Južnej Amerike a to napriek tomu, že tam nikdy nebol. 

Striedanie vier 

Mladík bol počas svojho času na akadémii náchylný k drobným krádežiam, čo si čoskoro všimla polícia. Dokonca ukradol zlaté hodinky v rezidencii svojej sestry. Tie následne predal za veľkú sumu peňazí, vďaka čomu mohol vycestovať do Veľkej Británie. Tam sa dal pokrstiť a potom odcestoval späť na kontinent, kde začal študovať v luteránskom seminári. Neskôr sa zamestnal ako misionár. Pôsobil v kanadskom Quebecu, kde mal za úlohu konvertovať lokálnych židov k protestantizmu. Pôvodne vykonával činnosť pre presbyteriánov, ale neskôr vstúpil do anglikánskej cirkvi. Tieto rozpory a divoké nezrovnalosti boli v Trebišových kariérnych rozhodnutiach bežné a sprevádzali ho počas celého života. V roku 1903 nakoniec opustil Kanadu po kontroverzii, ktorá sa týkala jeho platu. Iné zdroje zase uvádzajú, že sa s nadriadeným pohádal ohľadom výšky štipendia.

Drž si priateľov blízko a mocných priateľov ešte bližšie

Po svojom odchode z Kanady sa vrátil do Británie, kde rýchlo nadviazal priateľský vzťah s arcibiskupom z Canterbury. Vďaka jeho vplyvu bol vymenovaný za farára v grófstve Kent. V tomto čase si zmenil meno na Ignatius Timothy Tribich-Lincoln. Neskôr tvrdil, že svoje posledné priezvisko si pridal na počesť Abrahama Lincolna. Čoskoro si tento nový farár našiel ďalšieho mocného priateľa, Seebohma Rowntreeho, muža, ktorý zarobil milióny v čokoládovom priemysle. Bol taktiež vplyvným politikom Labouristickej strany, pričom si najal Trebiša ako svojho súkromného tajomníka. Rowntree ho naopak podporoval v kandidatúre na parlamentné kreslo v Darlingtone v roku 1909. To všetko sa odohralo, keď bol Trebiš stále občanom Rakúsko-Uhorska, ale aj napriek tomuto faktu získal parlamentné kreslo. 

Neúspech za neúspechom

Trebiš sa však zo svojho úspechu dlho neradoval, keďže trpel finančnými problémami a nemohol sa uchádzať o znovuzvolenie. Čoskoro sa jeho zameranie vrátilo do východnej Európy, kde dúfal, že zarobí svoj vlastný majetok. Konkrétne sa podieľal na vytvorení anglicko-rakúskeho petrolejového syndikátu. Keď sa Trebiš nesnažil prinútiť investorov, aby použili svoje peniaze na čerpanie suchých vrtov na ropných poliach v Rumunsku, tak svoju energiu venoval vytvoreniu kartelu, ktorý by kontroloval všetky ropovody v tejto oblasti. V tomto však tiež neuspel. 

Špión za všetky drobné 

Pár rokov pred začiatkom prvej svetovej vojny priviedli neúspechy Trebiša späť do Londýna. Opäť sa dostal do zlej finančnej situácie a tak ponúkol britskej vláde, že bude fungovať ako ich špión. Jeho žiadosť však zamietli. Bývalí žid nakoniec odišiel do Holandska, kde nadviazal kontakt s Nemcami a krátko na to sa stal ich dvojitým agentom. Po návrate do Anglicka len o vlások unikol zatknutiu a v roku 1915 odišiel do Spojených štátov. Tam nadviazal spojenie s nemeckým vojenským atašé Franzom von Papenom, ktorý dostal z Berlína pokyn, aby s ním nemal nič spoločné. Nepredpokladali však, že Trebiš svoj príbeh predá magazínu New York World. Ten o ňom publikoval článok s názvom: „Odhalenie I. T. T. Lincolna, bývalého člena parlamentu, ktorý sa stal špiónom“. Jeho prezradenie však neskončilo len tam a v roku 1916 o ňom americký spisovateľ Robert Mcbride vydal knihu „Odhalenia medzinárodného špióna“. 

Briti boli Trebišovou knihou natoľko rozzúrení, že prinútili Američanov, aby ho zatkli. Trebiša následne vydali britským úradom, pričom strávil tri roky vo väzení na ostrove Wight. V roku 1918 bol zbavený britského občianstva a o rok na to ho deportovali z krajiny.  

Prvé vzťahy s nacistami 

Po niekoľkoročnom väzení sa Trebiš dostal do Nemecka, kde sa postupne prepracoval do krajne pravicových a militaristických okrajov Weimarskej republiky. Práve tu spoznal Wolfganga Kappa a Ericha Ludendorffa. Tí sa v roku 1920 pokúsili o neúspešný puč. Trval len päť dní, ale počas neho bol Trebiš menovaný cenzorom tlače. V tejto funkcii sa stretol aj s Adolfom Hitlerom, ktorý priletel z Mníchova deň pred pádom puču. Bývalý žid nakoniec utiekol do Viedne a neskôr Budapešti.

Po celú tu dobu intrigoval a spojil sa s celým radom okrajových politických frakcií. Medzi nimi boli voľná aliancia monarchistov a reakcionárov z celej Európy známa ako Biela Internacionála. Práve jemu boli zverené archívy organizácie. Trebiš však neváhal ani minútu a informácie z nich získané predal československej tajnej službe. Následne chcel skúsiť šťastie vo fašistickom Taliansku. Lenže jeho meno začali používať aj ďalší podvodníci. Napríklad po atentáte na talianskeho poslanca Giacoma Matteottiho polícia v roku 1924 zatkla istého Otta Thierschadla alias Chirzela, ktorý o sebe tvrdil, že sa volá Ignatius Timothy Tribich-Lincoln. Nakoniec bol aj odtiaľto deportovaný, pričom mu dochádzali miesta kam mohol ísť. Časopis Time ho dokonca nazval: „Muž, ktorého nechce žiadna krajina“.

Trampoty v Číne 

Trebišove blúdenie ho nakoniec priviedlo do Číny, kde pricestoval pod falošným menom Puk Kusati, pričom začal predávať zbrane trom rôznym znepriateleným vojvodcom. Koncom 20. rokov prežil údajný mystický zážitok, vďaka ktorému konvertoval na budhizmus a stal sa mníchom. V roku 1931 získal hodnosť opáta a založil si vlastný kláštor v Šanghaji. Po novom sa nazýval Zhào Kōng a pomaly si okolo seba vytvoril kult osobnosti. Jeho zasvätenci boli dokonca nútení mu odovzdať všetok majetok. Svoj čas v kláštore trávil aj zvádzaním mníšok. Trebišova vernosť Číne však nebola večná a už v roku 1937 špehoval pre Japonské impériu. Dokonca v jeho mene produkoval protibritskú propagandu. Čínske zdroje naopak uvádzajú, že napísal aj množstvo listov a článkov pre európsku tlač, ktoré odsudzovali japonskú imperiálnu agresiu voči Číne. Pre Trebiša bola lojálnosť len slovo.

Nový dalajláma 

Po vypuknutí druhej svetovej vojny nadviazal Trebiš kontakt s nacistami. Svojim bývalým spojencom ponúkol, že pozdvihne všetkých budhistov z Východu proti akémukoľvek zostávajúcemu britskému vplyvu v oblasti. Šéf gestapa na Ďalekom východe Josef Meisinger naliehal, aby sa tomuto plánu venovala vážna pozornosť. Dokonca sa navrhovalo, aby Trebiš sprevádzal nemeckých agentov do Tibetu pri realizácii schémy. Po smrti 13. dalajlámu sa vyhlásil za jeho nástupcu, tento krok dokonca podporili aj Japonci, Tibeťania ho však odmietli. Heinrich Himmler bol nadšený, rovnako ako Rudolf Hess, ale nakoniec sa žiadna podpora nekonala. Hitler dokonca nariadil ukončenie všetkých pseudomystických plánov. Napriek tomu Trebiš mohol pokračovať vo svojej práci pre nemecké a japonské bezpečnostné služby v Šanghaji až do svojej smrti v roku 1943.

Nepríjemné zistenie a smrť

Neskôr sa Ignác dozvedel o holokauste a v reakcii na to poslal Hitlerovi list, v ktorom ho žiadal, aby prestal s masakrovaním židovského ľudu. Nacistické vrchné velenie následne požiadalo japonskú okupačnú vládu v Šanghaji, aby bol Trebiš otrávený. Doteraz sa nevie, ako na túto správu Japonci reagovali. Skutočnosťou však ostáva, že tento bývalý žid, nacistický špión a samozvaný dalajláma zomrel na žalúdočne ťažkosti v Šanghaji v roku 1943. Trebišovho pohrebu sa zúčastnil aj Yosef Nedava (autor jeho životopisu), ktorý tvrdil, že rakva bola prázdna. 

ZDROJE:

1. shootingparrots.co.uk. 2019. T is for Ignáz Trebitsch-Lincoln. shootingparrots.co.uk. Dostupné online: TU

2. WILKINSON. Chris. 2019. Anything Is Possible – Ignaz Trebitsch-Lincoln: Sociopath of the Century (Part One). linkedin.com. Dostupné online: TU