Mysteriózny pôvod 

Pôvod Kagotov je do dnešných dní záhadný. Prvé zmienky o tejto skupine pochádzajú z 10. storočia, pričom o ich vzniku existovalo veľa mýtov. Verilo sa, že ich predkovia boli tesári, ktorí postavili kríž na ktorom bol ukrižovaný Ježiša Krista. Iný prisudzovali ich pôvod  prekliatim staviteľom Šalamúnovho chrámu. Viacej realistické teórie hovoria o Kagotoch ako o odpadlíkoch náboženskej sekty Katarov. Niektorí kronikári tvrdili, že ich predkovia boli obete lepry, alebo rómski obyvatelia Baskicka. 

Pôvod samotného mena Kagot je do veľkej miery neznámý. Ich pôvod bol prisudzovaní germanskym Vizigotom, ktorých porazil franský kráľ Clovis I. v bitke pri Vouillé a ich pomenovanie pochádza zo slova caas (“pes”). Iní historici sa domnievajú, že slovo Kagot v skutočnosti znamená “Lovec Gotov” a ich pôvod prisudzujú moslimským Saracénom z Al-Andalusu. Teoretizuje sa taktiež, že ich meno pochádza z latinského caco-deus v preklade “falošný Bohu”, keďže veľa ľudí ich spájalo s Alanmi - nasledovníkmi heretického arianskeho kresťanstva. 

Veľká časť moderných odborníkov usudzuje, že išlo o potomkov padlého stredovekého cechu tesárov. To by vysvetľovalo prečo mali toľko obmedzení v rámci zamestnania. Kagoti boli nútení nosiť symbol červenej pavučiny o ktorej sa teoretizuje, že mohla byť pôvodne znakom cechu. V 9. a 10. storočí nastal krátky stavebný rozmach na pútnickej Svätojakubskej ceste(na chádzajucej sa na severe dnešného Španielska), to mohlo priniesť cechu moc aj podozrenie. Kolaps ich podnikania by zanechal rozptýlenú, no súdržnú skupinu v oblastiach, kde sú Kagoti známi.

Izolovaní od zvyšku spoločnosti

Kagoti žili v malých, segregovaných komunitách známych ako kagoterie, ktoré boli roztrúsené po celom západnom a juhozápadnom Francúzsku. Našli by ste ich taktiež na severe Španielska v oblastiach Aragónska, Navarre a Astúrie. Príslušníci tejto skupiny žili na okraji spoločnosti buď v chudobných štvrtiach alebo malých dedinách za hradbami miest. Izolovanosť skupiny od zvyšku spoločnosti spôsobila, že zvyšok obyvateľstva s nim neprichádzal často do styku, výsledkom toho bola démonizácia zo strany ľudu. 

Diskriminácia až za hrob

V určitých obdobiach histórie si Kagoti museli vyšiť husiu nohu z červenej látky na prednú časť oblečenia, aby boli rozpoznateľní od zvyšku populácie. Od roku 1623 bolo kagotským obyvatelom Navarri nariadené nosiť žltý lemon. Napriek tomu, že vyznávali rovnakú vieru, tak museli chodiť do kostola bočným vstupom. Ten bol často zámerne nízky, aby ich donútil pokloniť sa a pripomenúť im ich podradné postavenie, pričom od zvyšku veriacich boli oddelení kolajnicov.  

Diskriminácia bola prítomná už pri krste, keďže ten prebiehal za súmraku miesto dňa a nemali dovolené ho oslavovať.  Tieto praktiky sa nezmenili ani keď Kagoti prešli z katolicizmu na kalvinizmus. Vždy sa očakávalo, že potichu vstupia do kostola a zhromaždia sa na najhorších miestach. Mali vyhradenú vlastnú svätenú vodu. Tá ktorá bola určená pre bežných obyvateľov sa nemohli ani dotknúť. Porušovanie tohto zákazu sa bralo veľmi vážne. Dokonca existuje aj príbeh o tom ako si jeden Kagot odrezal ruku a potom ju pribil na dvere kostola v bretonskom Quimperle. Dôvod bol ten, že sa odvážil dotknúť svätenej vody určenej pre “čistých“ občanov.

Kagoti sa nesmeli oženiť s nekagotmi, kvôli čomu boli často nútení praktizovať incest. V niektorých oblastiach sa behom storočí tento zákaz zrušil, ale pokiaľ si nekagot vzal Kagota tak bol po novom klasifikovaný ako príslušník tejto skupiny. Diskriminácia sa však neskončila len tam. Kagoti nemohli používať verejné fontány a mali zakázaný vstup do krčiem. Museli mať svoje vlastné cintoríny, ktoré boli oddelené od nekagotských a pokiaľ sa biskupi pokúsili  premiestniť telá Kagotov na nekagotské cintoríny tak vypukli nepokoje.

Príslušníci tejto yvrstvy nemali ani štandardné priezviská. Namiesto toho ich v matrikách a záznamoch evidovali iba podľa krstného mena, po ktorom nasledovala zmienka “Kagot”, čo platilo aj v prípade ich krstného listu. Bolo im zakázané pridať sa ku kňažstvu. Na španielskych územiach Kagoti podliehali štatútu limpieza de sangre (čistota krvi), ktorý stanovil právnu diskrimináciu a obmedzovanie výsad potomkov moslimov, Židov, Rómov a Kagotov.

Obmedzený výber povolaní 

Kagoti sa často v rámci práce obmedzovali na murárstvo, drevorúbačstvo, rezbárstvo a debnárstvo. Mali zakázané predávať jedlo či víno a nemohli sa ani dotýkať potravín na trhu, či pracovať s dobytkom alebo na mlyne. V Navarre boli často zamestnaní ako hudobníci. Kagotie ženy fungovali často ako pôrodné asistentky. Vďaka spojeniu s drevospracujúcim remeslom Kagoti často pracovali ako operátori nástrojov na mučenie a popravu, ako aj na výrobu nástrojov samotných, čo len napomohlo sociálnej ostrakizácii. 

Brali ich ako vlkodlakov a intelektuálne podradných 

Démonizácia Kagotov nemala hranice, ľudia ich obviňovali z čarodenícstva, kacírstva, kanibalizmu, sexuálneho devianstva a nejeden človek o nich tvrdil, že sú vlkodlaci. Nekagoti im často prisudzovali vinu za nešťastia a boli presvedčení o ich magických schopnostiach. Vraj vedeli dotykom alebo pohľadom spôsobiť ochorenie deťom. Niektorí ľudia dokonca verili, že Kagoti sa rodia s chvostom a mnoho Bretoncov bolo presvedčených o tom ako vraj Kagoti krvácajú z pupku na Veľký piatok. 

Povery postupom času síce vytratili, ale naopak sa rôzní odborníci snažili dokázať podradnosť Kagotov. Francúzsky raný psychiater Jean-Étienne Dominique Esquirol vo svojich prácach z roku 1838 označil Kagotov za podskupinu “idiotov”. Do konca prvej polovice 19. storočia prevládali preudomedicínske presvedčenia o intelektuálnej menejcennosti. No niektorí fancúzski a britskí lekári pokračovali v označovaní Kagotov za rasu inherentne postihnutú vrodenými poruchami až do konca storočia.

Snahy o začlenenie 

Počas dejín sa našli aj vysokopostavení ľudia, ktorí sa snažili Kagotom pomôcť. Jedným z nich bol pápež Lev X. Ten v roku 1515 vydal bulu kde nariadil, aby sa s príslušníkmi tejto skupiny zaobchádzalo „láskavo, rovnako ako s ostatnými veriacimi“. Napriek tomu sa toho zmenilo len málo, keďže väčšina miestnych autorít bulu ignorovala. O zlepšenie podmienok sa pokúsil aj cisár Svätej Rímskej ríše Karol V., ktorý podporoval toleranciu a zlepšovanie života Kagotov. Počas storočí sa dostávali pod ochranu francúzskych a španielskych jurisdikcii cirkvi. V roku 1673 sa Ursúanskí statkári z obce Baztán zasadili o uznanie miestnych Kagotov za prirodzených obyvateľov Baztánu. Aj v 17. storočí Jean-Baptiste Colbert oficiálne oslobodil Kagotov vo Francúzsku od ich otroctva farským kostolom a od obmedzení, ktoré boli na nich kladené, hoci v praxi sa nič nezmenilo.

Postupná asimilácia 

Oficiálna diskriminácia skončila až počas Francúzskej revolúcie. Revolučné autority ich vnímali ako rovnoprávnych a diskrimináciu de jure zrušili. Hoci sa ich podmienky zlepšili tak stále čelili pretrvávajúcim predsudkom. Počas revolúcie Kagoti zaútočili na úrady v ktorých boli rodné listy všetkých Kagotov. Tie následne spálili, aby utajili svoje dedičstvo, čo sa však neosvedčilo, keďže ľudia si pamätali ich kagotský pôvod. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia sa ešte vyskytovali príklady predsudkov vrátane škandálu v dedine Lescun, kde sa v 50. rokoch minulého storočia nekagotská žena, vydala za Kagota.

Až do začiatku 20. storočia existovala v Navarre zreteľná komunita Kagotov, pričom posledným miestom segregácie bola dedina Arizkun v Baskicku. V dnešnej dobe Kagoti netvoria samostatnú spoločenskú vrstvu a sú do veľkej miery asimilovaní so zvyškom populácie. Kagoti mali svoju vlastnú kultúru, ale len veľmi málo z nej bolo zapísaných alebo zachovaných. V dôsledku toho takmer všetko, čo je o nich známe, súvisí s ich prenasledovaním.

1. lifeonlalune.com. 2025. French History Mysteries #1: Les Cagots. lifeonlalune.com, 2025. DOSTUPNÉ ONLINE:TU