Príchod nájazdníkov

Skýti patrili k iránskym kočovníckym kmeňom, ktoré pôvodne obývali široké pláne strednej Ázie (údajne v oblasti dnešného Kazachstanu). Usudzuje sa, že k ich migrácii na západ viedli neustále boje o pastviny, pravdepodobne spôsobené  suchom. Ich pochod na západ sa odohral niekedy na konci 8. storočia p. n. l. Pri ústupe pred im príbuzným národom Massagetov napadli Skýti Kimmerov, ktorých vytlačili až na sever Malej Ázie, kde spustošili národ Frýgov, pričom tí následne miznú z histórie.  

Skýtské nájazdy prispeli k zániku mocnej ríši Urartu v Zakaukazsku, následne ohrozovali Asýriu a niektoré skupiny prenikli až k hraniciam Egypta, ktorý sa koncom 7 stor. p. n.l. radšej vykúpil, aby sa uchránil pred útokmi kočovníkov. Mimoriadne rýchla skýtska jazda sa stala pohromou pre mocné štáty starovekého sveta, keďže v ich armádach prevládala pechota, ktorá si s efektívnym útokom jazdcov nevedela poradiť. 

Z Ázie ich nakoniec vytlačili Médi, kvôli ktorým sa museli usadiť na severnom pobreží Čierneho mora. Územie Skýtov sa rozprestieralo od Dunaja až po rieku Don v Rusku. Oblasť bola bohatá na lovnú zver, rovnako tak na železné a medené bane. Zo svojej novej domoviny podnikali Skýti nájazdy až do strednej Európy, kde boli nájdené ich tradičné trojboké hroty šípov. 

Nezastaviteľní bojovníci 

Podľa gréckeho historika a filozofa Hérodota sa Skýti nazývali Skoloti. Toto pomenovanie je pravdepodobne odvodené od staroiránskeho slova „iškuzi“, čo v preklade znamená „strelec“ alebo „lukostrelec“. Teóriu, že sa Skýti sami nazývali lukostrelcami podporujú aj vtedajšie záznamy o ich úžasných schopnostiach s lukom, ktoré vedeli oceniť aj ostatné národy starovekého sveta.

Lukostreľba hrala kľúčovú úlohu aj pri ich nájazdoch. Najpoužívanejšia taktika boja spočívala v rýchlom a prekvapivom útoku jazdeckých lukostrelcov, ktorí sa nečakane objavili pred nepriateľom, zasypali ho šípmi a v momente zmizli. Túto taktiku neskôr používali aj Avari, starí Maďari, Mongoli a v podstate celý staroveký a stredoveký kočovný svet. 

Taktika rýchlych a prekvapivých prepadov robila zo Skýtov neporaziteľných súperov. Samotný Hérodotos opísal ich neporaziteľnosť takto: „Kto na nich zaútočí, toho porazia. Nikto ich nedostihne, pokiaľ si to oni sami neželajú.“ S týmito kočovníkmi viedol boj aj perzský kráľ Dárius I., ktorého ťaženie na severné pobrežie Čierneho mora dopadlo katastrofálne. Skýti používali taktiku spálenej zeme, čím vyčerpali perzskú armádu, a tá sa nakoniec bez väčšieho úspechu musela stiahnuť. 

Nemorálne praktiky 

Hérodotos opisoval Skýtov ako krutých bojovníkov, ktorí praktizovali skalpovanie a lov lebiek. Porazeným nepriateľom odrezali hlavy a potom z nich strhli skalpy, ktoré pripevňovali k sedlám svojich koní. Lebky tiež používali ako poháre. Bohyni Tabiti obetovali telá nepriateľov. Ich prístup k otrokom bol aj na vtedajšie pomery krutý. Podľa Hérodotosa bol každý otrok, ktorý sa im dostal do rúk oslepený, aby nemohol utiecť a celý zvyšok života dojil kobyly. Keď ich pán zomrel, otroci boli následne pochovaní s ním v mohyle. Archeologické nálezy dokazujú, že telá otrokov do mohýl neukladali, ale hromadne nahádzali. 

Ich výzor bol na tú dobu netypický. Hérodotos o nich hovoril ako o ľuďoch s ryšavými vlasmi, sivými očami a svetlou pokožkou. U mužov aj žien boli bežné tetovania, ktoré zobrazovali divokých predátorov. Tetovaní boli aj najsilnejší bojovníci na pamiatku svojich statočných činov. Odhaduje sa, že tetovania mohli slúžiť ako istý spôsob magickej ochrany. 

Skýtsky spôsob života 

Pre kočovných Skýtov bol život neoddeliteľne spojený s jazdením na koni. Týchto kopytníkov využívali v boji, pri pasení zvierat a na love, nikdy ich však nezapriahli do povozu, na to používali hovädzí dobytok. Vládcovia boli tradične pochovávaní s niekoľkými koňmi, najmenej jedného koňa mali aj prostí ľudia, vrátane žien. Na Kubáni a v Podnestere boli v skýtskych mohylách nájdené pozostatky desiatok koní. 
 
Kočovníci tiež obľubovali alkohol, najme víno, ktoré na rozdiel od Grékov neriedili vodou, čo považovali ich južný susedia za barbarské a nekultúrne.  Hérodotos tiež spomína, že Skýti mali vlastné kúpele, kam dávali semienka konopy na horľavé kamene. To vytvorilo obrovskú clonu dymu a, podľa už spomenutého gréckeho historika, Skýti pri kontakte s dymom spálenej konopy „vrieskali radosťou.“

Čo sa týkalo umenia, výrobky tohto kočovníckeho národa mali svojbytné charakteristické rysy. Pôsobili harmonicky, veľmi vyrovnane, zrejmý je tiež veľký cit pre materiál. Zobrazené zvieratá boli pôvodne pomerne realistické a slúžili pravdepodobne na náboženské účely.  Postupom času však dochádzalo k výraznej štylizácii a snahe, aby výrobky čo najviac tešili oko. Predmety skýtskeho zvieracieho štýlu sú akýmsi filmom so zábermi v rôznych fázach pohybu a života.

Pohrebné obrady vyššej vrstvy boli veľmi zložité a slávnostné,  pričom sa dlho odkladali. Obyčajne sa konali len na jar a jeseň, čo súviselo s pravidelnými presunmi a hľadaním nových pastvín. Kvôli tomu bolo nutné zosnulých nabalzamovať. Pri tomto procese sa telá naplnili aromatickými bylinami. Mŕtvych naložili na voz, ktorý prechádzal od osady k osade, nasledovaný nárekmi ľudí. Tí si pri tejto príležitosti ostrihali vlasy. Trúchliaci sa zároveň úmyselne zraňovali a pichali si šípmi do rúk. Celý tento proces viedol kňaz a cesta musela trvať štyri dni. Až potom bolo telo dovezené a spustené do hrobu. 

Mágovia v ženských šatoch a bohovia 

Skýti boli mimoriadne poverčiví, verili v kúzla a amulety. Z vplyvných rodín pochádzali aj mágovia, ktorí údajne vedeli predpovedať budúcnosť a praktikovali rôzne kúzla. Obliekali sa do ženských šiat a hovorili vysokým hlasom. Títo mágovia boli síce vážení, ale pokiaľ sa nejaká z ich dôležitých predpovedí nenaplnila, tak im hrozilo upálenie a v niektorých prípadoch aj upálenie všetkých mužských príbuzných. 

Bežné bolo u nich uctievanie živlov, obzvlášť ohňa, ktorého patrónkou bola bohyňa Tabiti. Na tú sa odvolávali ako svedkyňu pri prísahách. Dochovalo sa veľa jej hlinených sošiek, na ktorých je vyobrazená s dieťaťom v náručí. Iné sochy ju vyobrazujú ako napoly žena a napoly hada. Tato bohyňa mala zaisťovať plodnosť a bola tiež ochrankyňou tehotných žien. 

Veľký význam mal aj Papaj, boh nebies. Jeho ženou bola Api, bohyňa zeme a vody, matka bohov. Z ich spojenia sa zrodil Targitaj, prvý človek, zároveň ale uctievaný ako boh-predok. Aj jeho manželkou sa stala Api, čím sa stala aj matkou ľudstva. Targitaj bol nielen synom Papaja, ale aj jeho pozemským zosobnením. Ďalšími bohmi boli: Gajtosir - boh slnka, Argimpasa - bohyňa luny a lásky, taktiež Tamumas - boh vody.

Skýtsky svet 

Hérodotos a veľa iných vtedajších historikov uviedlo veľký počet kmeňov, ktoré žili v blízkosti Skýtov a zdieľali s nimi podobnú stepnú kultúru a jazyk. Tento druh kultúry bol často nazývaný „skýtska kultúra“, ku ktorej okrem Sarmatov patrili aj Massageti, ktorí žili v centrálnej Ázii a preslávili sa bojmi proti Peržanom. Grécke zdroje spomínajú ako massagetská kráľovná Tomyris porazila zakladateľa Perzskej ríše Kýrosa Veľkého. Niektoré zdroje uvádzajú, že mu dokonca vlastnoručne odsekla hlavu.

Do „skýtskej kultúry“ patrili aj Sakovia, ktorí sa migráciou dostali do západnej Indie a vytvorili tam Indoskýtske kráľovstvo. Ich vzdialenejší príbuzní Žou-č’ prenikli až na severovýchod Číny a počiatkom 1. storočia n.l. založili Kušánovskú ríšu, kde žili budhisti, hinduisti a vyznávači zoroastrianizmu v harmónii. K ďalším známym nositeľom „skýtskej kultúry“ patrili Gelóni, Budini a Aláni. 

Postupný úpadok a zánik 

Vo 4. storočí p. n. l. sa na východných hraniciach Skýtie objavili Sarmati, ktorí hovorili rovnakým jazykom a viedli podobný spôsob života. Najväčšia odlišnosť medzi nimi sa týkala postavenia žien. Zatiaľ čo u Skýtov nemali ženy žiadne postavenie, Sarmatky jazdili na koňoch, pričom lovili a bojovali po boku mužov. Žena sa údajne nemohla vydať, dokým nezabila nepriateľa. 

Kvôli prenikajúcim Sarmatom boli Skýti nútení migrovať na pobrežie dnešného Rumunska. V roku 339 p.n.l na nich zaútočil kráľ Macedónie, Filip II., a zabil ich kráľa Atea (ktorý mal vtedy údajne 90 rokov). Vo Filipovom ťažení pokračoval aj jeho syn Alexander Veľký. Ten proti Skýtom poslal svojho vojvodcu Zópyria, ktorému sa podarilo dostať až k rieke Dnester. 

Na konci 3. storočia p. n. l. sa centrum Skýtov presúva na Krym, kde neskôr vybudujú mesto Skýtske Neapolo, chránené mohutnou kamennou hradbou. Ich kultúra bola ovplyvnená Grékmi, s ktorými obchodovali. Stepné oblasti na severe Čierneho mora postupne ovládli Sarmati, ktorých ťažká jazda bola oveľa nebezpečnejšia ako skýtski lukostrelci. Ríša Skýtov na Kryme definitívne zanikla v 3. storočí n.l., keď ju dobyli germánske kmene Gótov. Zvyšní Skýti a Sarmati boli v nasledujúcich storočiach asimilovaní so Slovanmi. 

Skýtske dedičstvo 

Okrem Slovanov boli Skýti asimilovaní aj príbuzným národom Alanov. V dnešnej dobe síce neexistujú žiadni priami pokračovatelia tohto kočovného národa, udáva sa však, že Skýti (a rovnako tak Sarmati) hrali inštrumentálnu úlohu v etnogenéze Osetov, ktorí sú považovaní za priamych potomkov Alanov. Tento malý národ ma 600 tisíc obyvateľov a žije v horách Kaukazu pričom si do dnešných dní uchoval svoj iránsky jazyk.

Zdroje: 

1. ŠKODA, Milan. 2015. Velké říše kočovníků. Praha: Vyšehrad, 2015. 288 s. ISBN: 978-80-7429-473-0
2. SMIRNOV, P. Alexej. 1980. Skytové. Praha: Panorama,1980. 204 s.ISBN: 11-017-80