Mladý génius

Wiliam Walker sa narodil v americkom Nashville, počiatkom septembra 1824. Už od malička vyzerala jeho budúcnosť sľubne. Na univerzite vo svojom domovskom meste promoval s vyznamenaním už ako štrnásťročný. Následne precestoval Európu, pričom študoval medicínu v Edinburgu a Heilderbergu. Ako 19 ročný sa stal lekárom. Chvíľu pôsobil vo Filadelfii, neskôr však odišiel študovať právo do New Orleans. 

Myšlienky o dobýjaní a prvá výprava

Walkerová právnická kariéra trvala len krátko, keďže po čase svoju pozíciu právnika opustil a stal sa spoluvlastníkom novín New Orleans Crescent. Počas roku 1849 sa presťahoval do San Francisca, kde vybojoval tri pištoľové duely, pričom v dvoch bol ranený. V tej dobe sa začal zaoberať myšlienkou dobytia rozľahlých území Latinskej Ameriky súkromnou armádou a založenia štátov, ktoré by boli ovládané anglicky hovoriacimi belochmi. 

V októbri 1853 podnikol vtedy 29 ročný filibustier výpravu do severného Mexika, konkrétne na územie Baja California a Sonora. Jeho vojsko, pozostávajúce z štyridsiatich piatich mužov, dobylo hlavné mesto provincie - La Paz, pričom ho Walker prehlásil za hlavné mesto novej “republiky dolnej Kalifornie.” Sám seba pritom vyhlásil za prezidenta nového štátu. Neskôr dokonca nazval dolnú Kaliforniu súčasťou väčšej “republiky Sonora”, ktorej územie nikdy nedobyl. Jeho úradovanie netrvalo dlho, keďže sa kvôli nedostatku zásob a silnému odporu mexickej vlády musel stiahnuť späť do USA. 

8 minútový súd

V Kalifornii bol Walker zatknutý a následne súdený za vedenie nezákonnej vojny v rozpore so zákonom o neutralite z roku 1794. Vďaka svojej filibustierskej činnosti si získal enormnú popularitu u ľudí, čo malo veľký vplyv na jeho súd, keďže porote trvalo len osem minút, kým ho oslobodila. Jeho mexické dobrodružstvo z neho urobilo celebritu, čo mu umožnilo zhromaždiť dosť mužov a prostriedkov na ďalšiu výpravu, tentokrát do stredoamerickej Nikaraguy. 

Wiliam dobyvateľ

V roku 1855 bola Nikaragua postihnutá občianskou vojnou medzi Britmi podporovanými konzervatívcami a Američanmi podporovanými liberálmi. Walker sa počas júna toho roku spolu s 57 dobre vyzbrojenými žoldniermi vylodil v prístave Realejo. Sám sa pritom postavil do čela vojska liberálov a dobyl hlavné centrum konzervatívcov - Granadu. Ako rukojemníkov si podržal členov prominentných konzervatívnych rodín a následne ustanovil koaličnú vládu. Prezidentský úrad prenechal konzervatívnemu Patriciovi Rivasovi, sám si však udržal skutočnú moc ako vrchný veliteľ armády. 

Budovanie štátu

Walker nijako neskrýval svoje plány pretvoriť Nikaraguu podľa vzoru južanských štátov USA. Za oficiálny jazyk krajiny vyhlásil angličtinu. Plánoval masový dovoz čiernych otrokov, vypovedal alebo nechal popraviť niekoľko konzervatívnych vodcov a rovnako tak neskrýval mocenské ambície. Svojimi činmi si však znepriatelil svojich bývalých spojencov. Vláda, spolu s prezidentom Rivasom, utiekla z hlavného mesta a prehlásila Walkera za zradcu a nepriateľa Nikaraguy. 

Mladý filibustier nezaváhal a počas prvej polovice júla 1856 sa sám ujal prezidentského úradu. Vládne noviny El Nicaragüense, ktoré boli publikované v španielčine a angličtine, opísali Walkerove prevzatie moci ako: „liberálnu revolúciu“ a „ustanovenie demokratického režimu.” V amerických mestách sa vo Walkerov prospech usporadúvali verejné zbierky a boli najímaní ďalší dobrovoľníci. Dokonca aj niektorí európski politici vnímali jeho vládu ako užitočnú protiváhu britských mocenských ambícií v regióne.

Pri jednaní s americkými politikmi hral Walker na stranu “britského nebezpečenstva” a strategického významu Nikaraguy. V tom istom čase dorazilo z Kalifornie ďalších 2000 nadšených “kolonistov” a prezident USA Pierce obratom uznal filibustiersku vládu za legitímnu. Veľký vplyv na toto rozhodnutie mala aj skutočnosť, že Walker kontroloval trasu, ktorá bola považovaná za najvhodnejšiu pre vybudovanie medzioceánskeho prieplavu. Naopak ostatné štáty v regióne považovali aktivitu mladého Američana za predvoj koloniálneho vpádu zo severu a boli pripravené sa Walkera vojnovou cestou zbaviť. 

Jeden za všetkých, všetci proti Walkerovi

Na jar roku 1856 vyzval kostarický prezident Juan Rafael Mora svojich spoluobčanov, aby sa postavili “bezostyšným dobrodruhom, spodine spoločnosti”, spolu s finančnou aj materiálnou podporou Rafaela Carrery a britskej vlády prekročili hranice. Guatemala, Honduras a Salvador následne vyhlásili Walkerovi vojnu . Pomoc taktiež prišla z Peru a Novej Granady, ktoré sa cítili ohrozené americkým expanzionizmom.

V bitke pri meste Rivas bol Walker porazený a zvyšky jeho mužov boli v nasledujúcom roku evakuované americkým vojenským loďstvom. Pri ústupe Walker nariadil otráviť studne mŕtvymi telami. To malo katastrofálne následky pre kostarické vojenské jednotky, ktoré zdecimovala cholera. Pri návrate domov prepukla v Kostarike epidémia, ktorá si na obetiach vyžiadala najmenej 10 percent populácie.

 

Ďalšie výpravy s rovnakým výsledkom

Walker sa napriek porážkam nevzdával svojich ambícií. Po svojom neúspešnom nikaragujskom dobrodružstve bol v New Orleans privítaný ako hrdina a v novembri 1857 sa na čele novej výpravy vrátil do Nikaraguy. Kvôli tvrdému odporu sa však musel stiahnuť. Napriek tomu podnikol medzi rokmi 1857-1858 turné po južných štátoch USA, pri ktorom propagoval projekt južanskej kolonizácie Strednej Ameriky. Niekedy v tej dobe sa mu naskytla príležitosť realizovať svoje plány. 

V roku 1800 sa Británia vzdala svojich mocenských ambícií na karibské pobrežie Strednej Ameriky a ostrovy v Honduraskom zálive. Britskí osadníci na týchto ostrovoch však odmietali byť súčasťou Hondurasu a požiadali Walkera, aby im pomohol ubrániť nezávislosť. Filibustier zaútočil na prístav Trujillo, jeho málopočetné jednotky boli však porazené a zajaté britskými námorníkmi vyslanými z Jamajky. On a jeho súkromné vojsko bolo následne predané honduraským autoritám, ktoré ho v septembri 1860 popravili. 

Walkerov odkaz 

Spomienky na Walkerove činy doznievali dlho. Liberáli v Nikarague boli diskreditovaní kvôli ich kolaborácii s filibustierom. Zhoršili sa aj vzťahy medzi Nikaraguou a Kostarikou, keďže kostarická armáda ostala na nikaragujskom území aj po Walkerovej porážke. Ich prítomnosť v údoli rieky San Juan mala posilniť územné nároky kostarickej vlády v dovtedy nevyriešených hraničných sporoch. Tie boli nakoniec vyriešené v roku 1858, keď sa Nikaragua vzdala regiónu Guanacaste v prospech Kostariky. 

Napriek tomu, že po porážke Walkera zachvátila Kostariku cholera, zaujala víťazná vojna dôležité miesto v kostarickej národnej mytológii. Zrodila nových hrdinov a vyplnila miesto neexistujúceho boja za nezávislosť od Španielska. V ďalších rokoch boli stavané pomníky a usporadované verejné slávnosti prezentujúce kostarických vojakoch ako hrdinov, ktorí zachránili Strednú Ameriku pred otroctvom a zahraničnou agresiou. 

Walkerove eskapády sa stali v Kostarike a ďalších štátov Strednej Ameriky rozhodujúcim impulzom pre vytvorenie štátnych armád, ktoré boli určené na ochranu národných záujmov. Štát tak prevzal monopol na užívanie násilia, a to za cenu všeobecnej militarizácie štátneho aparátu. Zdiskreditovaní liberáli súhlasili s nastolením čisto konzervatívneho režimu v Nikarague na čele s umierneným konzervatívnym prezidentom Tomásom Martinézom.  Ten sa ako jeden z mála nikaragujských politikov nikdy neskompromitoval kolaborovaním s Walkerom. Jeho úradovanie, ktoré trvalo od roku 1857-1867, zahájilo štyri dekády stability, čo bolo prvé a zároveň posledné takéto obdobie v dejinách Nikaraguy. 

Zdroje

1. KŘÍŽOVÁ, Markéta. 2016. Dějiny strědní Ameriky. Praha: NLN - Nakladatelství Lidové noviny, 2016. 320 s. ISBN: 9788074224867