Divoký región

Kaukaz bol dlhé stáročia známy ako neskrotiteľný región, plný národov, odlišných zvyklostí, jazykov a náboženstiev. Rusko ho dlhodobo vnímalo ako hrozbu pre svoje južné hranice. Zároveň boli však ruskí cári hnaní snom obnoviť zaniknutú Byzantskú ríšu, keďže svoje impérium považovali za jeho nástupnícky štát. Táto vízia mala začať ovládnutím Kaukazu a skončiť dobytím Istanbulu. Preto už v roku 1800 cár Pavol I. vyhlásil kampaň, ktorej cieľom malo byť ovládnutie tohto „divokého“ regiónu. Okrem toho, že musel viesť vojnu proti vzdorujúcim domácim kmeňom, tak viedol boje s Osmanmi aj Peržanmi, ktorí mali na Kaukaze tiež svoje záujmy. 

Boje trvali roky a keď cár Pavol I. zomrel, tak vo výbojoch pokračovali jeho potomkovia. Obzvlášť kruté boli strety s Čerkesmi, ktorí kládli silný odpor. Rusi im to však vracali vypaľovaním dedín, pričom sa snažili upravovať terén bojiska tak, aby im vyhovoval. Položili sieť ciest, zničili pôvodné dediny a na ich mieste často usadili nové roľnícke komunity Rusov alebo iných ortodoxných Slovanov. V tejto čoraz krvavejšej situácii sa veľkoobchodné ničenie dedín stalo štandardnou taktikou.

Eliminácia nepriateľa

Generál Jermolov poznamenal, že: „Potrebujeme Čerkesské krajiny, ale nepotrebujeme Čerkesov samotných.“  Ruskí vojenskí velitelia mali záujem dosiahnuť slávu na bojisku, ktorú by bolo oveľa ťažšie dosiahnuť na západnom fronte ako na Kaukaze. Z tohto dôvodu často klamali centrálnu správu a zahmlievali pokusy čerkeských skupín o nastolenie mieru s Ruskom. Nie, že by to veľa zmenilo, lebo cárska politika bola zameraná na ovládnutie Kaukazu a zmenu jeho demografickej situácie, aby horali nemohli predstavovať hrozbu pre ruskú moc. 

Už spomenutý Jermalov využíval ničenie úrody, vypaľovanie dedín a nútené presídlenie ako účinný nástroj nielen na zastrašenie miestneho obyvateľstva, ale taktiež na zmenu demografickej situácie. Behom bojov s Čerkesmi mali tieto metódy dosiahnuť nového vrcholu. Prvá významná vlna vojnových utečencov zo západného Kaukazu sa začala objavovať už okolo roku 1850, pričom so silnejúcimi ruskými aktivitami v regióne silnel aj prúd vyhnancov.

Miljutin, náčelník štábu generála Berjatinského, spísal v roku 1857 memorandum, v ktorom opísal ciele ruskej politiky na Kaukaze. „Už nejde len o to, aby vysídlení Čerkesi uvoľnili priestor pre osídlenie roľníckemu obyvateľstvu, ako to bolo na rôznych kaukazských územiach v skoršej dobe. Teraz je eliminácia Kaukazcov cieľom sama o sebe, pretože predstavuje vyčistenie priestoru od nepriateľského elementu.“

Systematické ničenie

V dobe najväčšieho vysídľovania vládol v Rusku cár Alexander II. Ten sa zapísal do dejín tým, že zrušil nevoľníctvo a viacero moderných historikov ho nazýva „cár osloboditeľ.“ Ignorujú pritom však jeho metódy eliminácie Čerkesov. Bol to práve on kto schválil plán na ich vysídlenie za rieku Kubáň. Touto úlohou poveril grófa Jevdokhimova. Ten mal k dispozícii veľkú časť ruskej armády, ktorá bola skúsená aj po tom, čo desiatky rokov potláčala murídske povstania. K tejto úlohe sa prispôsobila systematicky a bez zbytočných rizík. 

Oddiely sa viac venovali budovaniu ciest, ničeniu čerkeských dedín a stavaniu opevnených táborov. Pokiaľ sa cárska armáda stretla s ozbrojeným odporom, rýchlo a nemilosrdne ho potlačila. Väčšinou sa však miesto bojovo naladených mladíkov stretli s rozvážnymi starcami, ktorí sa snažili ruských veliteľov uistiť o svojej oddanosti k Cárskemu Rusku. To im však nepomohlo, keďže ruskí dobyvatelia nebrali na sľuby lojality žiadne ohľady a považovali horalov za porazených nepriateľov. 

Jednotlivé kmene dostali väčšinou určitú lehotu na odchod do Turecka, pokiaľ však uplynula a domáci ostali vo svojich obydliach, tak boli považovaní za vojnových zajatcov. V apríli 1862 vyčistila ruská armáda pás krajiny medzi riekami Laba a Bielaja od horalov a chystala sa k postupu ďalej na juhozápad. Počas leta 1862 cárske oddiely vypálili všetky dediny v údoliach riek Pšechy a Šiši, čím zbavili Čerkesov ich obilnice. V zime toho istého roku sa vrchným veliteľom ruských vojsk na Kaukaze stal veľkoknieža Michail Nikolajovič, ktorý pokračoval v politike vysídľovania pôvodných obyvateľov a zaberaní ich územia v prospech kozáckeho osídlenia. O úspešnosti kampane vypovedá aj fakt, že v lete 1863 sa mimo ruskej kontroly nachádzalo už len niekoľko údolí, ktoré boli vysoko v horách a taktiež úzky pás čiernomorského pobrežia. Ten ruské vojská z opatrnosti vypratali v priebehu krymskej vojny. 

Urýchlenie genocídy 

Vysídľovaniu začalo venovať pozornosť aj Medzinárodné spoločenstvo, čo motivovalo ruské vedenie, aby okupáciu ostávajúcich území urýchlilo. Abadzechovia boli jedným z mála čerkeských národov, ktorí stále žili na svojom pôvodnom území. V apríli 1864 im však ruská armáda prikázala odísť do Turecka. S ich vyhnaním je spojená posledná veľká operácia Ruska v rámci obsadzovania kaukazského vnútrozemia. Cárske oddiely pod vedením grófa Jevdekimova museli zostúpiť na južné svahy do údolia rieky Tuapse a silou donútiť miestnych obyvateľov, aby nielen odblokovali cestu pre vyššie zmienených Abadzechov, ale sami boli donútení opustiť svoju domovinu. 

Koncom apríla dosiahla ruská kolóna ústie rieky Tuapse do Čierneho mora, kde obnovila opustenú pevnosť a prístav Veljaminovskij, pričom v nasledujúcich týždňoch obsadzovala ďalšie opevnené miesta na pobreží Čierneho mora. Miestni Ubychovia sa nezmohli ani na organizovaný odpor a nakoniec súhlasili s odchodom do Turecka, napriek tomu však na nich ruské oddiely ďalej útočili, aby ich podporili k emigrácii. Posledné boje medzi Čerkesmi a cárskymi oddielmi sa odohrali 18. marca 1864,  keď Rusi zmasakrovali miestne obyvateľstvo neďaleko Golovinskej pevnosti. 

Krutá cesta do Turecka

Ruská kampaň dosiahla úplného vyľudnenia veľkých oblastí, z ktorých zmizlo všetko moslimské obyvateľstvo. To bolo vysídlené za rieku Kubáň, alebo vyhnané na čiernomorské pobrežie, odkiaľ malo pokračovať do Turecka. Ich cesta bola charakteristická obrovským utrpením, keďže presun obyvateľstva bol slabo zaisťovaný zásobovaním, ubytovaním a dopravnými prostriedkami. Svojho vrcholu dosiahla masová emigrácia v roku 1864, keď došlo k definitívnej vojenskej porážke čerkeského odboja. Vyháňanie a úteky však pokračovali aj v nasledujúcich rokoch. 

Príšerné podmienky v novom domove 

V roku 1867 boli vyhnaní všetci moslimovia z Abcházska, ďalšie utečenecké vlny vyvolala rusko-turecká vojna v rokoch 1877 – 1878. Celkový počet horalov vrátanie tých, ktorí zomreli cestou v dôsledku nevyhovujúcich podmienok, nie je možné spočítať. Ruské odhady sa pohybujú okolo pol milióna obetí, západní a moslimskí akademici však pracujú s oveľa väčšími číslami. Najrealistickejšie odhady hovoria o tom, že na konci etnických čistiek bolo vysídlených približne dva milióny ľudí, z čoho veľká časť zomrela. Tieto odhady vychádzajú z útržkových informácii a napriek tomu, že nedokážu zachytiť tragédiu Čerkesov v plnej šírke, dostatočne ilustrujú niektoré jej úseky. Napríklad v decembri 1863 registrovali úrady v tureckom meste Trabzon sedemtisíc imigrantov z Kaukazu. Toto číslo narastalo a v máji ich už okolo mesta táborilo 25-tisíc, pričom v neďalekom Samsune ich bolo až 40-tisíc. 

Vyhnanci boli vystavení neľudským podmienkam a keď sa nakoniec dostali na palubu lodí, ktoré poskytla či už osmanská alebo ruská vláda, tak trpeli hladom, dehydratáciou a prenosnými chorobami. Mŕtvych nemilosrdne hádzali cez palubu. Utrpenie preživších však neskončilo ani potom, čo priplávali do osmanských prístavov, kde bol nedostatok jedla, ubytovania a liekov. Osmanské úrady odhadovali, že každý deň zomrelo v dôsledku zlých životných podmienok 150 utečencov. Úrady neposkytli Čerkesom žiadnu pomoc, kvôli čomu boli nútení usadiť sa v nehostinných horských oblastiach vnútornej Anatólie, pričom vykonávali podradné a vyčerpávajúce práce. 

Nestalo sa to 

Napriek tomu, že ubehlo viac než 150 rokov od počiatku vysídľovania, tak ruská vláda stále popiera klasifikovať nútenú emigráciu a vraždenie Čerkesov ako genocídu. Naopak, zriadila prezidentskú komisiu, aby sa pokúsila celú udalosť poprieť. Ruská vláda sa obáva, že uznanie udalostí ako genocídy by znamenalo možné nároky na finančnú kompenzáciu, okrem úsilia o repatriáciu diaspóry Čerkesov späť do svojej pôvodnej domoviny. Táto udalosť je celkovo málo riešená v medzinárodných kruhoch a jediný štát, ktorý uznal event ako genocídu, je Gruzínsko. Do dnešných dní tak ostáva čerkeská komunita, nielen v Rusku, ale aj v zahraničí, bez ospravedlnenia a odškodnenia. 

Zdroje: 

1. VOTÁPEK, Vladimír. 2019. Kavkazská tragédie: Ruské dobývání Kavkazu v letech 1783–1864. Praha: Epocha, 2019. 264 s. ISBN: 978-80-7557-169-4

2. HARRIS, Carolyn. 2014.150 Years Ago, Sochi Was the Site of a Horrific Ethnic Cleansing. Washington: Smithsonian, 2014. DOSTUPNÉ ONLINE: TU