Bola raz jedna Halič

Po prvej svetovej vojne sa stalo územie východnej Haliče a západnej Volyni súčasťou novovzniknutého, dominantne katolíckeho Poľska. Väčšinu obyvateľov týchto oblastí však tvorili pravoslávni Ukrajinci (z celkových 8,9 milióna obyvateľov sa ich počet odhadoval na 5,6 milióna). Tí čelili silnej polonizácii a katolizácii, a to aj napriek záväzkom poľskej vlády rešpektovať jazyk a tradície miestnych. Poľské úrady sa dokonca snažili úplne zrušiť pojem Ukrajinec, pričom miestnych obyvateľov označovali ako Rusínov.

Formovanie odporu a prvé zločiny 

Ukrajinci na útlak reagovali sformovaním Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN). Tá vznikla počas roku 1929 vo Viedni a viedli ju Jevhen Konovalc a Dmytri Doncov. Obaja boli zástancovia ukrajinského integrálneho nacionalizmu. Ešte pred druhou svetovou vojnou mala OUN okolo 20 tisíc členov, jej činnosť bola pritom orientovaná na terorizmus a sabotáže. Organizácia usilovala o podnietenie stavu „permanentného revolučného vrenia“ , taktiež o „vytvorenie a posilňovanie protestných nálad voči úradom.“ OUN mala na svedomí množstvo sabotáži, lúpeží štátneho majetku a cez šesťdesiat pokusov o atentát. Ich najznámejšou obeťou bol poľský minister vnútra, generál Bronisław Pieracky, ktorého nacionalisti obvinili z pacifikačnej kampane.

Dôkaz o napätej situácii na územiach Haliče a Volyni dosvedčujú aj oficiálne údaje poľskej vlády, podľa ktorých sa v oblasti odohralo cez tritisíc protištátnych politických vystúpení. Nepokoje spôsobené lokálnymi roľníkmi vyústili do potýčok s políciou a predstaviteľmi miestnej správy. Úrady na nepokoje reagovali povolaním armády a výsledkom bolo uväznenie viac ako 1700 osôb. Napriek vtedajším represiám malo ukrajinské obyvateľstvo v rámci Poľska stále lepšie podmienky ako v Sovietskom zväze. Ten pod vedením Jozefa Stalina umelo vyvolal hladomor na Ukrajine, ktorý si vyžiadal podľa niektorých odhadov až 7 miliónov obetí a obyvateľstvo bolo vystavené čistkám. Averziu Ukrajincov sa neskôr rozhodol využiť jeden z najkrutejších diktátorov vtedajšej doby - Adolf Hitler.

Kolaborácia s nacistickým Nemeckom

Keď sa Hitler počas roku 1939 rozhodol zaútočiť na Poľsko, vnímal Ukrajincov ako vhodných kolaborantov. V priebehu nasledujúcich mesiacoch sa uskutočnilo v Berlíne stretnutie medzi vodcami ukrajinských politických emigrantov a nemeckou vládou. Po ňom začali Nemci z členov OUN a bývalých vojakov Karpatskej Siče, bojujúcej na karpatskej Ukrajine proti Maďarom, organizovať diverzné skupiny, ktorých cieľom bolo vykonávať sabotáže proti Poľsku. 

V táboroch pri Brne, Brunšviku, Hannoveri, Viedni a vo východnom Prusku vznikli strediská špeciálnej prípravy. Vodca Abwehru, admirál Wilhelm Canaris, udržiaval kontakty s OUN už od roku 1938, pričom očakával, že ich činnosť bude pozostávať z prípravy západoukrajinského obyvateľstva na masové vystúpenie proti poľskému režimu. 

Rozpory nacionalistov a následné rozdelenie

Po vpáde nacistických vojsk do ZSSR sa ukrajinskí nacionalisti pokúsili 30. júna 1941 neúspešne v Ľvove vyhlásiť nezávislý ukrajinský štát. Nemci nemali záujem podporiť snahy Ukrajincov o samostatnosť. Okrem toho sa u nacionalistov začali prejavovať prvé rozpory. Po zavraždení Jevhena Konovalca vypukli frakčné boje medzi veteránmi – členmi Výboru ukrajinských nacionalistov (PUN) a mladými radikálmi, ktorí viedli partizánsku vojnu na západe Ukrajiny. K vodcom radikálov patril aj Stepan Bandera, podľa ktorého budú neskôr prezývaní ako „Banderovci“. Okrem generačných rozdielov patrili medzi príčiny rozporov aj boj o moc a vplyv v OUN, zlé osobné vzťahy a tiež nezhody v otázkach bojovej taktiky.

Radikáli požadovali, aby sa organizácia neorientovala len na Nemecko, ale aj na západné mocnosti. Prednosť mal mať radikálny revolučný boj na ukrajinskom území. Rozpor medzi frakciami bol taktiež zapríčinený údajným nálezom Banderovcov - dokumentmi poľskej rozviedky. Z nich zistili, že niektorí vrchní členovia PUN boli agenti poľskej tajnej služby, pričom ich vodca Andrij Melnyk o tom vedel, ale nič s tým neurobil.

Zrada spojencov 

Po tom, čo bol v Ľvove vyhlásený nezávislý ukrajinský štát, vznikla vláda na čele s Banderovým spolupracovníkom - Jaroslavom Steckem. Banderovci oslávili vznik vlastného štátu masakrom miestnych Židov. Stecko mal pritom v pláne vytvoriť milície, ktoré by obyvateľstvo praktikujúce judaizmus úplne odstránili. 

Banderovci si mysleli, že Nemcom nebude prekážať vyhlásenie nezávislého ukrajinského štátu, keďže ich považovali za spojencov. Tí však nezaujímali jednotný postoj voči ukrajinskému národnému oslobodeneckému hnutiu. Hitler sa k situácii nevyjadroval, nakoniec však zavrhol myšlienku Veľkej Ukrajiny pričom povedal, že: „Slovania – to je rodina králikov. Pokiaľ im nevychováme triedu hospodárov, oni sami sa nikdy nedostanú z úrovne králičej rodiny. Prírodzený stav, po ktorom túžia, je úplná dezorganizácia. Ukrajinci sú rovnako leniví, zle organizovaní a aziatsky nihilistickí ako Veľkorusi. Reagujú iba na bič.“

Banderovci sa tak zo dňa na deň stali nepriateľmi Nemecka. Bandera, Stecko a ďalší vrchní členovia OUN-B skončili vo väzbe a následne boli deportovaní do Berlína. Stepan, ktorý sa urputne odmietal vzdať aktu o obnovení ukrajinskej štátnosti, bol až do septembra 1944 väznený v koncentračných táboroch Sachsenhausen a Oranienburg. Nejednalo sa však o koncentračný tábor v tradičnom zmysle, keďže Bandera sa nachádzal v areáli Zellenbau, kde boli držaní prominentní väzni. Takéto šťastie nemali Stepanovi bratia Oleksander a Vasyl, ktorí zomreli v Osvienčime.

Vznik nového odporu

Tvrdý postup nemeckých vojakov Ukrajinou zapríčinil vznik mnohých partizánskych hnutí na Volyni. Mimo neutrálnych skupín a prosovietskych partizánov sa sformovali tri ukrajinské stranícke formácie. Najväčšiu z nich predstavovala Sič Polesi, ďalšiu tvorili nacionalistickí povstalci OUN-M a menšia organizácia Banderovcov OUN-SD. Tá zároveň zastupovala najdynamickejšiu časť ukrajinského odboja, pričom hodlala zjednotiť všetky stranícke zložky k okamžitej partizánskej akcii, a to vrátane použitia hrubého násilia. Treba však dodať, že pomenovanie Banderovci je zavádzajúce, lebo v čase ich najväčšieho vyčíňania bol Stepan Bandera väznený v koncentračnom tábore a s masakrami nemal nič spoločného. Do popredia OUN sa v tej dobe dostal Roman Šuchevyč, ktorý predtým slúžil ako zástupca veliteľa Nemcami vytvoreného ukrajinského policajného praporu Schutzmannschaft Battalion 201. Všetky hnutia boli neskôr posilnené policajtami, ktorí dezertovali. Ich skupiny sa dopúšťali zločinov na vytipovaných Poliakoch. 

Hromadné masakre

Vraždenie jednotlivých Poliakov narastalo, obeťami Banderovcov sa stávali osoby zamestnané v nemeckom poľnohospodárstve a lesnej správe, po nich nasledovali vidiečania, hlavne vo východných okresoch Volyne. Prvý masaker sa odohral 9. februára 1943, keď oddiely UPA zabili 173 Poliakov. Ďalšie vraždenia sa udiali v Lipnikách (179 ľudí), Janowej Doline (600 ľudí), Niemodline (170 ľudí). Masakre zašli do takých extrémov, že koncom mája vypálila šesťčlenná skupina UPA obec Staryki a vyvraždila všetkých obyvateľov. Vraždenie sa presúvalo aj do ďalších oblastí. Banderovci mali vo zvyku vraždiť počas nedele, keď sa pobožní Poliaci stretávali na omši v kostole. Nacionalisti budovu obkľúčili a následne v nej všetkých pozabíjali. 

Pri vraždení bolo pre Banderovcov typické sadistické mučenie, ako napríklad vylupovanie očí, prerezanie ľudí na polovicu pílou alebo upaľovanie obetí zaživa. Ich masakrom neunikli ani ženy a deti. Počas júla 1943, keď vraždenie vrcholilo, zahynulo vo Volyni až 17 tisíc Poliakov. Treba dodať, že podobné čistky sa odohrali aj vo východnej Haliči, Podolí, Lublinsku a Polesi, pričom počty mŕtvych sa pohybujú od 40 až do 90 tisíc. 

Príchod červenej armády 

Potom čo Červená armáda obsadila Ukrajinu a Nemecko kapitulovalo sa Sovieti zamerali na likvidáciu UPA. Do oblasti vyslali špeciálne jednotky, ich činnosť však komplikovala podpora UPA zo strany miestneho obyvateľstva. Oblasti, kde Banderovci vykonávali svoju činnosť, boli Sovietmi násilne vyľudnené. Odhady počtu deportovaných sa líšia, pričom sa pohybujú od 180 tisíc až do pol milióna. Okrem toho prebiehali aj hromadné zatýkania ľudí, ktorí boli podozriví z kolaborácie s UPA, na verejnosti boli vystavené aj zohavené telá Banderovcov. Tí na sovietske metódy reagovali rozpútaním vlastného teroru proti kolaborantom a ich rodinám. Známy je incident v ľvovskej oblasti, kde príslušníci UPA vypichli oči dvom celým rodinám, ktoré boli podozrivé z poskytovania informácií sovietskym orgánom, a následne ich telá rozsekali na kusy. Po konci vojny sa niektoré skupiny Banderovcov dostali aj na územie Slovenska, kde vyplienili niekoľko dedín a šírili vlastnú propagandu. Počas roku 1947 sa jedna zo skupín UPA snažila migrovať na západ cez územie Československa, boli však porazení regulárnou armádou. 

Medzi ďalšie obete banderovského vyčíňania patrili hlavy dedinských Sovietov, osoby, ktoré poskytovali úkryty a jedlo príslušníkom Červenej armády alebo dokonca aj ľudia, ktorí odovzdávali potraviny kolektívnym farmám. Vyčíňanie UPA malo za následok aj to, že ľudia odmietali zastávať posty vedúcich dedín a až do konca 40. rokov si dediny za svojich vodcov vyberali nezávislé osoby bez príslušnosti k akejkoľvek strane. Banderovci boli taktiež zbehlí v zabíjaní kľúčových sovietskych predstaviteľov. Podľa údajov NKVD bolo medzi februárom 1944 a decembrom 1946 na západnej Ukrajine zavraždených 11 725 sovietskych dôstojníkov, agentov a spolupracovníkov, pričom ďaľších 2 401 bolo „nezvestných“, pravdepodobne unesených.

Posledný odpor zlomený

Kľúčový zlom v boji medzi Červenoarmejcami a Banderovcami nastal v roku 1947, keď Sovieti založili spravodajskú sieť a presunuli ťažisko svojich akcií od masového teroru k infiltrácii a špionáži. Nasledujúci rok začala činnosť UPA ustupovať a ich odpor  natoľko slabol, že umožnil Sovietom začať realizovať rozsiahlu kolektivizáciu na západe Ukrajiny. Banderovci čelili neustálemu ohrozeniu zo strany sovietskych agentov, ktorí sa ukrývali v ich radoch, čo malo fatálne následky pre ich morálku. 

Miestni obyvatelia sa od nich tiež odvracali, a to z dôvodov značných sovietskych investícií na západnej Ukrajine. Ďalšou ranou pre UPA bola smrť ich vodcu Romana Šuchevyča, ktorého zabili 5. marca 1950 počas prepadu v Ľvove. Činnosť Banderovcov síce pokračovala až do polovice 50. rokov, po smrti ich lídra však stratili svoju bojaschopnosť. Niektorí členovia UPA boli uväznení v gulagoch a aktívne sa podieľali na gulagských povstaniach vo Vorkute, Norilsku a Kengirove. 

Odkaz, ktorý pretrval  

 Počet obetí banderovského vyčíňania vo Volyni a východnej Haliči sa odhaduje na 50 až 100 tisíc. Poľská vláda v roku 2016 označila tieto činy za genocídu a do dnešných dní sú vzťahy obyvateľov oboch krajín mierne napäté. Banderovci prestali po roku 1956 existovať, samotný Bandera bol o tri roky zabitý v západnom Nemecku kyanidom, pričom jeho vraždu mal na svedomí agent KGB Bogdan Stašinský. 

Do dnešných dní je ukrajinská spoločnosť polarizovaná ohľadom názorov na Banderovcov. Niektorí ich vnímajú ako hrdinov, ktorí bojovali za slobodu Ukrajiny. Iní ich naopak vidia ako vrahov, ktorí sa nebáli zabíjať aj vlastných ľudí. 

Zdroje:

1. Šajtar, Jaroslav. 2022. Banderovci: Bojovníci za svobodu i proklínaní vrazi. Jaký byl jejich pravý příběh?. Praha: reflex.cz, 2022. Dostupné online: TU

2. Gašpar, Timotej. 2022. Báli sa ich aj komunisti, cieľom bolo zničiť Sovietsky režim. Ukrajinskí Banderovci boli bojovníci bez zábran. Bratislava: Interez, 2022. Dostupné online: TU

3. Internet Encyclopedia of Ukraine. 1993. Organization of Ukrainian Nationalists. Kyjev: Internet Encyclopedia of Ukraine, 1993. Dostupné: TU