Meno - ničiteľ 

Už samotné pomenovanie tohto tajomného národa vzbudzoval strach. Uvádza sa, že význam slova Kirgiz v kirgizštine znamená ničiteľ alebo hubiteľ. Existuje aj menej pravdepodobný výklad o tom, že ich meno je odvodené zo slova kirg (štyridsať) a kiz (dievča). V tomto prípade pomenovanie vychádza z kirgizskej legendy o pôvode národa zo štyridsiatich dievčat. Informácie o Jenisejských Kirgizoch máme vďaka ich diplomatickým vzťahom s Čínou, Tibetom a moslimským svetom. Existujú dokonca aj kirgizské nápisy.

Pastieri, lovci a obchodníci 

V 6. storočí žili Kirgizi v oblasti rieky Jenisej, konkrétne v Minusinskej kotline. Podľa perzského historika a geografa Gardíza boli príslušníci tohto národa vysokí, svetlovlasí s modrými alebo zelenými očami. Neživili sa len pasením zvierat, dôležité bolo pre nich aj poľnohospodárstvo. Pestovali obilie, pšenicu a proso, pričom chovali hovädzí dobytok, ovce a ťavy. Značný význam mal aj lov zvierat na mäso a kožušiny. V zasneženom teréne používali lyže a na stopovanie koristi využívali cvičených psov. Predávali hlavne dobytok, meče a aj nájdenú mamutovinu. Kupovali naopak hodvábne tkaniny a prepychové nádoby. 

Kirgizský spôsob života

Žili vo veľkých patriarchálnych rodinách, charakteristickým bolo pre nich aj mnohoženstvo. Za nevestu sa platilo dobytkom, veľakrát aj v stovkách kusov. Riadili sa zvykovým právom, bežná bola aj krvná pomsta. Bohatí sa obliekali do hodvábnych látok, ktoré sa vyrábali zo sobolích a rysích kožušín. Chudobnejšia časť obyvateľstva si šila obleky z ovčej kože. Elita nosila na hlavách vysoké biele, plstené klobúky. Čínske zdroje tvrdia, že mali radi hudbu, akrobatické cvičenia a lov. Uctievali božstvo smrti Erklik a taktiež pár Tengiho a Umaj. 

Zosnulých spaľovali. Ich popol ukladali do urien, alebo do jám s tým, že vedľa nich uložili ohorené kosti zvierat a nádoby s nápojmi či potravinami. Jamy zakryli drevenými kolíkmi a brvnami. Celý hrob sa zasypal hlinou a okolo neho bola vybudovaná ohrada z kamenných dosiek. 

Od nadvlády k nadvláde 

Jenisejskí Kirgizi žili v neustálom stave permanentnej vojny so svojimi južnými susedmi. V rokoch 554-555 si ich podrobil turkutský kagan Mugan. Svojim pánom odvádzali hlavne cenné, mimoriadne ostré zbrane, kožušiny a panny. Už v roku 581 sa im podarilo využiť turkutských vnútorných sporoch a oslobodiť sa od cudzej nadvlády. V roku 629 boli podmanení Teleskami, ktorým vládol knieža Inan. Ich nadvláda trvala až do polovice 7. storočia, keď došlo k posilneniu Kirgizov. V tej dobe dotvorili administratívno-vojenský systém ríše, pričom na jej čele bol panovník. Jemu bolo podriadených šesť begov, tí spravovali tzv. bagy, čo boli územné celky, na ktoré sa ríša delila.

Symbolom krajiny bola červená vlajka, pod ktorou bojovníci tiahli do bitiek. Vládca modrých Turkov Kapagan-kagan priznal kirgizskému kniežaťu Bars-begovi titul kagana a dal mu za ženu svoju sestru. Napriek tomuto zväzku začali medzi nimi kruté vzájomné boje. Kirgizi hľadali pomoc u čínskej dynastie Tchang. V roku 708 sa už zdalo, že zvíťazia, ale v zime 710-711 uskutočnili turkutskí vojvodcovia Tonjukuk a Kül-tegin nečakaný prechod cez zasnežené hory a prekvapili svetlovlasých nájazdníkov v ich tábore, ktorý sa nachádzal v Černi Sunga. Nasledovala niekoľko dňová bitka, ktorá skončila smrťou Bars-bega a totálnou porážkou Kirgizov. Tá bola natoľko krutá, že aj keď si títo hrdí kočovníci udržali istú nezávislosť, až do zániku turkutského kaganátu v roku 745, neboli schopní vykonávať aktívnu zahraničnú politiku.

Obdobie kirgizskej samostatnosti bolo však veľmi krátke, pretože už v roku 758 si ich podrobili Ujguri. Táto nadvláda bola na porovnanie pravdepodobnejšie ešte tvrdšia. Podľa vtedajších záznamov kirgizskí vodcovia na prelome 8. a 9. storočia nepoužívali titul kagana, ale iba kniežaťa známeho ako „ažo.“ Neskôr však došlo k oslabeniu ujgurského štátu, ktorý bol vyčerpaný vnútornými spormi a taktiež bojmi s Čínou alebo Tibetom. To umožnilo Kirgizom opäť zosilnieť. 

Obávaná armáda 

Počiatkom 9. storočia došlo k reorganizácii kirgizskej armády. Tá bola budovaná desiatkovým princípom, pričom jej základ tvorila ťažká jazda, ktorá pozostávala čisto z Kirgizov. Tí bojovali vo veľkých zovretých útvaroch. Prvé dva rady tvorili dobre chránení jazdci aj kone, ďalšie už nemali ochranu na koňoch a pancierovanie jazdcov bolo o niečo horšie. Elitnou jednotkou armády bola kaganova garda.

Zvyšok kavalérie sa delil na pluky, zvané churča (kruh), každý s tisícom jazdcov. Napriek tomu, že kirgizská výzbroj vyzerala oproti iným turkickým národom trochu archaicky (niektoré časti brnenia vyrábali  z dreva), pôsobilo ich vojsko vďaka veľkému počtu a pevnej disciplíne veľmi obávane. V boji na väčšiu vzdialenosť využívali kompozitné luky dlhé asi 150 cm s dostrelom približne 300 krokov. Samotní Kirgizi boli schopní postaviť asi 30 tisícovú  armádu, postupne si podrobili ďalšie kmene, ktoré posilnili ich vojsko o 70 tisíc mužov. 

Základnou údernou zbraňou boli dlhé kopije. Pre boj zblízka využívali hlavne paloše a meče. V armáde slúžil aj podmanený národ Kyštymov, ktorí tvorili väčšinu ľahkej jazdy, pričom ako primárnu zbraň používali luky. Pre boj na krátku vzdialenosť využívali hlavne sekery s úzkym hrotom. Typickou taktikou bolo počiatočné vyčerpanie nepriateľa ľahkou jazdou, ktorá následne predstierala útek a nalákala nepriateľov do pasce, kde ich rozdrvil útok ťažkej jazdy. 

Ríša na výslní 

V roku 820 prijal kirgizský vládca Ažo (jeho meno je však spochybňované) opäť titul kagan. Podarilo sa mu naviazať dobré vzťahy s Čínou. Počas roku 840 bol ujgurský štát v kríze, čo využili Kirgizi a so stotisícovou armádou zaútočili na ujgurské hlavné mesto Ordu-Balyk. Ujguri zažili drvivú porážku a ich sídlo bolo zničené. Síce sa tieto kočovné kmene pokúšali niekoľko rokov o partizánsku vojnu, boli však porazení. Kirgizi mohli vďaka tomu prejsť k ďalším výbojom. V priebehu krátkej doby vytvorili ríšu spojujúcu Mongolsko s oblasťami južnej Sibíri medzi Bajkalom a Irtyšom. Na čas sa tak stali hegemónmi v stepiach. Počas svojho vrcholu rýchlo nadviazali obchodné aj politické vzťahy s Čínou, Tibetom a bohatými mestami strednej Ázie. 

Zväčšovanie ríše sa odrazilo aj v zložitejšom systéme správy. Kaganovi podliehali traja begovia a celý rad rôznych úradníkov, ktorí sa delili do šiestich kategórii. Boli tu siedmi ministri, traja tutukovia (správcovia provincii), buju ruci (sudcovia), čúrovia (vojvodcovia) a tarchovia (vyberači daní). 

Z obdobia vrcholového rozmachu ríše pochádza unikátna pamiatka, tzv. Sudžinský nápis, nájdený v roku 1900 v dnešnom Mongolsku. Jedná sa o kamennú dosku, popísanú turkutským runovým písmom, ktoré Jenisejskí Kirgizi prevzali. Nápis je venovaný veľmožovi, ktorý bol účastníkom bojov proti ujgurskej dynastii Jaglakar. Tu je v skrátenej podobe:

„Vyhnal som jaglakarských kaganov z ujgurskej krajiny. Som syn kirgizský. Som Bojla Kutlug Jargan. Som bujurukom vládcu Kutlug Baga Tarkana...Videl som deti svojich detí. Teraz som zomrel a opustil ich. Synovia moji! Slúžte kaganovi! Buďte statoční! Môj najstarší syn nečakane odišiel. Nevidel som ho pred smrťou. Môj syn, môj lev!" 

Kirgizský variant písma mal 38 znakov. Najstaršie pamiatky (nápis Ujata I) pochádzali z 8. storočia, väčšina potom z 9. a 10. storočia.  Mnohé majú charakter textu o zomrelých, pričom sú písané v 1. osobe. Býva tu vyjadrená ľútosť nad tým, že zosnulí opúšťajú svojich blízkych, ale sú pripomenuté aj rôzne úspechy, vrátane loveckých.

Úpadok a zánik Jenisejských Kirgizov 

Obdobie veľkého rozkvetu nemalo dlhé trvanie. Už v druhej štvrtine desiateho storočia sa Kirgizi z dobytých oblastí stiahli a vrátili na svoje pôvodné územia. Príčiny nie sú spoľahlivo objasnené a vedú sa o nich spory. Práve v tejto dobe vznikla v severnej Číne ďalšia z mnohých ríš, vytvorených kočovníkmi. Tentokrát boli jej tvorcami Kitani a nazývali ju Liao. O tom, že práve tento národ vytlačil Kirgizov z dobytých oblastí, neexistujú žiadne dôkazy. Pravdepodobnejšie sú dva ďalšie dôvody. Kirgizi tvorili relatívne malý národ na to, aby dlhodobo ovládali také obrovské územie. Hlavným faktorom ich úpadku  bolo taktiež zrejme vysychanie stepí, ktoré začalo práve v tejto dobe. Usudzuje sa, že tieto oblasti prestali byť schopné uživiť väčšie množstvo ľudí. 

Od 11. storočia potom nastal úpadok Kirgizov. V tejto etape zabudli runové písmo a ich ríša sa začala štiepiť na menšie, vzájomne sa hašteriace kniežactvá, ktoré sa stále viac museli brániť prenikajúcim mongolským kmeňom, ako boli Najmani a Kara-kitanovia. V roku 1207 sa Kirgizi po mongolskom víťazstve nad susednými kmeňmi radšej bez boja podrobili Džingischánovi. Často sa síce voči vláde Mongolov búrili, ale bez väčších úspechov. V rámci mongolskej ríše sa niektoré skupiny kirgizských kočovníkov presúvajú k Tan-šanu a miesia sa s kypčáckymi kmeňmi. Týmto spôsobom sa postupne mení ich jazyk a fyzický vzhľad. Začína sa vytvárať nový národ, a to predkovia súčasných Kirgizov. Tí majú najviac mongoloidné rysy medzi všetkými turkickými národmi. Kočovníci, ktorí ostali na pôvodnom území sa neskôr stali predkami kočovného národa Chakasov. 

1. ŠKODA, Milan. 2015. Velké říše kočovníků. Praha: Vyšehrad, 2015. 288 s. ISBN: 978-80-7429-473-0