Táto webová stránka používa cookies na poskytovanie služieb a meranie anonymnej návštevnosti. Ďalšie informácie
Táto správa sa vám pravdepodobne zobrazuje, lebo používate starú verziu prehliadača Internet Explorer. Použite prosím verziu 9 a vyššie. Prípadne iný prehliadač (Firefox, Chrome, Opera). Ďakujeme za pochopenie.

Diskusia: Vojna, ktorá predpovedala pád červeného impéria - Sovietska intervencia v Afganistane

zdroj: crescent.icit-digital.org
15.2.2022 05:47 Róbert Endrödy ml. / SPE

Píše sa 15. február 1989. Sovietske jednotky sa sťahujú z Afganistanu. Nechávajú za sebou spustošenú krajinu a vracajú sa do vlasti, ktorá sa čoskoro rozpadne. Ich intervencia si podľa niektorých odhadov vyžiadala až 2 milióny mŕtvych a uviedla krajinu do stavu anarchie. Ako je však možné, že afganskí mudžahídi dokázali poraziť superveľmoc? Kam siahajú korene tohto konfliktu? A aké následky tejto invázie prenásledujú Afganistan do dnešných dní? To všetko si povieme v tomto článku.


Liberál v Afganistane

Afganistan bol storočia krajinou, ktorá ležala na rázcestí veľkých štátov, či už to bola britská India, cárske Rusko, Čína alebo Perzia. Všetky mocnosti si chceli túto krajinu podrobiť, ale v určitom bode zlyhali a Afganistan tak dostal prezývku „pohrebisko impérií.“ Samotná krajina bola veľmi konzervatívna (otroctvo bolo zrušené až v roku 1923). Tvár tejto veľmi islamsko-konzervatívnej krajiny sa však začala meniť v druhej polovici 20. storočia, kedy dochádza k liberálnym zmenám. 

V roku 1933 usadol na trón Muhammad Záhir Šáh. Prvých dvadsať rokov vládol iba formálne, potom však v roku 1964 vyhlásil liberálnu ústavu. Tá uzákonila všeobecné volebné právo, program politickej a ekonomickej modernizácie a udeľovala ženám právo na vzdelanie. Ženy nemuseli nosiť tradičné burky a začali sa obliekať podľa vzoru vtedajších Európaniek.

Napriek progresívnym reformám bol kráľ veľmi skorumpovaný. Veľmi rád cestoval do Európy, kde si užíval pobyty v luxusných hoteloch. Jazdil na drahých športových autách a priťahovali ho kasína. Tieto veci boli prehliadnuteľné a jeho vláda bola do začiatku sedemdesiatych rokov pokojná. Potom krajinu ochromilo veľké sucho, ktoré na vidieku spôsobilo neúrodu a následne hladomor. Ľudia umierali v tisícoch, ale Záhir im nechcel podať pomocnú ruku. Pomoc, ktorá prišla zo zahraničia v podobe finančnej podpory alebo dodávok jedla, bola rozkradnutá alebo rozpredaná štátnou byrokraciou.

Opozícia na dvoch frontoch

Kráľ preferoval neutralitu svojej krajiny a spoluprácu s oboma blokmi, ktorá bola pre kráľovstvo výhodnejšia (Záhir Šáh dokonca v roku 1970 navštívil Československo). Sovietsky zväz posielal do Afganistanu svojich poradcov a Američania investovali do krajiny nemalé sumy. Kráľove reformy však pobúrili militantné islamské kruhy. Tie na znak nesúhlasu vstúpili do opozície voči jeho vláde. Panovník bol taktiež tŕňom v oku stúpencov ľavice, ktorej podporovatelia pochádzali z vojenských a štátnych kruhov. Veľká časť z nich študovala v Sovietskom zväze, ku ktorému s obdivom vzhliadali. Kráľa vinili hlavne zo zaostalosti zeme a udržiavania sociálnej nespravodlivosti.

{alt}
Kráľ Záhir s americkým prezidentom Johnom F. Kennedym v roku 1963. Američania a rovnako tak aj Sovieti začali po druhej svetovej vojne hromadne investovať do Afganistanu. zdroj: rarehistoricalphotos.com

Zrada v rodine

V roku 1964 Záhir presadil zákon, podľa ktorého členovia kráľovskej rodiny nemohli vykonávať vrchné politické funkcie. Učinil tak z obáv, že sa ho jeho bratranec Muhammad Daud pokúsi zvrhnúť. Bratranec sa však nehodlal vzdať svojich plánov. Sám seba vnímal ako reformátora a inšpiroval sa Ataturkom, ktorý urobil z Turecka modernú sekulárnu krajinu.

V roku 1973 sa Daud konečne dočkal svojej chvíle, keď prehovoril svojich spojencov v armáde k puču. Nebolo to ťažké, keďže väčšina dôstojníkov bola viac lojálna jemu ako kráľovi, a tak 17. júla 1973 vzbúrenci obkľúčili prezidentský palác a strategické miesta v Kábule. Vojaci sa nestretli so žiadnym odporom a bez väčších prekážok prevzali vládu nad krajinou. Záhir sa vtedy dokonca ani nenachádzal v Afganistane. Kvôli chorobe bol nútený odletieť do Talianska. Keď sa o puči dozvedel, tak sa ani nepokúsil vrátiť naspäť. V Taliansku zostal ďalších 29 rokov až do svojej smrti. Napriek tomu, že mal Daúd kráľovskú krv, hneď po prevrate vyhlásil republiku. Zo samozvaného osloboditeľa sa však stal ešte väčší tyran, akým bol jeho predchodca.

Z kaluže do blata

Američania prezývali Daúda  “Červený vladár“ a považovali ho za komunistu, keďže veľká časť dôstojníkov, ktorá pomohla Daúdovi s prevratom, prejavovala sympatie k marxovej ideológii. Nebola to však pravda. Nový prezident využil komunistov, aby sa dostal k moci, ale nemal v pláne sa o ňu deliť. Orientácia na Sovietsky zväz sa mu tiež nepozdávala a radšej preferoval Indiu. Postupne začali do novej republiky prichádzať odborníci z Indie, ktorí nahradzovali tých zo ZSSR. Jeho hlavným vzorom bol napriek tomu Irán, s ktorým sa dohodol na masívnej pôžičke v hodnote dvoch miliárd dolárov.

V porovnaní s bývalým kráľom Dáud pritvrdil na brutalite. Jeho tajná polícia mučila a vraždila ľudí, ktorí oponovali alebo kritizovali režim. Tým si znepriatelil komunistov i islamistov. Komunisti z Ľudovej demokratickej strany Afganistanu (ĽDSA) sa snažili prezidenta zbaviť. Daúd však vycítil obavy a začal zatýkať členov strany vrátane jej vodcu, Núra Muhammada Tarakího. Členovia, ktorí pôsobili v armáde, si uvedomili, že pokiaľ nezvrhnú Daúda teraz, budú visieť na šibenici.

27. apríla 1978 povstalci zaútočili na prezidentský palác, ktorý bránila stále lojálna prezidentská garda. Vzbúrenci na ňu poslali bombardéry, na základe čoho gardisti kapitulovali. Tí, ktorí ostali verní Daúdovi, udržiavali nápor presily až do noci. Napriek veľkému nasadeniu však nakoniec podľahli. Povstalci zabili prezidenta spolu s 18 členmi jeho rodiny. Šesť rokov po puči sa Daúd ocitol na druhej strane barikády. Jeho smrť znamenala pre Afganistan začiatok novej éry - éry proletariátu. 

Afgansky Stalin

Novým prezidentom Afganistanu sa stal už spomínaný vodca komunistickej strany ĽDSA, Muhammad Tarakí. Krajina pod jeho vedením mierila priamo do sféry sovietskeho vplyvu, čo ZSSR len vyhovovalo, a stala sa prvým štátom, ktorý novú vládu v Afganistane uznal. Nasledovalo uznanie aj ďalších krajín východného bloku. Cieľom ĽDSA bolo vybudovať centralizovaný štát. Strana to chcela dosiahnuť zlikvidovaním autonómneho a polo-nezávislého postavenia mnohých komunít a regiónov. Lenže málokto bol s novým režimom spokojný. Nová vláda presadzovala kolektivizáciu a prerozdelenie pôdy. To však vyvolalo chaos, lebo noví vlastníci často odmietali prevziať pozemky týmto spôsobom a mnohí nevedeli, čo si s novou pôdou počať. Strana takisto zakázala nútenie žien k manželstvám, čo pobúrilo konzervatívny vidiek.

{alt}
Muhammad Tarakí nepatril medzi najskromnejších vládcov Afganistanu. Sám seba nechal titulovať ako: Veľký učiteľ, Veľký vodca, Génius Východu alebo Duša a telo strany. Noviny často ukazovali fotky kde reční pred tlieskajúcim davom. Neskôr sa ukázalo, že šlo o fotomontáž. zdroj: Pinterest
Pomocou tajnej služby sa ĽDSA postupne začala zbavovať nepohodlných ľudí. Už v prvých dňoch ich zmizlo bez stopy tisíce. Strana šla po krku zostávajúcim členom kráľovskej rodiny, obchodníkom, vlastníkom pôdy, moslimským duchovným, intelektuálom a členom predchádzajúcej vlády. Taraki masakre ospravedlňoval tvrdením, že opozícia by urobila to isté, keby bola u moci. Jeho kampaň proti moslimským duchovným bola obzvlášť krvavá. Napríklad vo februári 1979 nechal povraždiť takmer sedemdesiat príslušníkov nábožensky vplyvnej rodiny Mudžaddádíov, ktorí boli stúpenci monarchie a stáli v čele mystického rádu Nachšbanbandíja. Niektoré z obetí strčili do barelov. Tie následne odniesli na strelnicu, kde do nich nechali cvične páliť vojakov, ktorí nemali tušenie, že je niekto vo vnútri. Týmito činmi si Taraki a celá komunistická strana znepriatelila mnohých ľudí a bolo len otázkou času, kedy vypukne povstanie.

Krv je na dosah

Prvé povstanie vypuklo v júli 1978, čiže necelý štvrťrok po komunistickom prevrate, a to v provincii Nuristan na severovýchode krajiny. Nuristanci ešte na konci 19. storočia vyznávali pohanské kulty a k prijatiu islamu ich donútila až trestná výprava z Kábulu. To z Nuristancov robilo čerstvých konvertitov, ktorí boli často najoddanejší a najbojovnejší. Fakt, že komunistická strana si dovolila kritizovať islam, bol pre nich neprijateľný. Po Nuristancoch sa vzbúrili ľudia z neďalekého údolia Pandžšír a nasledovali ďalšie oblasti. K povstalcom sa pridávali aj príslušníci armády z dôvodu, že sa im komunistický režim nepozdával. Rebélia vypukla aj na západe krajiny v Heráte. Ľudia sa vyzbrojili všetkým, čo mohlo byť použité ako zbraň a zabíjali miestnych komunistov. Smrť si našla každého, kto sa nejakým spôsobom angažoval v novom režime. Rozhorčený dav sa potom vrhol na ubytovne, kde bývali desiatky sovietskych poradcov s rodinami. Niektorých z nich stiahli zaživa z kože a iných napichli na mäsiarske háky, pričom ich niekoľko dní niesli po meste.

Vláda zhrozená zo situácie v Heráte požiadala Sovietov o vojenskú intervenciu, tí ale odmietli. Namiesto toho im poslali tanky, obrnené vozidlá a helikoptéry. Taraki sa rozhodol opätovať brutalitu ešte väčšou brutalitou a prikázal armáde za každú cenu získať Herát z rúk rebelov. Okrem pozemných jednotiek boli povolané aj bombardéry. Po pár dňoch obliehania bolo mesto dobyté. O život prišlo podľa niektorých odhadov až 20 tisíc ľudí. Vláde nebolo nič cudzie. Keď sa snažila zbaviť povstalcov v dedine Kunar vojaci obvinili miestnych obyvateľov z podpory rebelov a v záchvate hnevu postrieľali tisíc neozbrojených mužov a následne ich pochovali v masovom hrobe. Dúfali, že týmito akciami uzemnia povstalcov. Jediné, čo tým však dosiahli bolo to, že sa k povstalcom pridávalo čoraz viac ľudí a vláda strácala moc nad krajinou.

ZSSR pod vedením Leonida Brežneva sa na situáciu pozerala vážne. Vedenie sa obávalo, že radikálni islamisti preniknú z Afganistanu do sovietskeho Uzbekistanu a odtiaľ do iných moslimských republík Sovietskeho zväzu, čo by viedlo ku konfliktu na domácej pôde. Vplyv Sovietov sa v Afganistane strácal a nepomohlo k tomu ani zvrhnutie prezidenta Tarakiho, ktorého pripravil o moc jeho stranícky kolega Háfizulláh Amin. Ten preferoval neutralitu a plánoval vymaniť Afganistan zo sféry Sovietov. Zväz vedel, že pokiaľ nechce stratiť vplyv v krajine musí vyslať armádu, a tak bolo nakoniec rozhodnuté o intervencii.

Už prichádzajú

Sovietske vojská pod vedením maršala Sergeja Sokolova vstúpili do Afganistanu presne na Vianoce v roku 1979. Desiatky vojenských lietadiel pristávali na letisku v Kábule a na základni v Bágrame. Ďalší deň začala aj pozemná invázia zo sovietskeho Turkménska a Uzbekistanu. Armáda postupne obsadila všetky dôležité cesty, ktoré spojovali krajinu. Miestni ich neprivítali s otvorenou náručou. Na vojakov pľuli a hádzali kamene, veľa ľudí plakalo a neveriacky sa pozeralo na to ako cudzia armáda pochoduje ich domovinou.

Pre Sovietov bolo kľúčovou úlohou zbaviť sa Amína a dosadiť tam svojho človeka. Vojsko postupovalo do Kábulu a pomaly obsadzovalo kľúčové budovy ako Ministerstvo vnútra, televíziu, poštu, sklad zbraní a telefónnu ústredňu. Prezident Hafizulláh Amín sa zatiaľ opevnil v paláci Tadžbeg. Armáda nemala v pláne ho zabiť, ale zajať a previesť do Moskvy. To sa však nekonalo. Po krutom boji medzi armádou červenoarmejcov a Amínovými prívržencami bol prezident usmrtený črepinami z granátu, ktorý dopadol do jeho spálne. Pre istotu bol ešte dvakrát strelený do hlavy. Na jeho miesto Sovieti dosadili ľavicového intelektuála Babraka Karmala. 

Čas džihádu

Miestni odporcovia sovietskej okupácie sa sformovali do malých nekoordinovaných skupín a vyhlásili džihád proti sovietskym bezvercom. Títo ľudia sa nazvali mudžahídi čo v preklade znamená “bojovníci za vieru.“ Povstalci viedli proti červenoarmejcom partizánsky boj z hôr, ale ich zbrane boli staré a nekvalitné. To sa však zmenilo, keď tieto skupiny začala podporovať vláda z Pakistanu, ktorá chcela dosadiť do Afganistanu im vyhovujúci režim. Američania, snažiac sa podkopať vplyv Sovietov v regióne,  posielali taktiež zbrane mudžahídom cez Pakistan. Do konfliktu sa zamiešala aj Saudská Arábia, ktorá spolu s USA financovala zbrane a výcvik džihádistov. Neboli to však jediní aktéri. Celý islamský svet bol pobúrený inváziou a dobrovoľníci sa hrnuli do Afganistanu, aby sa pripojili k džihádu. Medzi nimi bol aj syn bohatého saudského makléra, Usáma Bin Ládin. Vojna bola v plnom prúde a straty začali pribúdať.

Migračná genocída

Obyvatelia Kábulu prijali novú vládu demonštráciami. 21. februára roku 1980 tisícky ľudí napochodovali do ulíc a protestovali proti okupácii. Tam sa stretli s policajtmi, nad mestom lietali sovietske vrtuľníky a Karmal schválil aj nasadenie tankov. Vojaci spolu s policajtmi  strieľali do protestujúcich, viac ako tisíc z nich zatkli a ďalších vystavili mučeniu. Prestrelky a zabíjanie trvalo ešte ďalšie tri dni, stovky mŕtvych ležali na uliciach, to bol však len začiatok.

Sovieti kládli veľký dôraz na zaistenie bezpečnosti hlavných diaľnic. To pochopili aj mudžahídi, ktorí začali napádať konvoje. Pri prepadoch využívali lepšiu znalosť prostredia, útočili v noci, tesne pred svitaním alebo krátko pred stmievaním. Muži Červenej armády si uvedomovali, že pokiaľ chcú proti džihádistom vyhrať musia obsadiť východnú časť krajiny, konkrétne údolie Kunar, ktoré mudžahídi využívali k tranzitu zbraní z Pakistanu. Armáda údolie neľútostne bombardovala. Zomreli pri tom tisícky ľudí, prevažne civilisti. Do konca roka všetkých 150 tisíc obyvateľov údolia utieklo, pretože v rozstrieľaných domoch medzi vypálenými a zamínovanými poliami, sa nedalo žiť.

{alt}
Fotka afganských utečencov z roku 1980. Ľudia zo strachu o vlastný život hromadne utekali do susedného Pakistanu. zdroj: theatlantic.com


Operácia v Kunare bol začiatok dlhej kampane nazvanej “migračná genocída“. Ta spočívala v ničení dedín, úrody na poliach, zabíjaním dobytka a zamínovaním polí. Sovieti týmito akciami chceli odrezať rebelov od zázemia a podpory miestnych obyvateľov. Týmto začalo násilne vyľudňovanie úrodných oblastí. Obyvatelia hromadne utekali do Pakistanu a Iránu. V polovici roku 1981 utieklo do Pakistanu celkovo až 800 tisíc ľudí a na konci roku až 1,5 milióna. Červenoarmejci zrovnali so zemou aj veľkú časť dedín, ktoré sa nachádzali popri diaľnici. Chceli si tým zaistiť pokoj a bezpečnosť pre svoje konvoje. Na diaľnici Kábul-Kandahár zmizlo viac ako 80 dedín. Najviac postihnutou oblasťou bola provincia Logar, cez ktorú vedie najkratšia cesta do Pakistanu.

Sovietsky Vietnam

Sovietsky minister obrany Dmitrij Ustinov predpokladal, že po sovietskej invázii sa povstalci bez boja vzdajú a utečú. Bol však nemilo prekvapený vtedajšou situáciou. Vojská ZSSR mali pôvodne len asistovať domácej armáde pri likvidácii džihádistov. Bohužiaľ sa ukázalo, že niektorí afganskí vojaci sympatizujú s mudžahídmi a predávajú im informácie o sovietskych plánoch. Afganci, ktorí fungovali ako prieskumníci, prinášali veliteľstvu často nepresné a neaktuálne informácie. To viedlo k nedôvere medzi spojeneckými armádami. Mnohí sovietski velitelia sa sťažovali na Afgancov s tvrdením, že kvôli horšiemu výcviku operácie komplikovali a užitoční boli len pre znalosť prostredia a výsluch zajatcov.

Sovietski vojaci neboli vycvičení na boj proti partizánom. Keď sa im podarilo vyčistiť niektoré oblasti od mudžahídov neznamenalo to, že ich ovládli. Povstalci sa do oblasti vracali ihneď ako sa Sovieti stiahli na základňu. K trvalému udržovaniu jednotlivých území nemala armáda dostatok prostriedkov. Neskoršie štúdie ukázali, že režim nemal nikdy, ani za podpory ZSSR, pod kontrolou viac ako 40% územia krajiny. Vedenie vojny sa ukazovalo byť čím ďalej tým náročnejšie. Vojaci často obkľúčili dediny a cesty, kde sa údajne ukrývali povstalci, aby zistili, že nepriateľ je už dávno preč alebo zaútočil na iné miesto.

{alt}
Povstalci sa vrátili do dediny ktorú zničili sovietski vojaci (rok 1986). zdroj: Zdroj: Britannica

Mudžahídi získali nový zdroj prímov, a tým bolo afganské ópium, ktoré pestovali na dobytých územiach a v laboratóriách ho spracovali na heroín. Návykovú drogu distribuovali do Európy a celého Blízkeho východu. Narkomafiu tvorili z veľkej časti aj príslušníci pakistanskej armády a tajnej služby ISI. Veľkou výhodou mudžahídov bol neustály príjem nových regrútov, na rozdiel od afganskej armády, ktorá trpela častými dezerciami.  

Málokde boli boje také kruté ako v Pandžšírskom údolí, ktoré sa nachádzalo 100 km severne od Kábulu. Na toto dlhé údolie podnikli Sovieti niekoľko veľkých ofenzív, ale nedokázali s rebelmi skoncovať. Mudžahídi pod vedením Ahmáda Šaha Masúda útočili na armádu zo strmých svahov, kde mali skrýše a dokázali sa neuveriteľne rýchlo pohybovať. Masúdovi muži často nalákali vojakov do pascí tak, že ich kolónu pustili hlboko do údolia a v mimoriadne úzkom bode na nich zaútočili. Sovieti začali zo zúfalstva údolie bombardovať. Podarilo sa im odtiaľ vyhnať miestnych civilistov, ale nie Masúdových povstalcov. Ahmád robil pravidelné výpady na diaľnice v Kábule, získal zbrane, pohonné hmoty, potraviny a dokonca do jeho rúk padol aj luxusný automobil Volha, ktorý si z Moskvy objednal jeden z členov Afganského politbyra. V roku 1983 museli Sovieti navrhnúť Masúdovi prímerie, ktoré prijal. Podľa tejto udalosti bol natočený televízny dokument Údolie proti impériu, ktoré sa natáčalo v samotnom Pandžšírskom údolí.

{alt}
Fotka Ahmáda Šaha Masúda (stred) obklopeného mudžahídskými veliteľmi na stretnutí povstaleckých veliteľov v Pandžšírskom údolí z roku 1984. Po jeho víťazstve nad Sovietmi sa stal národným hrdinom a neskôr sa stal aj hlavným odporcom voči Talibanu. Nakoniec bol zabitý dvoma vyslancami Al-Kaidy 9.septembra 2001, dva dni pred teroristickým útokom na dvojičky. zdroj: www.theatlantic.com


Mudžahídi začali ohrozovať celú krajinu, v roku 1982 spáchali teroristické útoky aj v Kábule. Jeden na Ministerstvo obrany a druhý na Ministerstvo vnútra. Situácia sa odvtedy len zhoršovala, niekoľko sovietskych vojakov bolo zabitých za bieleho dňa. V roku 1983 explodovala bomba v jedálni kábulskej univerzity a vyžiadala si životy deviatich sovietskych zamestnancov vrátane jednej ženy. Mudžahídi neskôr zabili aj rektora univerzity. Znemožňovali Sovietom i dopravu na diaľniciach, ktoré zamínovali. Misky váh sa čoraz viac nakláňali na stranu džihádu.

Riešenie?

Rok 1984 bol pre sovietsku armádu z hľadiska strát najhorší. Padlo 2343 mužov. Okrem ťažkých bojov zomrelo veľa vojakov aj v mudžahídskom zajatí. Povstalci jednali so Sovietmi neuveriteľne kruto, častým trestom bolo odrezanie penisu alebo sťahovanie z kože. Červená armáda tieto činy oplácala tým, že vzbúrencov upaľovala zaživa. Týmto praktikám sa niekedy nevyhli ani civilisti.

Po smrti Brežneva sa vo funkcii generálneho tajomníka vystriedali Jurij Andropov a Konštantín Černenko, pričom ani jeden z nich túto funkciu nezastával dlhšie ako dva roky. Do funkcie nastupuje nová krv v podobe Michaela Gorbačova. Ten mal v celej veci jasno. Pokiaľ sa počas najbližšieho obdobia neprejaví v konflikte pokrok, vojna musí skončiť.
 
Gorbačov sa snažil o zlepšenie situácie. Najprv mal v pláne zbaviť sa Karmala, s ktorým Kremeľ strácal trpezlivosť. Vtedajší afganský prezident trpel problémami s alkoholom a depresiou. Svoju funkciu nezvládal a opakovane žiadal Moskvu, aby nesťahovala vojsko z Afganistanu. Pre Gorbačova bol Karmal príliš spätý s Brežnevom a usúdil, že Moskva musí mať v Kábule novú krv. Karmala v roku 1986 z funkcie prezidenta odvolali a dosadili tam Muhammada Nadžíbulláha vodcu afganskej tajnej polície KHAD, ktorá bola jedna z mála inštitúcii, ktoré v krajine fungovali dobre.

Na konci roku 1986 prišlo k zvratu, ktorý Gorbačova nadobro presvedčil, že vojna musí skončiť. Mudžahídi dostali od Američanov protilietadlové rakety Stinger, tie dokázali zasiahnuť cieľ zo vzdialenosti až 5 kilometrov. Tieto nové zbrane znamenali pohromu pre sovietske helikoptéry, ktoré boli dovtedy len jednou z pár účinných zbraní proti džihádistom. Od tohto bodu sa začala situácia pre Sovietov len zhoršovať a ich čas sa krátil.

{alt}
Fotka Mudžahída s prenosným protiraketovým kompletom stinger, ktorý Mudžahídom dodávala CIA. zdroj: www.theatlantic.com

Už odchádzajú

Sovieti sa nakoniec dohodli s Američanmi na vyriešení sporov. Obe krajiny mali záujem na dohode, a tak k nej dotlačili svojich spojencov - Sovieti vládu z Afganistanu a Američania vládu z Pakistanu. Hlavy týchto štyroch krajín sa stretli počas roku 1988 v Ženeve, kde 14. apríla podpísali Ženevskú dohodu. V texte sa všetky štyri strany zaviazali, že urobia všetko pre hladký odchod sovietskych vojsk z krajiny. Moskva sľúbila stiahnutie všetkých svojich vojenských jednotiek do 15. marca 1989. To bol začiatok konca. Najprv sa stiahli vojaci z malých izolovaných základní, následne z kritických oblastí, kde sa bojovalo do poslednej chvíle, a 15. marca sa stiahli posledné zvyšky armády, zanechávajúc za sebou krajinu, ktorá bola v dezolátnom stave.

A konflikt pokračuje 

Oficiálne straty Sovietov vo vojne boli 14 453 mŕtvych a 312 zajatých, niektoré údaje však hovoria až o päťnásobnom čísle. Do vojny bolo nasadených viac ako 400 tisíc vojakov a vyše 10 tisíc bolo zmrzačených. Odhady počtu obetí na afganskej strane sa pohybujú od 600 000 až po 2 milióny, veľkú časť z toho tvorili civilisti. Počas vojny utieklo z krajiny 5-10 miliónov ľudí, buď do susedného Pakistanu alebo Iránu, pričom veľká časť z nich tam žije dodnes.

{alt}
Kolóna sovietskych obrnených vozidiel prechádzajúca cez most na sovietsko-afganských hraniciach, 15. februára 1989, počas sťahovania Červenej armády z Afganistanu. zdroj: Britannica
Po stiahnutí sovietskych vojsk vypukla v krajine občianska vojna medzi socialistickou afganskou vládou, ktorú stále podporoval ZSSR a mudžahídmi. Podpora ZSSR trvala až do roku 1991, kým sa samotný zväz nerozpadol. Osamotená afganská vláda nebola schopná čeliť mudžahídom bez podpory Sovietov, a v roku 1992 padlo hlavné mesto vlády Kábul. Od roku 1993 sa rozpútala vojna medzi jednotlivými skupinami mudžahídov, čo využilo pôvodne sociálne hnutie Taliban, ktoré rýchlo získalo podporu domáceho obyvateľstva a obsadilo väčšinu krajiny.

Sovietska intervencia je považovaná za začiatok dlhotrvajúcej nestability Afganistanu. Stiahnutie červenoarmejcov viedlo k občianskej vojne, neskoršiemu vzostupu Talibanu a Al-káidy, americkej invázii do Afganistanu, a nakoniec aj k stiahnutiu amerických jednotiek z Afganistanu v auguste 2021. Súčasná vláda Talibanu síce sľúbila reformy, ale krajina momentálne čelí akútnemu nedostatku potravín. 

Zdroje:

NOVÁK, MARTIN. 2008. Džihád proti Kremlu: Sovětská válka v Afghánistánu a zrod Al-Káidy. Praha:Epocha, 2008. 248 s. ISBN 978-80-87027-63-9

 

 

Rubrika: História

Tehelnepole

 

Ďakujem za poučný a informačné bohaty clanok. Kiežby som mala takéhoto učiteľa dejepisu na základke.
15.2.2022 - 14:26
+3

Robino

 

Ďakujeme.
15.2.2022 - 15:47
+1


Ak chcete diskutovať, musíte sa prihlásiť.


Najčítanejšie články

Deje sa

Ukrajinský prezident odvolal veľvyslancov v Gruzínsku, Portugalsku a na Slovensku

Všetkých troch vymenoval do funkcie Zelenského predchodca Petro Porošenko. o 13:43 - ZELENSKYJ / SITA


Muža zatknutého pre streľbu v Osle obvinili z terorizmu, vraždy a pokusu o vraždu

Vyšetrovatelia podozrivého identifikovali ako 42-ročného nórskeho občana pôvodom z Iránu. pred 3 hod. - AKTUALIZÁCIA 3 - NÓRSKO / SITA


Rusi v sobotu nadránom raketami zaútočili z územia Bieloruska

Ruské lietadlá vleteli do bieloruského vzdušného priestoru a odpálili najmenej 20 rakiet, ktoré smerovali na Kyjivskú, Černihivskú a Žytomyrskú oblasť. pred 3 hod. - UKRAJINA / SITA


Matovičov balíček môže poškodiť kandidátov OĽaNO v jesenných voľbách

Ústredný riaditeľ Kancelárie ZMOS Michal Kaliňák povedal, že primátori a starostovia v parlamente, ktorí asistovali pri prelomení veta prezidentky, vytvorili poriadne problémy svojim vlastným samosprávam a tiež všetkým ostatným. pred 3 hod. - POLITOLÓG / SITA


Rusko pravdepodobne odvolalo niekoľko generálov

Novým veliteľom južného vojenského okruhu zrejme bude generálplukovník Sergej Surovikin, tvrdí britský rezort obrany. pred 4 hod. - V. BRITÁNIA / SITA


Strana chce vedieť, ako bude kryté jednorazové navýšenie platov v štátnej a verejnej sfére

Premiér Eduard Heger dnes oznámil, že približne 400-tisíc zamestnancom štátnej a verejnej správy štát ponúkne 500 eur na osobu v tomto roku ako jednorazovú pomoc. pred 4 hod. - SAS / SITA


Mestské zastupiteľstvo bude mať aj naďalej 19 poslancov

Mesto Púchov bude na základe rozhodnutia poslancov rozdelené do deviatich volebných obvodov. pred 4 hod. - PÚCHOV / SITA


Štát chce dať zamestnancom štátnej a verejnej správy jednorazovú pomoc 500 eur

Ide o ponuku na rokovania s Konfederáciou odborových zväzov , povedal premiér. pred 4 hod. - SOCIÁLNE / SITA


Tunel Sitina využívajú motoristi 15 rokov, prejde ním 70- až 80-tisíc áut denne

Národná diaľničná spoločnosť v tuneli na bratislavskom úseku diaľnice D2 doteraz inovovala viaceré časti, tento rok v ňom vymenila centrálny riadiaci systém. pred 5 hod. - DOPRAVA / SITA


Štát chce dať zamestnancom štátnej a verejnej správy jednorazovú pomoc 500 eur

Ide o ponuku na rokovania s Konfederáciou odborových zväzov , povedal premiér. pred 5 hod. - HEGER / SITA


Viac správ v archíve...

Stalo sa 25. júna