Severné Macedónsko sa snaží vstúpiť do EÚ už 19 rokov. Prečo sa s ním začali prístupové rokovania až teraz? 

Je pravda, že Severné Macedónsko bolo krajinou, ktorá podpísala dokumenty o prístupových rokovaniach skôr ako veľa iných súčasných kandidátskych krajín. Napríklad také Chorvátsko ich podpísalo tiež neskôr a dnes je už členom EÚ a budúci rok vstúpi aj do eurozóny. Dôvod, prečo sa však prístupové rokovania v prípade Macedónska odkladali, súvisel hlavne s historickými spormi, ktoré celých 19 rokov brzdili cestu tejto balkánskej krajiny do EÚ. 

Jej posun bol neustále niekým blokovaný, v minulosti išlo o Grécko, ktoré odmietalo prístupové rokovania kvôli samotnému názvu krajiny. Ešte predtým, ako sa Macedónsko osamostatnilo z rozpadajúcej sa Juhoslávie, existovala na severe Grécka provincia s rovnakým názvom. Celý tento spor môžeme datovať do obdobia Balkánskych vojen, keď bolo územie SM predmetom historických sporov hlavných vojnových aktérov či už Grécka alebo Bulharska. Tieto krajiny bojovali o kontrolu nad týmto územím a ten starý spor sa postupne preniesol aj do súčasnosti. Gréci trvali na tom nech si nový štát zmení meno a táto problematika sa tiahla dlhé roky až dokým vláda v Skopje oficiálne nezmenila názov krajiny na Severné Macedónsko. 

Keď sa už schyľovalo k otvoreniu prístupových rokovaní, tak do toho zasiahli Francúzi, Holanďania a Dáni. Tí volali k novému prístupu v rámci rozširovania, pričom to súviselo aj s vnútropolitickou situáciou v týchto krajinách, kde prevláda dlhodobý skepticizmus voči akémukoľvek rozširovaniu.

Okrem Grécka blokovalo Macedónsku vstup do EÚ aj Bulharsko. Z akých dôvodov tak konalo?

Ide o celkom novodobý problém, ktorý súvisí so sporom ohľadne interpretácie dejín a taktiež s uznaním existencie bulharskej menšiny v Severnom Macedónsku. Tento spor sa tiež tiahol roky a napokon prišlo k politickej dohode medzi oboma krajinami s tým, že tento problém bol nateraz odblokovaný. Vláda v Skopje sľúbila určité zmeny vrátane zmeny svojej vlastnej ústavy, kde po novom uzná bulharskú menšinu. 

Ak by som to mal povedať v jednoduchosti, tak prípad rozširovania EÚ v rámci Severného Macedónska prináša niečo nového s čím sa ešte únia nestretla. Napríklad prístupové rokovania Slovenska boli relatívne rýchle, lebo ten proces prijímania bol politický, geopolitický, bezpečnostný a hodnotový. Dnešné rozširovanie EÚ je odlišné, keďže problematiku tu tvoria historické interpretácie. To z môjho hľadiska nie je úplne dobrou správou pre rozšírenie, pretože to naznačuje nový prístup ku kandidátskym krajinám, ako sú Ukrajina a Moldavsko, kde toto môže byť obrovský problém. 

Podľa prieskumov Freedom House sa vláda v Severnom Macedónsku dá charakterizovať ako hybridný režim. Predstavuje to ďalšiu brzdu v prípade rokovaní o členstve v EÚ? Čo predstavuje najväčšie prekážky Macedónska v dosiahnutí členstva? 

Momentálnymi prekážkami sú samotné rokovania, ktoré sa sústredia na splnenie všetkých podmienok zaručujúcich prijatie krajiny do EÚ, rovnako tak musí vláda v Skopje splniť dohody, ktoré si ustanovila s Bulharskom. Kľúčové je však splniť všetky podmienky súvisiace s politickými inštitúciami a kvalitou demokracie. Je nemožné, aby bola do Európskej únie prijatá krajina, ktorá je považovaná za hybridný režim. 

EÚ potrebuje krajiny s fungujúcou demokraciou so stabilnými, predvídateľnými inštitúciami, kde funguje základná ochrana práv a slobôd. Zároveň sú to fungujúce trhové ekonomiky s existujúcim právnym štátom a dá sa spoľahnúť na to, že zákony, ktoré sú v Severnom Macedónsku, budú podobné zákonom, ktoré máme v Európskej únii. Ide skrátka o prispôsobenie sa pravidlám a Macedónci majú stále na čom pracovať.  

Ako dlho bude trvať, kým sa Macedónsko stane plnohodnotným členom EÚ? Dá sa predpokladať, že to bude ešte v tomto desaťročí? 

Je to dlhá cesta, nejde o týždne, ani mesiace, ale roky. Veľký vplyv na tom bude mať to, ako rýchlo budú môcť pracovať na domácich zmenách a reformách v súvislosti s právnym štátom, demokraciou, politickými inštitúciami, nezávislým súdnictvom a samozrejme hospodárskymi alebo právnymi podmienkami. To bude mať veľkú rolu v tom, ako rýchlo sa dokážu stať členmi EÚ. Je nutné splniť všetky rokovacie kapitoly, ktorých je zhruba 35. 

Týmto procesom prechádzajú aj ďalšie krajiny západného Balkánu vrátane Čiernej Hory, ktorá v roku 2012 otvorila všetky kapitoly a momentálne stojí pred uzavretím väčšiny z nich. Srbsko taktiež otvorilo kapitoly v roku 2014, ale doteraz nie všetky. Čiže Severní Macedónci majú dlhú cestu pred sebou a začiatok rokovaní je prvý krok k spoločnému vyjednávaciemu stolu s členskými štátmi Európskej únie, taktiež Európskou komisiou a Európskym parlamentom. 

Veľmi by pomohlo, keby počas tohto desaťročia vstúpila do Únie aspoň jedna krajina, keďže by sa preukázala zmysluplnosť tejto cesty k Európskej únii aj Severným Macedóncom. Európsky parlament je schopný v týchto procesoch pomáhať, pričom nie je nereálne postupovať extrémne rýchlo. Ako som už spomínal tak Slovensko bolo prípadom rýchleho prístupového procesu po nástupe koaličnej vlády Mikuláša Dzurindu v roku 1998. Treba však dodať, že my sme sa na tie rokovania pripravovali technicky dlhé roky a dialo sa to aj v inej geopolitickej situácii, kedy ten apetít pre rozšírenie Európskej únie bol oveľa väčší. 

Prístupové rokovania boli sprístupnené aj Albánsku. Má táto balkánska krajina rovnako kľukatú cestu k EÚ ako Macedónsko? A je možné v blízkej budúcnosti očakávať aj členstvo iných krajín, ako napríklad Srbsko alebo Čierna Hora?

Po sérii občianskych vojen v bývalej Juhoslávii bola všetkým novovzniknutým krajinám tohto regiónu sľúbená európska budúcnosť. Rovnako ako Severné Macedónsko aj Albánsko má tú perspektívu vstúpiť do Európskej únie. Tiranu a Skopje vníma EÚ ako balík štátov s ktorými chce rokovať o vstupe. Súvisí to aj s tým, že Severné Macedónsko je multietnickou demokraciou, kde tretinu populácie tvorí albánska menšina, čiže je dobre, že tento proces bude postupovať spoločne a podľa mňa to musí ísť ruka v ruke. 

Obe krajiny sú už súčasťou Západného spoločenstva, Severné Macedónsko je posledným štátom, ktorý vstúpil do NATO a Albánsko tam vstúpilo dávno predtým. Tým pádom je dôležité, aby sme ich podporovali taktiež na ceste do EÚ, pretože ten prísľub sme im dali už dávno. Albánsko má rovnakú šancu na členstvo ako Macedónsko, pokiaľ samozrejme splní všetky podmienky. 

Čo sa týka Srbska a Čiernej Hory, tak tieto štáty sú najďalej, čo sa týka prístupových procesov. Fakt, že Únia sprístupnila rokovania aj Albánsku a Macedónsku, môže pomôcť dynamike prístupových rokovaní, pretože to vytvorí určitý tlak a konkurenciu. Zároveň im to dá možnosť preukázať, ktorá z krajín je v prístupových rokovaniach rýchlejšia. 

Takým premiantom tohto procesu je rozhodne Čierna Hora, ale momentálne tam prebieha politická kríza, pričom krajina potrebuje prijať dôležité rozhodnutia v oblasti spravodlivosti. Okrem iného je nutná aj stabilná vláda, ktorá by urobila reformy, takže momentálne neexistuje žiadny špecifický dátum ukončenia rokovaní. To platí aj v prípade Srbska, kde čakáme na zloženie nového parlamentu a hlavne novej vlády. Tieto krajiny majú najväčšiu šancu stať sa členmi EÚ, či sa to tak udeje, je však len v ich rukách. 

Ako by prijatie Severného Macedónska a ostatných krajín západného Balkánu do EÚ ovplyvnilo jej politiku?

Na jednu stranu sa Únia musí pripraviť na prijatie viacerých krajín, ale osobne si myslím, že EÚ je momentálne schopná relatívne rýchlo prijať jednu alebo dve krajiny, bez toho, aby urobila nejaké zásadné reformy. V roku 2016 odišlo z Únie Spojené kráľovstvo, čím sa vytvoril politický aj inštitučný priestor na to, aby sme relatívne rýchlo prijali napríklad Čiernu Horu, pokiaľ bude pripravená. 

Čím ďalej tým viac však silnie diskusia o tom, že pokiaľ Únia prijme krajiny západného Balkánu tak bude nutné, aby prijala dôkladnejšie reformy vrátane zmeny v rámci fungovania rozhodovacích procesov a inštitúcii. Toto je diskusia, ktorá začala počas Konferencie o budúcnosti Európy a mala by z môjho pohľadu člena Európskeho parlamentu pokračovať počas Konventu o budúcnosti Európy, ktorý by mohol otvoriť cestu k zmene slovných základov a aby sme EÚ pripravili na podstatnejšie rozšírenie, ako je expanzia v rámci jednej alebo dvoch krajín, keďže európsku budúcnosť sme sľúbili celému regiónu. 

Osobne si myslím, že každé rozšírenie posilnilo Európsku úniu a vždy bolo príležitosťou pre jej rozvoj. To, čo sa udialo pred 20 rokmi v súvislosti s rozšírením a prijatím krajín strednej a východnej Európy posilnilo EÚ a dnes nám to dáva silu čeliť napríklad aj ruskej agresii na Ukrajine. Rozšírenie treba vnímať nielen geopoliticky, ale aj bezpečnostne, netreba sa ho však báť.