Snaží sa Turecko blokovaním vstupu Švédska a Fínska do NATO hájiť vlastné ciele? O aké konkrétne ciele ide?

Áno a vôbec sa tým netají. Sledovanie vlastných cieľov je jedným z kľúčových pilierov tureckej zahraničnej politiky. V tomto prípade je tých cieľov a snáh hneď niekoľko. Primárne je to možnosť ukázať doma aj vo svete, že Turecko je medzinárodným hráčom, ktorý môže ovplyvňovať medzinárodný systém (aj tým, že neodsúhlasí rozšírenie NATO). Ďalším je otázka vlastných bezpečnostných záujmov. Turecko rieši rastúce spoločenské pnutie doma, hlavne v spojení so sýrskymi utečencami, zároveň dlhodobo podniká protiteroristické operácie v Sýrii alebo v Iraku. Jedným z cieľov je aj zisk podpory pre tieto aktivity zo strany Západných krajín. Vojna na Ukrajine ovplyvní taktiež ruskú pozíciu na Blízkom východe a Turecko chce túto situáciu, napríklad v Sýrii, využiť pre dosiahnutie svojich dlhodobých záujmov a posilniť svoju pozíciu v regióne. A podpora zo strany Západu sa im bude hodiť.

V neposlednom rade sú to ciele ekonomické. Od počiatku sa hovorí o spojení jednaní s otázkou zrušenia sankcií voči Turecku ako dôkazu, že s ním Švédsko, a Fínsko skutočne udržujú priateľské a hlavne partnerské vzťahy, ktoré sú v rámci NATO potrebné. Ich vedľajším cieľom bude v tomto ohľade zrušenie sankcií aj zo strany ďalších členských štátov NATO, prípadne vo vzťahu k USA, napríklad posuny v otázke nákupu alebo modernizácie stíhačiek.

A na záver je turecký prístup k tejto situácii istou ventiláciou dlhodobej frustrácie, ktorú Turecko vo vzťahu k Západu v posledných rokoch silno pociťuje. Dlhodobo taktiež prehlasuje, že sa nepristupuje ku všetkým krajinám rovnako a pre Turecko platí iný meter, ako pre iné štáty Západu. Vďaka súčasnej situácii má teraz pre túto tému možnosť získať oveľa väčší priestor a pozornosť. Turecko otvorene tvrdí, že chápe fínske a švédske bezpečnostné obavy, ktoré viedli k ich rozhodnutiu pripojiť sa k NATO, ale rovnako dôležité by mali byť bezpečnostné obavy Turecka, a tie štáty NATO, ale aj ostatné krajiny Západu, dlhodobo neberú vážne a opomínajú ich. Preto jedným z cieľov je aj získať na Západe otvorenú podporu tureckých bezpečnostných záujmov, vrátanie domácich teroristických hrozieb alebo vojenských aktivít na severe Sýrie. S tým súvisí aj najsledovanejšia téma vydania „teroristov“, ktorí majú azyl vo Švédsku a ktorých Švédsko veľa rokov odmietalo Turecku vydať.

Hrajú v tejto problematike nejakú úlohu aj Erdoganove osobné vzťahy s Ruskom? Ako je v tureckej spoločnosti vnímaná súčasná ruská agresia voči Ukrajine?

Otázka rusko-tureckých vzťahov je z môjho pohľadu v tomto prípade veľmi marginálna, rovnako tak osobné vzťahy medzi Erdoganom a Putinom. Turecko nič zaujímavého od Ruska nezíska tým, že bude blokovať fínsky a švédsky vstup do NATO, nič, čo by mohlo kompenzovať to, že by sa mohli ochladiť vzťahy so Západom. Nejde tu o ekonomické ciele, rozdeľovanie sfér vplyvu alebo operácie so spoločným cieľom. Nie je možné porovnávať túto situáciu s inými tureckými medzinárodnými aktivitami, kde šlo hlavne o vplyv blízkych vzťahov medzi Ruskom a Tureckom. Jediné, čo z môjho pohľadu súvisí v tejto otázke s Ruskom, je možnosť im ukázať, že Turecko je naďalej nezávislým hráčom, ktorý vedie svoju politiku podľa svojho uváženia a nenechá sa „vodiť ako bábka“ Západnými hráčmi. To môže Turecku posilniť jeho pozície pri vyjednávaniach s Ruskom ohľadom riešenia ďalších tém spojených s Ukrajinou (napríklad obchodné otázky v Čiernom mori), aj prípadne s možnosťou tureckého podielu na ďalších mierových jednaniach.

Súčasná agresia na Ukrajine je v Turecku vnímaná asi ako v každej inej spoločnosti – s obavami. Konflikt na Ukrajine sa Turkov od začiatku dotýka, je to ďalší konflikt „na hraniciach“, stále viac sa ukazujú problémy s tým spojené v Čiernomorí (zamínované more, ktoré je nebezpečné napríklad pre turecké rybárske lode a pod.), sú tu tiež vnímané aj ekonomické hrozby, či už v otázke energetickej, tak samozrejme hlavne v otázke turistickej sezóny, rast cien a ďalšie zhoršovanie situácie v krajine. Turecká spoločnosť teraz rieši primárne vnútorne politické záležitosti, kríza na Ukrajine je tak vnímaná hlavne z tohto pohľadu, nie z pohľadu zahraničnopolitického, že by sa napríklad riešila premena vnímania Ruska. Ale aj tu je s predlžovaním konfliktu vidieť posun vo verejnej mienke, ktorý samozrejme súvisí s premenou politickej rétoriky a prezentácie vzťahov Turecka so Západom v médiách. V spoločnosti začína po období antiwesternizmu a euroskepticizmu rásť podpora členstva v NATO aj turecká orientácia na Západ. Napriek tomu tu stále pretrváva názor, že si Turecko drží nezávislú a vyrovnanú pozíciu na všetkých stranách, čo je preň dlhodobo typické.

Turecko od oboch škandinávskych krajín vyžaduje, aby boli Turecku navrátení exiloví žurnalisti a aktivisti, ktorí údajne podporujú „kurdský terorizmus“. O koho konkrétne ide?

Pokiaľ viem, mená všetkých 30 osôb na zozname nie sú verejné aj preto, že to podlieha určitým diplomatickým pravidlám a utajeniam. Avšak niekoľko mien v Turecku prebehlo mediálnym priestorom a ide o osoby spojené s organizáciou FETO a s kurdskou PKK. Z organizácie FETO sú významné mená najmä novinára Haruna Tokaka, ktorý by mal patriť do užšieho vedenia organizácie a Turecko naňho vypísalo odmenu 10 miliónov lír, alebo Bulenta Kenesa, ten pracovall šéfredaktorom denníka Today‘s Zaman Newspaper, ten bol v roku 2016 označený za „mediálnu vlajkovú loď“ FETO a zakázaný. Z organizácie PKK potom stojí za zmienku Abdulkadir Aygan, ktorý bol jej členom a následne pod menom Aziz Turan patril pod jednu z tureckých spravodajských organizácií. Vo švédskom exile sa podieľa na vyšetrovaní káuz spojených so škandálom Ergenekon. Posledným menom, ktoré je asi verejnosti z tureckého politického exilu vo Švédsku najznámejšie, je Ragip Zarakolu, turecký kritický publicista a aktivista za ľudské práva, pričom bol v Turecku odsúdený na 15 rokov väzenia za podporu teroristickej organizácie PKK.

Je možné, že by obe strany dosiahli kompromis? Pokiaľ áno, v čom by spočíval?

Ja si myslím, že ten kompromis sa na oboch stranách očakáva, bolo by veľkým prekvapením, keby súčasná kauza viedla skutočne k finálnemu vetu, a nie len k predlžovaniu pojednávania o vstupe. Tých požiadaviek a cieľov je zo strany Turecka veľa, a teda aj priestoru pre nejaké ústupky. Veľkou otázkou je, kde bude chcieť poľaviť zo svojich pozícií najmä Švédsko.

Myslím si, že najpravdepodobnejšie budú ústupky v oblasti ekonomiky, najmä ukončenie embarga na obchod zo zbraňami či výrobnými komponentmi. Druhou pravdepodobnou oblasťou kompromisu bude podpora kurdských jednotiek YPG, ktoré majú väzby na PKK. Môže ísť o istú tichú podporu ďalších tureckých operácií v Sýrii, o ktorých sa už od minulej jesene diskutuje, alebo podporu vytvárania „bezpečnostných koridorov“ na severe Sýrie pre sýrskych utečencov. Najproblematickejšie sa zdá byť vyjednávanie práve o vydaní „teroristov“ a to aj preto, lebo na rozdiel od ostatných možných oblastí pre kompromis bude tomuto kroku venovaná veľká mediálna pozornosť na oboch stranách. Práve tu bude ten kompromis najťažší, ale myslím si, že nakoniec i pod vplyvom pojednávaní nielen medzi Tureckom a Švédskom, respektíve Fínskom, ale aj ďalšími členskými štátmi NATO, kompromis vznikne. Bude taký, aby si obe strany zachovali tvár a mohli svoje rozhodnutia prezentovať doma ako diplomatický úspech. Aké konkrétne kroky bude kompromis obsahovať sa však dá v tuto chvíli len ťažko povedať.

Ako by vstup Švédska a Fínska ovplyvnil súčasnú politiku NATO? Znamenalo by to ešte väčšie vyostrenie vzťahov s Ruskom?

Väčšie vyostrenie vzťahov to znamená už teraz, no nemôžeme vnímať vstup do NATO ako nejaký rýchly proces, že pokiaľ Turecko zajtra povie „áno“, tak na druhý deň sú obe krajiny členmi aliancie. Takže ten vplyv na medzinárodné vzťahy to bude mať v rozličných fázach iný, ale nesúhlasný postoj Ruska vidíme od prvého oznámenia tohto zámeru. Ďalšou otázkou je, ako presne by malo vyzerať väčšie vyostrenie vzťahov medzi NATO a Ruskom, pretože ten priestor k vyostreniu mimo nejaký skutočný konflikt už moc veľký nie je. Skôr to z dlhodobého hľadiska neuľahčí nejaké narovnávanie vzťahov. Ale tu je veľkou neznámou všeobecne vývoj v Rusku a taktiež vývoj ruskej zahraničnej, či obrannej politiky. Preto je táto otázka vhodnejšia pre bezpečnostných analytikov alebo expertov na Rusko a ruské vzťahy so Západom či s NATO. V tomto smere už turecký postoj tak zásadný nebude, Turecko má najväčšiu možnosť niečo ovplyvniť teraz. Po prijatí už budú mať všetci právomoc ovplyvňovať politiku NATO rovnako.