Nová krv 

Po smrti Anastasia Somoza prevzali moc v Nikarague jeho synovia. Na post prezidenta nastúpil vyštudovaný inžinier Luis Somoza Debayle, pričom mladší brat Anastasio Somoza Debayle alebo Anastasio junior, zaujal miesto šéfa Národnej gardy. Atentát na otca využili ako zámienku na zvýšenie represie voči opozícii. Zaviedla sa cenzúra a občianske slobody boli zrušené. Keď sa Konzervatívna strana odmietla zúčastniť v roku 1957 volieb kvôli represiám, Somozovci jednoducho vytvorili vlastnú opozičnú Národnú konzervatívnu stranu (PCN). Tým dodali predvolebnej kampani demokratickú fasádu, čo upokojilo niektorých zahraničných kritikov. Voľby v roku 1957 vyhral presvedčivo Luis a zázrak vymyslený jeho otcom známy ako “La Magnifica,“ účinkoval naďalej.

Bratia Somozovci  pokračovali v otcovej antikomunistickej a proamerickej politike. V roku 1959 bola Nikaragua jednou z prvých krajín, ktoré odsúdili kubánsku revolúciu a obviňovali Fidela Castra, že má v úmysle preniesť revolúciu aj do Strednej Ameriky. Keď sa Američania pripravovali na inváziu do Zálivu svíň, Anastasio im ponúkol Puerto Cabezas – morský prístav a neďalekú základňu na prípravu inváznych jednotiek. Na základňu následne prišlo tisíctristo dobre vycvičených a vyzbrojených mužov a na zmodernizovanom letisku pristálo šestnásť amerických lietadiel B-26 s kubánskymi výsostnými znakmi. Invázia v Zátoke svíň však skončila pre kubánskych emigrantov tvrdou porážkou a nádej na celonárodné povstanie voči Castrovi sa rozplynula. Somoza poznamenáva, že invázne plavidlo Rio Escondito, ktoré priviezlo muníciu pre výsadkové jednotky, potopil nikaragujský pilot, ktorý ušiel z krajiny a pridal sa ku Castrovi. 

Somozovci sa snažili naďalej tvrdiť, že im ide o dodržovanie ústavy. Preto v rokoch 1963 - 1967 vládli podľa otcovho príkladu pomocou nastrčených figúr, ktoré predstavovali verných vykonávateľov ich vôle. Najskôr to bol René Schick Gutiérrez, toho v roku 1966 nahradil jeho príbuzný a dovtedajší viceprezident, Lorenzo Guerrero Gutiérrez. Jeho vláda trvala len dovtedy, kým neskončilo ústavou predpísané štvorročné obdobie. Luis mal v tom čase už vážne podlomené zdravie, preto sa úlohy kandidovať na post prezidenta podujal jeho mladší brat Anastasio Somoza junior. 

Zemetrasenie a katastrofa, ktorá nastala potom 

Junior bol zvolený vo februári 1967 po represívnej kampani voči opozičnému kandidátovi Fernandovi Agüerovi. Novozvolený prezident následne spojil úrady prezidenta a post veliteľa Národnej gardy, čím si zaistil absolútnu moc. Anastasio zmenil aj ústavu, aby mohol vládnuť až do roku 1972, následne chcel vládnuť ďalších päť rokov. To bolo pre opozíciu veľa, ale kvôli zhoršeným životným podmienkam to vyvolalo aj kritiku cirkvi. Nebezpečenstvo, do ktorého sa hrnie krajina, si začali v tom čase uvedomovať aj prívrženci Somozovej vlastnej strany. Okolnosti nakoniec viedli k tomu, že vznikla trojčlenná junta (tzv. Kupia-Kumi pakt), tá mala vládnuť v rokoch 1972 - 1974 do vypísania volieb a zvolenia nového prezidenta. Lenže do predpokladaného vývoja často zasiahne niečo nečakané.

Pol hodinu po polnoci z 22. na 23. decembra 1972 postihlo hlavné mesto Managuu silné zemetrasenie. Zničilo 80% komerčných budov a vyžiadalo si desaťtisíc obetí, pričom vyše päťdesiattisíc rodín ostalo bez domova. Záchranné práce dostala na starosť Národná garda, jej príslušníci však dávali prednosť rabovaniu opustených obchodov. Materiálna a finančná pomoc prichádzajúca zo zahraničia sa rozplynula v rukách Somozovej rodiny a sľúbená rekonštrukcia hlavného mesta sa nikdy neuskutočnila. Jednania rodiny vyvolali celosvetovú kritiku. Napriek rastúcemu odporu vo vlastnej krajine a medzinárodným protestom sa Anastasio Somoza junior uchádzal o post prezidenta v septembri 1974 a dokázal zvíťaziť aj nad zjednotenou opozíciou.

Návrat starého nepriateľa 

Počas tohto obdobia začalo v krajine rásť hnutie odporu, ktorého najvýraznejším predstaviteľom bol ľavicový Sandinovský front národného oslobodenia (FSLN). Vznikol v roku 1961 z podnetu marxistických študentov a Sandinove meno v názve malo symbolizovať', že chcú pokračovať v odkaze tohto revolucionára a populárneho hrdinu zavraždeného z podnetu prvého diktátora Somozu. Začiatkom 70. rokov sa FSLN preorientoval na ozbrojený boj proti diktatúre. CIA v tom čase nepripisovala sandinovcom veľký úspech, keďže ich počet odhadovali na päťdesiat ozbrojencov. 

Prvá akcia, ktorou sa sandinovci dostali do povedomia domácej či zahraničnej verejnosti, bol útok na dom ministra poľnohospodárstva 27. decembra 1974, teda v čase, keď usporiadal vianočný večierok pre nikaragujskú smotánku. Útok starostlivo načasovali. Uskutočnil sa krátko po tom, ako odišiel americký veľvyslanec, evidentne v snahe vyhnúť sa následnému nátlaku zo strany USA. Jedinou obeťou akcie bol domáci pán, minister Chosé Maria Castillo, ktorého útočníci zastrelili, keď sa im so zbraňou v ruke postavil na odpor. 

Sandinovci zadržali ako rukojemníkov 34 čelných predstaviteľov krajiny, medzi nimi aj členov Somozovej rodiny. Popularita tohto ľavicového hnutia vzrástla po tom, keď arcibiskup Obando y Bravo presadil, že revolucionárom vyplatia výkupné jeden milión dolárov. Ich politické vyhlásenie odvysiela vládny rozhlas a vytlačia ho aj noviny La Prensa. FSLN dosiahlo aj prepustenie svojich štrnástich príslušníkov z väzenia, ktorí potom odleteli na Kubu spolu s rukojemníkmi. Medzi prepustenými väzňami bol aj neskorší prezident Daniel Ortega a muž so zaujímavým menom Lenin Cerna Juárez, ktorý mal po víťazstve FSLN na starosti štátnu bezpečnosť.

Somoza na celosvetové poníženie odpovedal novou vlnou represálií k partizánom. Vyhlásil výnimočný stav a dal pozatýkať všetkých, ktorých podozrieval zo sympatie so sandinovcami. Prvé náznaky rozpadu režimu nastali, keď v roku 1976 novozvolený prezident Jimmy Carter odmietal Nikarague poskytovať vojenskú pomoc. USA zároveň tlačili na diktátora, aby zrušil výnimočný stav a obnovil niektoré slobody. Carter sa rozhodol uplatniť voči Somozovi aj sankcie, tie sa mali stupňovať v snahe dosiahnuť tak určitý psychologický efekt.

Začiatok konca dynastie 

Anastasio Somoza junior vážil vyše 120 kíl, napriek tomu, že sa každé ráno venoval telesnému cvičeniu. Nadváha mu spôsobovala zdravotné ťažkosti a 27. júla 1977 dostal infarkt. Podľa niektorých autorov sa tak stalo v čase, keď bol u svojej milenky. Lekári sa ho rozhodli previesť do Miami, ale chvíľu trvalo, kým dostali súhlas od Spojených štátov. Kvôli chorobe musel byť tri mesiace mimo krajiny a ďaleko od priameho vplyvu nad vládou. Tento faktor povzbudil opozíciu, a keď sa Anastasio vrátil, jeho politická moc bola otrasená. 

V roku 1978 bol zabitý známy opozičný novinár Pedro Joaquín Chamorro. Krátko po vražde prepukli v hlavnom meste rozsiahle nepokoje, ľudia vyšli do ulíc a podpaľovali budovy patriace Somozovi. Keď sa rozšírilo, že vláda má úmysel ovplyvniť vyšetrovanie smrti, 23. januára prepukol generálny štrajk a 85 % pracovníkov prerušilo prácu na vyše dva týždne. Vo väčších mestách prepukli nepokoje študentov. Je však nepravdepodobné, že Chamorru zavraždili na Somozov príkaz. Keď bola Nikaragua kritizovaná za nedodržiavanie ľudských práv, Anastasio vždy poukázal na Joaquína, jeho aktivity a opozičné noviny. 

Demonštrácie proti Somozovi po zavraždení Chamorru viedli k rozhodnutiu Washingtonu odložiť návštevu námestníka ministra zahraničných vecí, Terenca Todmana, zodpovedného za Latinskú Ameriku. Zavraždenie opozičného novinára malo ešte jeden následok. USA vo februári 1978 opäť zastavili vojenskú pomoc pre Nikaraguu. Somoza však neprišiel o dodávky zbrani. Tie mu potom dodával Izrael.

Somozove snahy o udržanie sa pri moci 

Diktátor intuitívne vycítil, že je načase urobiť kozmetické zmeny. Veľmi dobre poznal americkú povahu a spôsob ich rozmýšľania. Preto zrušil cenzúru a výnimočný stav, niektorým politickým oponentom umožnil, aby sa vrátili domov. Komisii Latinskej Ameriky pre ľudské práva dovolil skúmať niektoré obvinenia. Zároveň však začal vytvárať priamo v Kongrese USA skupinu svojich priaznivcov, ktorých buď poznal zo štúdií alebo si ich nejakým spôsobom zaviazal. Tieto zmeny zabrali a prezident Carter mu dokonca poslal list, v ktorom pochválil pokrok čo sa týkalo otázky ľudských práv, a zároveň ho vyzýval v pokračovaní tejto politiky. 

Keď celý obsah Carterovho optimistického listu vyšiel najavo, vyvolalo to pobúrenie v USA aj v Nikarague. Na verejnosť navyše preniklo, že ministerstvo zahraničných vecí bolo proti takémuto zneniu listu, ale prevládol názor prezidentovho poradcu pre otázky národnej bezpečnosti Zbigniewa Brzezinského. Somozovi prišli na pomoc jeho priatelia z USA. V Snemovni mal skupinu priaznivcov, ktorú liberálni novinári nazvali „špinavá tridsiatka“, parafrázujúc tak známy americký film Tucet špinavcov. 

Boje so sandinovcami neprestávali, naopak naberali na vážnosti.  23. augusta 1978 podnikli partizáni  akciu známu ako „operácia prasací chlievik". Dvadsaťpäť sandinovcov sa oblieklo do uniforiem Národnej gardy a obsadili Národný palác, v ktorom okrem parlamentu sídlilo aj niekoľko ďalších vládnych úradov. Dva dni tam zadržiavali ako rukojemníkov asi dvetisíc vládnych činiteľov a poslancov. Nakoniec opäť dosiahli splnenie takmer všetkých podmienok. Vláda musela prepustiť šesťdesiat väznených sandinovcov, medzi ktorými bol aj zakladateľ FSLN Tomás Borge, neskorší minister vnútra. Ich odchod z paláca na letisko bol znamenitý, ulice lemovali zástupy, aby pozdravili Commandanta Cera a jeho družinu. Médiá opäť odvysielali a publikovali deklaráciu FSLN a vláda im navyše vyplatila päťstotisíc dolárov. Oslobodení väzni neodišli iba na Kubu, ale aj do Panamy a Venezuely, čim demonštrovali, že majú podporu už aj v týchto krajinách.

Anastasiova paranoja 

V auguste vyhlásila občianska opozícia Široký opozičný front (FAO) generálny štrajk, ktorý na mnohých miestach prerástol do ľudového povstania. Podarilo sa ho potlačiť len pomocou ťažkej vojenskej techniky a žoldnierov z USA, Guatemaly a Salvadoru. Počas bojov zahynulo desaťtisíc ľudí a takmer päťdesiattisíc utrpelo zranenie.

Somoza naďalej vzdoroval a dokonca si dovolil zaútočiť na Carterovu politiku, ktorú opísal ako fatálnu pre Nikaraguu a na tlačovej konferencii dokonca vyhlásil, že USA “sú v rukách ľavičiarov a komunistov". Junior označil za komunistov aj blízkych spolupracovníkov prezidenta Cartera, medzi nimi boli Robert Pastor, Mark Schneider a Patricia Derianová.

USA sa pod vplyvom rád Zbigniewa Brzezinského snažili vytvoriť rozkol vo FAO a tlačili na kompromis v podobe rozhovorov so Somozovou Liberálnou stranou. Hovory sa nakoniec 8. decembra 1978 uskutočnili, ale nevyriešili nič. Naopak, FAO stratilo na prestíži, lebo mnohí začali obviňovať členov delegácie, že na naliehanie USA súhlasili s mnohými ústupkami. 

Strata amerického spojenca 

Z FAO následne odišli členovia, ktorí boli proti ďalšiemu ustupovaniu Somozovi. Zvyšok delegácie dospel 20. decembra k novému kompromisu. Podľa dohody mal o budúcnosti Nikaraguy rozhodnúť plebiscit. Anastasio mohol ostať' počas hlasovania v krajine, ale musel súhlasiť, že plebiscit sa uskutoční „pod dozorom a kontrolou medzinárodného spoločenstva". V prípade prehry mal Somoza opustiť krajinu na najmenej dva roky. Diktátor sa však k návrhom odmietal vyjadriť a Carter mu poslal ďalšie varovanie. Ku kríze sa vyjadril aj veliteľ ozbrojených síl USA v Latinskej Amerike, Dennis McAuliffe, ktorý tvrdil, že Somoza musí odstúpiť, inak nebude v Nikarague mier.

Partizáni 1979 založili Národný vlastenecký front posilnený o nespokojencov z FAO a zo zástupcov obchodných kruhov. Sandinovci podnikli 29. mája 1979 ofenzívu, ich rozhlas hovoril o „hodine zvrhnutia", ale CIA ešte aj vtedy označila tvrdenie povstalcov za prehnané. Somozovi prívrženci v Kongrese, ktorí sa medzitým rozrástli z „Tridsiatich špinavcov" na päť senátorov a sto kongresmanov, uverejnili 18. júna v novinách The New York Times inzerát varujúci pred ďalšou Kubou a vyzývali Cartera k podpore Somozu. Lenže o dva dni došla z Nikaraguy šokujúca správa. Mladý člen Národnej gardy zastavil reportéra z americkej televízie ABC News Billa Stewarta, prinútil ho kľaknúť si na kolená, potom mu prikázal ľahnúť si na brucho a chladnokrvne ho zastrelil. Jeho kameraman Jack Clarc to stihol nafilmovať. Nasledujúci deň bol Biely dom a Kongres zaplavený rozhorčenými protestmi. Inzerát Somozových prívržencov stratil na váhe a celá starostlivo pripravená akcia na podporu diktátora sa rozpadla pričinením jedného príliš iniciatívneho strelca. Brzezinski ešte 22. júna tlačil prezidenta Cartera, aby nariadil priamu vojenskú akciu v rámci castroizácie Nikaraguy. Ten to však odmietol a o pár dní už celá krajina, s výnimkou hlavného mesta, bola v rukách povstalcov. Somoza cítil koniec, preto začal presúvať svoj majetok do iných štátov. 2. júla urobil Brzezinski posledný zúfalý pokus nahradiť sandinovcov novou juntou, ktorá by zahŕňala aj veliteľa Národnej gardy, ale iba jedného ľavicového politika. To už bolo veľa aj na Cartera a prezident jeho návrh odmietol.

Koniec dynastie

17. júla Kongres prijal Somozovu rezignáciu a vymenoval viceprezidenta Francisca Maliana Urcuya za nástupcu. Ten v rozhlase vyhlásil koniec Somozovej éry a vyzval všetky demokratické sily v krajine na dialóg. Vtedy sa už sandinovci nachádzali v predmestiach Managuy. Dočasný prezident Urcuyo ešte 18. júla odletel z Nikaraguy do Guatemaly a stovky veliteľov Národnej gardy ho nasledovalo. Tisíce príslušníkov gardy prešlo hranice pešo alebo preplávali na člnoch do Salvadora. Vyše 40-ročná dôkladne budovaná diktatúra rodiny Somozovcov sa rozpadla počas 24 hodín, čím sa preukázalo, že režim sa držal len na strachu. Nasledujúci deň, 19. júla, vstúpili sandinovci do hlavného mesta a o deň neskôr tam päťdesiattisíc jasajúcich obyvateľov pozdravilo Daniela Ortegu a ďalších vodcov povstania. 

Somoza po abdikácii zamieril lietadlom do Miami. Tam mu bolo telefonicky oznámené, že už nie je v krajine vítaný z dôvodov porušenia dohody novým prezidentom Nikaraguy. Exprezident tak nakoniec našiel azyl v Paraguaji, ktorý mu poskytol jeho priateľ a diktátor Alfredo Stressner. Tam si kúpil ranč na predmestí mesta Asunción. Jeho život skončil 12. septembra 1980, kedy bol zavraždený komandom pozostávajúcich zo štyroch mužov a troch žien. Pre akciu si zvolili krycí názov Operation Reptile (Operácia plaz), čím akoby chceli opísať pravú povahu obete.

Nič sa nekončí 

Prezidentom Nikaraguy sa stal Daniel Ortega. Novozvolený americký prezident Ronald Reagan už počas roku 1981 vyhlásil, že Nikaragua spolu s Kubou a Sovietskym zväzom podporuje partizánov v San Salvadore. Preto začal kampaň izolácie nového režimu. USA zastavili krajine všetku pomoc a ušetrené prostriedky poskytli pravicovým rebelom Contras, ktorí pozostávali väčšinou z príslušníkov bývalej Somozovej Národnej gardy. USA nechali dokonca zamínovať nikaragujské prístavy. Medzinárodný súdny dvor v Haagu odsúdil tento krok a v roku 1989 vyzval USA, aby prestali aj s podporou jednotiek Contras. V roku 1990 podpísali obe strany prímerie. Napriek tomu sú vzťahy medzi USA a Nikaraguou do dnešných dní napäté.