Inšpektor verejných toaliet 

Anastasio pochádzal z rodiny bohatého pestovateľa kávy. Ako mladý odišiel študovať do Philadelphie na prestížnu obchodnú akadémiu - Peirce School of Business Administration. Počas jeho pobytu v USA sa zoznámil s krajankou Salvadorou. Pochádzala z bohatej nikaragujskej rodiny Debayle Sacasa a jej členovia neboli presvedčení o Anastasiových kvalitách. Napriek tomu sa v roku 1919 zosobášili. Mladý Nikaragujčan sa neskôr preukázal ako schopný podnikateľ.  

Svoju kariéru podnikateľa odštartoval ako predavač ojazdených áut a podľa niektorých zdrojov aj ako inšpektor verejných toaliet.  Uvedomil si však, že bohatstvo, po ktorom túži takýmto spôsobom nezíska. Preto sa rozhodol venovať aj politike. Vtedy sa ukázalo, že manželstvo so Salvadorou bola dobrá voľba, lebo mu poskytlo aj prvé vhodné kontakty vo svete vysokej politiky.

Návrat do Nikaraguy 

Na začiatku 20. storočia sa Somozova domovina nachádzala vo víre nestability. USA považovali Strednú Ameriku za svoju zónu vplyvu alebo za tzv. backyard. Preto sa snažila odstrániť akýchkoľvek oponentov, ktorí by vzdorovali ich politike. Nikaragua bola jedným z týchto prípadov. V roku 1909 Američanmi financovaní povstali zvrhli vládu Joseho Santosu Zelaya. USA následne poslali do krajiny armádu, aby udržiavala poriadok. Tá bola odvolaná až v roku 1925 vtedajším prezidentom Calvinom Coolidgeom. Po jej odchode vypukli v krajine nepokoje, a tak sa armáda o 9 mesiacov vrátila, pričom tam ostala tam ďalších 7 rokov. 

Neustále striedanie vlád využil aj Anastasio. Ten sa zapojil do prezidentskej kampane Juana Bautistu Sacasu, strýka jeho manželky. Sacasa bol chvíľu predtým aj v pozícii viceprezidenta počas vlády Bartolomého Martíneza, ktorého zvrhli v roku 1925. Ani prvé Somozove kroky vo sfére vysokej politiky na strane manželkinho strýka neboli príliš úspešné. Velil jednotke, ktorá  sa pridala na stranu Sacesu, lenže vládne sily ich oddiel obkolesili, rozprášili a on sám sa musel niekoľko dní skrývať. Na verejnosti sa objavil po získaní milosti, pretože USA naliehali na dohodu znepriatelených strán v snahe zabezpečiť si v tomto svojom zadnom dvore konečne pokoj a poriadok.

Washington sa teda rozhodol zahrať' úlohu sprostredkovateľa medzi znepriatelenými skupinami, a práve vtedy sa po prvý raz ukázali Somozove prednosti. Dobrá angličtina, znalosť pomerov v USA a bezprostredný kontakt s manželkiným strýkom - potenciálnym prezidentom, z neho urobili osobu zapojenú do rozhovorov na najvyšších úrovniach za prítomnosti sprostredkovateľa zo Spojených štátov. Somoza mal talent na politické manévrovanie, vedel sa dobre pohybovať vo vysokej politike a mal jasné ambície. 

Keď v roku 1933 konečne zaujal Sacasa post prezidenta, americký veľvyslanec Matthew Hanna ho presvedčil, aby menoval Somozu do čela Národnej gardy. Tá pôvodne vznikla ako milícia vycvičená a vyzbrojená USA. Jej cieľom bolo obmedzovať a vyrovnávať vplyv rozličných súkromných armád, ktoré si vybudovali jednotlivé politické skupiny počas ich dlhoročného boja o moc v krajine. 

Keď sa Somoza stal jej šéfom, ostal v Nikarague už len jeden nespokojný generál. Bol to Augusto César Sandino, ktorému prekážala prítomnosť námornej pechoty USA a žiadal jej stiahnutie z krajiny. Táto požiadavka z neho urobila ľudového hrdinu, najmä keď sa k nej pridali aj činy hodné povestného Robin Hooda. Pamätným sa stal prípad z novembra 1927, kedy americké lietadlo konečne zistilo, že Sandinova armáda sa  ukrýva vysoko v horách. Keď sa námorná pechota po  dlhom pochode a rozličných ťažkostiach konečne dostala na základňu rebelantov, našla tam namiesto Sandina a jeho verných iba slamou vypchatých panákov s povestnými sombrerami na hlavách. Popularita vzdorujúceho generála stúpala a jeho aktivít si všimla aj Kominterna, ktorá zo svojho šiesteho kongresu v Moskve zaslala „bratské pozdravy robotníkom a roľníkom Nikaraguy odvody hrdinsky boj s americkým imperializmom".

Nakoniec sa námorná pechota stiahla z krajiny v roku 1933 na pokyn prezidenta Roosevelta. Sandino tak stratil posledný dôvod na odboj a súhlasil s prímerím. Sľúbil, že jeho vojaci zložia zbrane, pod podmienkou amnestií. Nakoniec sa v roku 1934 dohodli znepriatelené strany na kompromise. Keď už to vyzeralo tak, že sa Nikaragua dočká stability, 21. februára cestou z rokovania zastavila Sandinove auto patrola Somozovej Národnej gardy, odviedla ho do poľa a tam zastrelila. Následne dal Anastasio zlikvidovať' väčšinu Sandinových prívržencov, pričom im zhabal aj pôdu pridelenú prezidentom Sacasom. 

Prvý prezident dynastie 

Počas vlády Sacasa sa v Nikarague naplno prejavili následky svetovej hospodárskej krízy. Zahraničný obchod stagnoval, životná úroveň klesala a ak niečo silnelo, bola to korupcia. Somoza dospel k názoru, že prezident svoju úlohu nezvláda. V júni 1936 prinútil Sacasu rezignovať a do riadnych decembrových prezidentských volieb ho nahradil politik liberálnej strany, Carlos Alberto Brenes. V nasledujúcich voľbách zvíťazil samozrejme Anastasio Somoza a 1. januára 1937 sa ujal úradu prezidenta. Tak sa začala éra vlády dynastie Somozovcov, až kým v roku 1979 nedospela k svojmu smutnému koncu.

Somoza po prevzatí moci zmenil ústavu, obmedzil moc politických strán, ktoré ostali len na to, aby vylepšovali imidž režimu. Národnú gardu využíval ako mocenskú základňu. Jej členov si zaviazal jednoducho tým, že prižmúril oči, keď brali úplatky. Neskôr im povolil spravovať herne, dozerať na prostitúciu, a dokonca im toleroval účasť na pašovaní. Dokázal korumpovať aj opozíciu, a to tak, že jej najvplyvnejším prívržencom dával pozície v štátnej správe, čím si zabezpečil ich mlčanie.

Najvýznamnejšie miesta v krajine obsadili členovia jeho rodiny a blízki priatelia. Previazanosť rodín a pozícií v štáte počas dynastie Somozovcov sa dá dobre vystopovať, lebo v španielsky hovoriacich krajinách je zvykom dávať deťom mená nielen po otcovi, ale aj po matke. Preto sa to na vysokých vládnych pozíciách, v Národnej garde a v diplomacii, takými priezviskami ako Somoza, Debayle, Sacasa, García doslova hemžilo. Podľa niektorých zdrojov si počas prvých troch rokov v úrade Anastasio nahonobil majetok vo výške vyše troch miliónov dolárov. 

Americkejší ako Američania 

USA podporovali Anastasiov režim. V Nikarague sa mu podarilo nastoliť pokoj, a to Spojeným štátom vyhovovalo. Navyše vždy podporoval ich politiku v regióne a ochotne im umožnil, aby používali územie krajiny na medzinárodné operácie, ba dokonca do nich zapájal svoju Národnú gardu. 

Keď prezidenta Roosevelta roku 1940 znovu zvolili, Somoza vyhlásil v Nikarague trojdňový sviatok. Jeho oddanosť voči USA sa prejavila najmä počas vojny. Po útoku na Pearl Harbor v roku 1941 vyhlásil vojnu Japonsku, Nemecku a Taliansku, dokonca skôr, ako tak urobili samotné Spojené státy. Po vyhlásení vojny zašiel tak ďaleko, že dal okamžite skonfiškovať majetok malej, ale ekonomicky vplyvnej nemeckej komunity žijúcej v Nikarague. Ten bol následne vládou predany za nízke ceny Somozovi a jeho rodine.

Svetová vojna pomohla oživiť hospodárstvo krajiny, ale najväčší zisk z toho mal Somoza. Prezident sa stal najväčším vlastníkom pôdy v Nikarague. Vlastnil 51 dobytkárskych fariem a 46 kávových plantáží, ako aj niekoľko cukrovarov a liehovarov. Presadil zákon zakazujúci dovoz niektorých druhov tovaru, ale zároveň organizoval prostredníctvom Národnej gardy pašovanie tohto nedostatkového tovaru, ktorý sa potom predával v jeho obchodoch. Podieľal sa aj na braní úplatkov z ilegálnych herní, prostitúcie a pálenia alkoholu. Mal monopol na vývoz hovädzieho dobytka. Počas prvých troch rokov vládnutia nahonobil majetok v hodnote troch miliónov dolárov, pričom koncom druhej svetovej vojny sa jeho majetok odhadoval už na 400 miliónov dolárov. V Latinskej Amerike sa v tom čase stala populárna pieseň, v ktorej sa spievalo, že Somoza je najväčší chudák, lebo vlastní iba jednu farmu. Je ňou celá Nikaragua.

Márna snaha Američanov

Po skončení druhej svetovej vojny USA stratili dôvod zatvárať' oči nad Somozovými prechmatmi. Prezident Harry Truman, ktorý nastúpil do Bieleho domu po náhlej Rooseveltovej smrti, začal klásť dôraz na demokraciu a ústavnosť. Námestník štátneho tajomníka USA, Nelson Rockefeller, 1. augusta 1945 varoval nikaragujského veľvyslanca, že Somozova snaha o ďalšie znovuzvolenie môže vážne ovplyvniť vzťahy medzi oboma štátmi.

Diktátor robil ústupky, jeho Národná liberálna strana (PLN) nominovala ako kandidáta do prezidentských volieb Leonarda Argüella. Somoza ostal naďalej veliteľom Národnej gardy a pomocou nej sa postaral o zvolenie svojho kandidáta. Lenže Arguello sa krátko po nástupe do úradu, 1. mája 1947, rozhodol konať nezávisle. Snažil sa obmedziť' moc Národnej gardy a taktiež Somozov vplyv na národné hospodárstvo. Anastasio ho po mesiaci vládnutia zvrhol a ako nového prezidenta vymenoval manželkinho strýka, Benjamina Lacaya. 

Somozovov posledný prevrat kritizovali aj predstavitelia USA a odmietali uznať novú vládu. Diktátor si aj s tým vedel poradiť'. Dal zvolať ústavodarné zhromaždenie, a to ustanovilo za prezidenta ďalšieho člena rodiny - Somozovho starnúceho strýka Víctora Manuela Romána y Reyesa. Strýkov vysoký vek bol rozhodujúci, lebo nemal byť kandidátom, ktorý zotrvá v prezidentskom kresle dlhý čas. Reyes podľa očakávania čoskoro zomrel a ďalšie mimoriadne voľby v roku 1950 už vyhral suverénne opäť Somoza.

Somoza na koni 

Anastasio sa snažil získať si priazeň ľudí tým, že každý volič, ktorý dal preukázateľne hlas Somozovi, dostal po odvolení dokument nazvaný La Magnifica. Ak niekto chcel pracovať v úrade alebo v niektorom z početných Somozových podnikov, mohol sa preukázať týmto dokumentom. Ak ho nemal, jeho šance na zamestnanie boli nulové.

50. roky boli obdobím, kedy sa začalo Anastasiovi dariť. Vo svete vypukla studená vojna a v medzinárodnej politike sa do popredia dostávali iné hodnoty, aké sa cenili predtým. Politická stabilita a vernosť sa opäť stali dôležitejšími ako sloboda a demokracia. V prostredí studenej vojny bola Nikaragua navyše vnímaná ako bašta proti hroziacemu komunizmu. Diktátor vystihol včas zmenenú situáciu a nová nikaragujská ústava, ktorú inicioval, dostala taký antikomunistický obsah ako žiadna iná.

V roku 1953 sa americké veľvyslanectvo v Manague obávalo, že sa do Nikaraguy dostane komunizmus zo susednej Guatemaly. Tam vtedajší prezident Jacob Arbenza Guzman zlegalizoval komunistickú stranu a vyhrážal sa znárodnením majetku americkej spoločnosti United Fruit Company. Veľvyslanectvo odporučilo obnoviť vojenskú pomoc Nikarague. Tá nakoniec prišla a Somoza sa odvďačil tým, že jeho jednotky pomáhali USA zvrhnúť legálnu vládu v Guatemale.

Hromadenie majetku 

Napriek pokročilejšiemu veku bola Somozova túžba po majetku stále rovnaká. Založil obchodnú lodnú spoločnosť, niekoľko textiliek, vlastnil aerolínie a kontajnerový pristav neďaleko Managuy, ten pomenoval Puerto Somoza. Diktátor sa nechal vymenovať za riaditeľa železnice a potom ju využíval na grátis prepravu svojho tovaru a úrody. Priemysel, ktorý už nechceli alebo nevládali využívať členovia rodiny, ako boli bane a ťažba dreva, prenajali zahraničným, väčšinou americkým spoločnostiam za veľký podiel na zisku.

Spolu s jeho majetkom a kultom osobnosti rástla aj obava o vlastnú bezpečnosť. Strach z atentátu sa vystupňoval po tom, keď v roku 1954 prežil jeden skutočný pokus o atentát a odhalil, že aj vnútri Národnej gardy rastie nespokojnosť s jeho politikou a bohatnutím. Preto vo vlastnej rezidencii vybudoval ešte jeden mimoriadne chránený komplex, kde sa o jeho bezpečnosť starala osobitná ochranka nepodliehajúca Národnej garde.

V roku 1955 prišla na rad ďalšia účelová zmena ústavy, aby mohol opäť kandidovať. Krátko po vyhlásení nominácie v meste León ho 21. septembra 1956 päťkrát strelil do pŕs mladý 27-ročný idealista, básnik a hudobník Rigoberto López Pérez. Atentátnika okamžite zabila Somozova ochranka. Básnik a hudobník López zanechal svojej matke list, ktorý mal byť otvorený v prípade jeho smrti: 

„Čo som urobil, bola moja povinnosť, ktorú každý skutočný Nikaragujčan mal urobiť už dávno predtým.“ 

Diktátorove zranenia boli smrteľné. Osem dni po atentáte zomrel v americkej nemocnici, ktorá sa nachádzala v panamskej prieplavovej zóne. Jeho smrťou sa však diktatúra v Nikarague nekončí. Prezidentského úradu sa ujal jeho najstarší syn, Luis Somoza Debayle, ktorý pokračoval v represívnej politike svojho otca. To je však príbeh na iný článok.