Chlapec na tróne 

Al-Hakim sa narodil v roku 985, pričom pôvodne sa volal Abu Ali al-Mansur. Jeho otcom bol vládca Fátimoského kalifátu al-Azíz Billah a jeho matka je do dnešných dní predmetom diskusií, keďže jej meno sa nedochovalo. O skoršom živote budúceho panovníka toho moc nevieme. Na trón sa dostal, keď mal len 11 rokov po tom, čo jeho otec zomrel, keď cestoval do Sýrie. Ešte pred smrťou stihol vymenovať al-Mansura za svojho nástupcu. Chlapec sa tak stal novým kalifom Fatimovcov a prijal meno al-Hakim bi-Amr Allah, čo v preklade znamená: „vládca z božieho poriadku“.

Prvé roky al-Hakimovej vlády prebiehali hladko. Keďže bol kalif ešte moc mladý na to, aby panoval sám, tak v jeho mene vládol eunuch Barjawan. O jeho opateru sa staral otcov blízky priateľ Qadi ibn an-Numan a generál ibn Ammar. Od al-Hakima sa očakávalo že bude dobrý vládca, a tak celé detstvo strávil štúdiom literatúry, výskumom vied a pozorovaním hviezd. S pribúdajúcim vekom narastalo napätie medzi ním a jeho eunuchom. Mladík odmietal byť jeho bábkou a tak nechal Barjawana v roku 1000 popraviť, vďaka čomu začal fakticky vládnuť.

Náboženský útlak 

Zo začiatku bol al-Hakim tolerantný voči kresťanom aj židom, to však pobúrilo moslimov, ktorí, boli presvedčení, že kalif uprednostňuje náboženské menšiny. Aby zabránil nepokojom, tak v roku 1004 zakázal kresťanom sláviť Veľkú noc a o rok na to museli kresťania aj židia nosiť špecifické odevy, aby mohli byť rozoznateľní od moslimov. Bolo im zakázané jazdiť na koni a taktiež plaviť sa cez rieku Níl. Neskôr nariadil zbúrať všetky kostoly vo svätej zemi. Táto perzekúcia vyvrcholila v roku 1009, keď nechal zničiť Chrám Božieho hrobu, čo je do dnešných dní najposvätnejšie kresťanské miesto. Jeho skaza spôsobila veľké pobúrenie v kresťanskom svete a stala sa jedným z dôvodov neskorších križiackych výprav. 

Počas jeho vlády dochádzalo taktiež  k napätiu medzi vyznávačmi dvoch najväčších prúdov islamu sunnitmi a šiitmi. Al-Hakim bol stúpencom šiizmu, ale väčšina obyvateľov Káhiry a celého kalifátu boli sunniti. To však nezastavilo panovníka od toho, aby verejne preklial troch prvých sunnitských kalifov. Tým to však neskončilo, keďže zašiel ešte ďalej a preklial aj Mohamedovu manželku Aišu, za to, že nikdy neprijala šiitske vyznanie islamu. Dokonca zakázal šach, lebo bol podľa jeho slov "moc sunnitský“. Al-Hakimova vláda by sa dala opísať ako nepredvídateľná, lebo kalif často menil svoje rozhodnutia. Napríklad zakázal konzumáciu alkoholu a vypálil všetky egyptské vinice, potom však alkohol legalizoval, ale hneď na to si to rozmyslel a opäť ho zakázal. Okrem iného nariadil postaviť nápisy pred sunnitské mešity, ktoré urážali vyznávačov sunnitskej viery. 

Jeho hnevu neutiekli ani psy 

Al-Hakim čelil taktiež problémom vo svojej vlastnej armáde, ktorá bola rozdelená na dve znepriatelené frakcie – Turkov a Berberov. Tie medzi sebou neustále súperili o moc a do veľkej miery oslabovali autoritu kalifa. On sám však  komplikoval situáciu v ríši. Často popravoval svojich úradníkov, keď s nimi nebol spokojný, zdanlivo bez varovania, namiesto toho, aby ich prepustil z ich funkcií, ako to bolo tradičnou praxou. Usudzuje sa, že to robil, aby od svojich poddaných získal disciplínu, ale v realite týmto prichádzal o skúsených administrátorov.

Z neznámych dôvodov zakázal ženám opúšťať svoje domovy a pokúšal sa presadiť zákon, ktorý by odoprel obuvníkom vyrábať topánky pre nežné pohlavie. Tam to však neskončilo, ženám bolo odopreté spievať, tancovať, plakať na pohreboch a dokonca chodiť na cintoríny. Dokonca nemohli chodiť ani do verejných kúpeľov. Niektoré obyvateľky Káhiry protestovali proti tomuto zákonu a vbehli do kúpeľov, na čo al-Hakim nariadil zabarikádovať všetky východy dokým ženy nezomreli vyhladovaním. Jeho hnevu neutiekli ani zvieratá, keďže kalif nariadil systematické zabíjanie psov po celom Egypte, lebo bol otrávený ich štekotom. 

Stelesnenie Boha

V neskorších rokoch vlády al-Hakima sa okolo neho objavila sekta drúzov, ktorých zakladateľ Muhammad ad-Darazí tvrdil, že Fátimovský kalif bol skutočným vtelením Boha. Al-Hakim tieto tvrdenia nikdy nepoprel ani nevyvrátil, ale keď našiel nápisy, ktoré si robili srandu z jeho božskosti, tak nechal vypáliť tretinu Káhiry. 

Kalif bol taktiež veľmi nekonzistentný vo svojom prístupe k neislamským náboženským menším. Najprv nútil kresťanov aj židov ku konverzii, ale neskôr si to rozmyslel a umožnil im vrátiť sa k svojej bývalej viere a dokonca si mohli znovu vybudovať svoje miesta uctievania. Na druhú stranu nechal popraviť vodcu drúzov a to napriek tomu, že ho vnímali ako Boha. 

Osud samotného kalifa je do dnešných dní neznámy. Posledný krát bol videný 13. februára roku 1021, keď sa vydal na večerné sledovanie hviezd neďaleko Káhiry. Ďalší deň po ňom nenašli nič, len somára na ktorom jazdil. Jeho osud ostal neznámy, ale drúzovia do dnešných dní veria, že sa jedného dňa vráti a spasí svet. 

Al-Hakim je braný ako najviac kontroverzný vládca Fátimovského kalifátu. Jeho vláda mala však aj pozitívne aspekty hlavne v rámci kultúry a intelektuality. Bol to práve on, kto postavil Dom poznania, ktorý bol preplnený množstvom cenných kníh a samotný kalif bol veľkým nadšencom akademického pokroku . Al-Hakim dokázal ovládať zložitý byrokratický systém, od najvyšších úradníkov až po inšpektorov na miestnych trhoch. Bol tiež veľmi štedrý pri stavbách, pričom zariadil mešitám nádhernú výzdobu. Dokonca mešite vo Fustate poslal kopie koránu, ktoré boli napísané zlatom. 

1. historiaislamica.com. 2020.When the Caliph went Mad: The reign of al-Hakim. historiaislamica.com, 2020. DOSTUPNÉ ONLINE: TU