Za posledný týždeň sme boli svedkami úspešnej ukrajinskej ofenzívy. Vďaka čomu dokázali Ukrajinci tak ľahko vytlačiť Rusov skoro z celej Charkovskej oblasti? 

Išlo hlavne o neschopnosť ruskej armády efektívne reagovať na dlhodobý vývoj bojov. Tie sa koncentrovali primárne na južný front, kam sa veľká časť ruských síl presunula, keďže hrozilo prelomenie línií. Celý front je pre Rusov však hrozne dlhý a nekoordinovaný, vďaka čomu sa pri presune jednotiek otvoril priestor vo východnej oblasti, čo, samozrejme, Ukrajinci využili. Celý problém vychádza z nedostatočného personálneho zaistenia tzv. špeciálnej vojenskej operácie ruských ozbrojených síl na Ukrajine, teda ruskej vojny. Kvôli nej musel aj Vladimír Putin vykonať čiastočnú mobilizáciu tak, aby doplnil vojenské sily, ktoré by následne boli shopné znovu získať kontrolu nad rôznymi úsekmi frontu. Nielenže došlo k prelomeniu línií, ale ukrajinské vojská dokázali zatlačiť Rusov až na medzinárodne uznané hranice Ukrajiny a Ruska. Je vidno, že Ukrajinci túto príležitosť veľmi dobre využili a prinieslo im to ovocie. 

Prezident Zelenskyj tvrdil, že celá protiofenzíva bola možná vďaka jednému človeku, ktorého meno neprezradil. Vedeli by ste povedať o koho išlo?

Mohlo ísť o viacej ľudí, horúci typ by mohol byť šéf generálneho štábu ukrajinských ozbrojených síl Valerij Zalužnyj. Je o ňom známe, že vedie ukrajinskú armádu veľmi moderným spôsobom, keďže pochádza z iného prostredia ako starí sovietski generáli, ktorí sú typickí pre ruskú stranu. Zalužnyj prináša iný štýl vedenia, o čom sa hovorilo aj v minulosti, jeho zásluhy na ofenzíve sú nepopierateľné. Samozrejme však nedokážem povedať presne akú osobu mal prezident Zelenskyj na mysli, čiže sa môžeme len domnievať. 

Momentálne prebiehajú boje aj na juhu. Ukrajinský postup vidíme, ale v menšej miere. Je to spôsobené tým, že tam Rusko koncentrovalo svoje najlepšie jednotky?

Áno. To som naznačil aj v prvej odpovedi. Veľká časť ruských jednotiek sa skrátka presunula na juh, aby vzdorovala dlho plánovanej a rétoricky veľmi zdôrazňovanej ukrajinskej ofenzíve. Vďaka čomu je ukrajinský postup na tomto fronte pomalší a náročnejší. Ukrajinci však majú výhodu toho, že sa dokážu lepšie presúvať a disponujú vyšším počtom mobilizovaných a z velkej časti preškolených vojakov. 

Pred pár dňami utiekol prezident Donetskej ľudovej republiky, Denis Pushilin, do Ruska. Dá sa usúdiť, že vníma vojnu pre ruskú stranu ako prehratú, alebo odišiel skôr z bezpečnostných dôvodov?

Ide o kombináciu oboch prípadov. Videli sme, ako sa za posledné dni front posunul v prospech Ukrajincov. Čo bol dosť jasný signál, ktorý vystrašil lídrov separatistických republík. Zároveň je vidieť ako tieto separatistické entity naliehajú na Moskvu, aby čo najskôr uskutočnila referendá o pripojení týchto území do Ruskej federácie. Významný faktorom je aj fakt, že v minulých týždňoch sa Ukrajine podarilo podniknúť veľké množstvo úspešných sabotáží a úderov proti kolaborantským silám v tzv. separatistických regiónoch, ktoré tak cítia tlak zo strany ukrajinskej vlády a jej tajných služieb. 

Zelenskyj plánuje navrátiť Ukrajine okrem Donetska a Luhanska taktiež Krym. Aké sú však reálne ukrajinské šance na znovuzískanie týchto území?

Vyzerajú stále pomerne reálne. Usudzujem, že pre Ukrajincov bude oveľa ľahšie oslobodiť východné okupované územia ako Krym, ktorý Rusko považuje za svoju integrálnu oblasť. Rozdiely sú aj v náročnosti terénu a veľký problém predstavuje taktiež ruská flotila, ktorá má na polostrove základňu, pričom sa tam nachádza taktiež významná časť ruskej okupačnej armády. Dokonca sa usudzuje, že sa na Kryme nachádzajú aj ruské jadrové zbrane. Okrem iného je prístup na polostrov oveľa menej otvorenejší ako to je v prípade východnej Ukrajiny, čo si bude vyžadovať vyššie náklady. Zároveň je nutné povedať, že ruská spoločnosť a politická elita vníma Krym inak ako východné teritória. Nič menej situácia sa môže meniť s ohľadom na už prebiehajúcu čiastočnú mobilizáciu a vyhlásenie referend na tzv. okupovaných územiach.

V posledných dňoch vypukli boje medzi Azerbajdžanom a Arménskom. Taktiež medzi Kirgizskom a Tadžikistanom. Je to spôsobené tým, že Rusko stráca vplyv v týchto krajinách, vďaka čomu sa vytvára mocenské vákuum?

Rozhodne áno, ide o typický príklad straty postavenia významu ruskej armády a taktiež ruského vplyvu. Štáty, ktoré majú záujem o prepísanie hraníc, túto možnosť využívajú, či už v prípade Azerbajdžanu, ktorý zaútočil na Arménsko, alebo Tadžikistan, ktorý chce prepísať hranice na úkor Kirgizska. Tieto krajiny skrátka vnímajú slabosť Moskvy a rovnako to, že Rusko sťahuje svoje jednotky či už zo strednej Ázie, alebo Kaukazu, pričom ich posiela na Ukrajinu. Slabosť Ruska zároveň znamená, že sa otvoril priestor pre revizionistické operácie zo strany niektorých postsovietskych štátov. To bolo dobre vidieť, keď Azerbajdžan zaútočil na integrálne územie Arménska.  V tejto situácii by za normálnych okolností mali zasiahnuť vojská tzv. Organizácie dohody o kolektívnej bezpečnosti (ODKB), ktorá predstavuje obranný pakt vedený Ruskom, ktorého súčasťou je aj Arménsko. 

Kazachstan a Uzbekistan majú tiež svoje ambície, pričom sa snažia o čo najviac autonómny kurz od Moskvy. Vláda v Astane napríklad odmieta podporiť Rusko v jeho ukrajinských výbojoch a čím ďalej tým viac sa začína orientovať na Čínu. Okrem iného podporuje aj Ukrajinu a nijak neprotestuje voči ruským sankciám. Vláda v Pekingu tiež využíva slabnúceho vplyvu Ruska v strednej Ázii a snaží sa jednotlivé krajiny dostať čím ďalej tým viac pod svoj vplyv. 

Gruzínska vláda plánuje referendum ohľadom vyhlásenia vojny Južnému Osetsku a Abcházsku. Obe tieto separatistické republiky sú podporované a chránené Ruskom. Má však Gruzínsko v súčasnom stave šancu znovu ovládnuť tieto odtrhnuté regióny?

Za predpokladov, že tam budú naďalej koncentrované nejaké ruské sily, je táto šanca prakticky nemožná. Južné Osetsko dokonca strážia jednotky ruskej tajnej služby FSB. Muselo by prísť k úplnému kolapsu ruskej armády, čo by otvorilo Gruzínsku cestu k získaniu týchto separatistických republík. Pokiaľ sa však budú naďalej nachádzať v oblasti ruské jednotky alebo príslušníci FSB, tak je to nesplniteľné. Za predpokladov, že by sa Gruzínsko rozhodlo teraz zaútočiť na jednu z menovaných republík, tak by došlo k ešte väčšej eskalácii a pravdepodobne vojne, ktorá by bola podobná tej z roku 2008.

Podľa správ z bojiska sa veľká časť ruskej armády skladá z príslušníkov menšín ako napríklad Tuvincov, Burjatov alebo Dagestancov. Vďaka tomu majú menšiny oveľa väčšie straty ako Rusi. Snaží sa týmto spôsobom Putin zabrániť stratám ruských vojakov, aby nevypukli protesty vo veľkých ruských mestách ako to bolo počas vojny v Čečensku?

Myslím, že tomu je presne tak ako hovoríte. Putin využíva vojakov hlavne z príslušníkov menšín, ktoré žijú v okrajových regiónoch Ruska. Týmto spôsobom chce konflikt čo najďalej odsunúť od strednej a vyššej vrstvy, ktorá žije hlavne vo veľkých ruských mestách, ako Moskva alebo Petrohrad. Tam sa koncentruje primárne etnicky ruské obyvateľstvo. Zároveň je tam snaha vlády využívať sociálno-ekonomickú slabosť týchto okrajových neruských regiónov, odkiaľ sa regrutujú vojaci, ktorí majú v armáde vidinu väčšieho zisku a kariérneho postupu.  

To je veľmi dôležité, lebo zo strany Putinovho režimu skutočne existujú reálne obavy z ruskej spoločnosti a jej vzdoru voči vláde. Tá by v prípade nepokojov mohla rozpútať širšie politické turbulencie, ktoré by viedli k zvrhnutiu Putinovho režimu. Preto sa vláda snaží posielať na Ukrajinu hlavne príslušníkov etnických menšín, ktorí žijú mimo veľkých ruských miest. Vďaka tomu dochádza k zhoršeniu vzťahov medzi Moskvou a týmito regiónmi. To môže mať významnú úlohu v budúcnosti, keďže pokiaľ dôjde ku kolapsu ruskej armády, tak jednotlivé regióny si možno budú nárokovať väčšiu autonómiu alebo dokonca nezávislosť.

V Súčasnej situácii si tento vzťah medzi etnicky ruským centrom a perifériami môžeme premietnuť aj do už prebiehajúcej mobilizácie. Ruský režim je veľmi opatrný s tým koho naverbuje v Moskve a Petrohrade. V takom Burjatsku a ďaľších národnostných republikách bežne regrutujú aj študentov a mladých ľudí bez akýchkoľvek vojenských skúseností alebo osoby staršie ako 60 rokov. 

Aký scenár môžeme očakávať na bojisku v nasledujúcich mesiacoch? Putin vyhlásil, že vo svojej „špeciálnej operácii“ plánuje pokračovať a dokonca spustil čiastočnú mobilizáciu. Môže týmto spôsobom ruská vláda zmeniť súčasný vývoj konfliktu?

Z môjho pohľadu ide o veľmi zásadný krok a pokus transformácie Putinovej vojny (tzv. špeciálnej operácie) na potenciálne všeobecnú vojnu proti Ukrajine. Tá bude so sebou niesť veľa riskov a možných turbulencií vo vnútri samotnej ruskej spoločnosti. Od nej po dlhej sérii represií, strachu a snahy o vynútenú lojalitu zrazu Putin očakáva, že sa priamo zapojí do jeho výbojov na Ukrajine. Tu nastáva zásadná zmena, keďže Kremeľ musí z mimoriadne pasívneho obyvateľstva, ktoré doteraz sledovalo vojnu len z pohodlia domova, vytvoriť partnera v boji proti Ukrajine. To bude mať pre ruskú spoločnosť dôsledky, ktoré nebudú len celoplošné a psychologické, ale rovnako tak vojenské z hľadiska zosielania napätia na Ukrajinu a prísunu nových vojakov na bojisko. S týmto novým faktorom bude musieť ukrajinská armáda počítať pri ďalšom plánovaní v nasledujúcich týždňoch a mesiacoch, po ktorých môžu Rusi s novými silami opäť podnikať protiúdery proti ukrajinským cieľom a oblastiam, ktoré sú znovu kontrolované Ukrajincami. Tie však treba očakávať až na konci roka. 

Je však dôležité vnímať túto mobilizáciu len ako čiastočný prostriedok riešenia systémových problémov ruskej armády na Ukrajine, pretože sa nebude jednať o sily, ktoré by v krátkom horizonte dokázali kvalitne doplniť stratené sily. Pôjde skôr o zvýšenie počtov stavov. Ruská armáda v dnešnej dobe nedisponuje dostatočne rozvinutým systémom školiacich a výcvikových stredísk, ktoré by mohli pripraviť nové sily na to, čomu dnes budú na Ukrajine čeliť. Tento krok zároveň potvrdzuje neschopnosť pôvodne vyhlásenej tzv. špeciálnej operácie ruských ozbrojených síl na Ukrajine a pokus získať úplnú kontrolu nad Ukrajinou ozbrojenou cestou. Zmenil sa aj postoj Vladimíra Putina, ktorý už nehovorí o denacifikácii a neutralizácii Ukrajiny, ale o záchrane kontroly nad Donbasom, o ktorý Rusko na Ukrajine bojuje už od roku 2014. 

Neúspech Ruska je vidieť nielen na bojisku, kde Ukrajina momentálne prebrala iniciatívu, ale aj v medzinárodnej politike. Tam Rusko v jeho novej vlne ťaženia proti Ukrajine nepodporí ani Čína, ani už spomenutý Kazachstan alebo Turecko, ktoré s ním dlhodobo udržuje kontakt. Na tomto poli Ruská federácia tiež stráca, čo sa najviac preukazuje práve na prebiehajúcom Valnom zasadaní OSN, kde Rusko čelí kritike takmer neustále. Mobilizácia zároveň spôsobila neuveriteľný nárast emigrácie z krajiny. Momentálne sa letenky z Ruska stávajú nedostačujúcim tovarom. Vidíme taktiež nárast cien leteniek z federácie, čo je spôsobené aj snahou ruských rodičov ochrániť svojich synov. Taktiež vypukli veľké demonštrácie proti regrutovaniu, ktoré sa plánujú už od prvého dňa oficiálnej platnosti tejto čiastočnej mobilizácii. Dá sa teda očakávať, že emigrácia strednej a vyššej triedy z Ruskej federácie bude ďalej pokračovať. Nie však do Európy, keďže už niekoľko krajín (Litva, Lotyšsko) odmietlo prijať Rusov na svojom území, ale skôr do Strednej Ázie, južného Kaukazu, Turecka alebo krajín Perzského zálivu. Tento trend bude pokračovať s narastajúcou agresiou ruského režimu doma aj v zahraničí.