Veľa ľudí, veľa problémov

Korene tohto konfliktu siahajú až na začiatok 20. storočia. Salvádor bol v tej dobe najhustejšie osídlený štát na západnej pologuli. Krajina trpela preľudnením, chudobou a ekonomika krachovala. Podstatnú časť pôdy vlastnilo štrnásť veľkostatkárskych klanov. Často sa hovorilo, že „Salvádor je majetkom štrnástich rodín.“

Na druhú stranu, dve tretiny prostých vidiečanov nemali žiadnu pôdu, pričom po celé generácie hromadne migrovali do Hondurasu. Ten mal o polovicu menšiu populáciu, ale za to šesťnásobne väčšiu rozlohu. Hromadne prichádzajúci Salvádorčania sa usadzovali v menej zaľudnených pohraničných oblastiach krajiny. Bola to tichá nelegálna migrácia, ktorú honduraská vláda po celé roky tolerovala. Prisťahovalci zakladali vlastné dediny, žili väčšinou v drevených chatrčiach a obrábali ladom ležiacu pôdu.

Ja nie, to vy!

Honduras si sám prechádzal ťažkým obdobím. V roku 1963 sa uskutočnil prevrat pod vedením bývalého pilota vojenského letectva, Oswalda Lópeza Arellana, ktorý sa bál vtedajšieho socialistického smerovania krajiny. Hneď po tom ako si zaistil moc, začal viesť krutú kampaň proti ľavicovo orientovaným stranám. Veľa ľudí malo pochybnosti o jeho legitimite, a tak v roku 1965 vyhlásil prezidentské voľby, ktoré bezkonkurenčne vyhral. Opozícia však tvrdila, že voľby boli sfalšované. Okrem toho mala v krajine veľký vplyv americká spoločnosť United Fruit Company, tá dala Oswaldovi 1,25 milióna dolárov za zníženie vývozných ciel na banány, čo zapríčinilo úpadok ekonomiky štátu, ktorý bol závislý na exporte ovocia.

V krajine vypukli protesty a situácia začínala byť pre diktátora kritická, preto začal obviňovať salvádorských imigrantov z kradnutia práce a pôdy. Tvrdil, že to oni sú pravým dôvodom prečo Honduras upadá. Zaviedol pozemkovú reformu, ktorou pôdu vlastnenú salvádorskými vidiečanmi zoštátnil, a dal ju chudobným Hondurasanom. Salvádorčania museli opustiť svoje polia, ktoré obrábali po celé generácie, odchodu sa nevyhli ani ľudia, ktorí za pôdu zaplatili. Tí, čo neodišli sa ocitli pod útokom domácich obyvateľov. Honduraská vláda začala posielať Salvádorčanov naspäť do ich domoviny (v tej dobe ich v Hondurase žilo okolo pol milióna). Salvádorske elity boli zdesené týmto činom, keďže nemali prostriedky, ktorými by sa dokázali postarať o tisíce prichádzajúcich utečencov do už tak preľudnenej krajiny. Napätie medzi susednými štátmi sa stupňovalo.

Futbalová rivalita

V tom istom období sa konala kvalifikácia na futbalové majstrovstvá sveta 1970 v Mexiku. Oba tímy mali hrať sériu zápasov proti sebe. Prvý z nich sa konal 8. júna 1969 v hlavnom meste Hondurasu, Tegucigalpe. Noc pred zápasom obkľúčili fanúšikovia Hondurasu hotel, v ktorom bol ubytovaný salvádorský tím. Miestni začali hádzať do budovy kamene, mlátili taktiež tyčami do plechu a prázdnych sudov. Každú chvíľu vybuchovali petardy a autá zaparkované pred hotelom hlasno trúbili. Fanaticky naladení fanúšikovia robili všetko preto, aby bolo mužstvo protihráčov nevyspaté, unavené a nervózne. Tieto okolnosti spôsobili, že zápas skončil 1:0 pre Honduras. Salvádorčania dostali gól v 90. minúte a fanúšikovia boli zhrození. V tú noc mladá salvádorská fanúšička, Amelia Bolaniosová, nebola schopná uniesť prehru svojho tímu a spáchala samovraždu tým, že si prestrelila srdce. Salvádorská vláda velebila tento čin, a v novinách  začali vykresľovať mladú Salvádorčanku ako národnú hrdinku. Jej pohreb bol vysielaný v televízii a zúčastnilo sa ho celé hlavné mesto. Dokonca na čele smútočného sprievodu kráčal samotný prezident republiky v kruhu ministrov. Udalosti sa zúčastnili aj futbaloví reprezentanti, ktorí sa ráno vrátili do krajiny lietadlom, pričom ešte pred odletom boli vypískaní a opľutí na letisku v Tegucigalpe.

Ďalší zápas sa mal konať v Salvádore. Tentokrát sa scenár opakoval na honduraskej strane. Kričiaci dav Salvádorčanov rozbil všetky okná v hoteli, kde boli ubytovaní Hondurasania. Do rozbitých okien nahádzali mŕtvoly potkanov a zapáchajúce oblečenie. Hráči boli ráno dopravení na štadión v obrnenom vozidle. Karta sa obrátila na stranu Salvádoru, ktorý uštedril Hondurasu porážku 3:0. Na štadióne vypukla bitka medzi fanúšikmi súperiacich tímov. Honduraský futbalový tím musel byť prepravený domov nepriestrelným autobusom kvôli tomu, že lokálni obyvatelia na futbalistov útočili kameňmi. Tréner Hondurasu vtedy svojmu tímu povedal ako môžu byť radi, že prehrali. Obyvatelia Hondurasu, nahnevaní z porážky, začali ešte viac terorizovať salvádorských prisťahovalcov, boli hlásené aj prípady, keď im spálili domy. Situácia začínala byť kritická a nikto nerobil nič preto, aby ju upokojil

Finálny zápas sa odohral v Mexiku, kde Salvádor tesne vyhral nad Hondurasom 3:2. Na štadióne vypukli boje medzi fanúšikmi, ktoré dopadli kruto pre obe strany. Honduraskí obyvatelia sfanatizovaní prehrou ich národného tímu, začali ešte viac terorizovať Salvádorčanov. Toto bola posledná kvapka pre Salvádor, okrem toho, že jeho obyvateľstvo bolo terorizované, tak mal pred dverami utečeneckú krízu. Salvádorská vláda sa preto rozhodla vyhlásiť Hondurasu vojnu.

Rýchly začiatok a ešte rýchlejší koniec

Na druhý deň postupovala armáda Salvádoru stále hlbšie a hlbšie na územie Hondurasu. Ich početná prevaha im dala obrovskú výhodu a vyzeralo to tak, že nikto nebude schopný zastaviť vojsko. Ten istý deň sa do vojny snažila zasiahnuť Organizácia amerických štátov, ktorá požiadala Salvádor, aby zastavil inváziu do Hondurasu, to ale salvádorská vláda odmietla. Tretí deň dokázal Honduras zmobilizovať svoje letectvo a vykonal niekoľko odvetných náletov na územie Salvádoru. Letecký útok sa sústredil na vojenské základne a ropné rafinérie. Honduraská armáda povzbudená odvetnými náletmi dokázala zadržať Salvádorčanov. Štvrtý deň sa do celej situácie opäť vložila Organizácia amerických štátov (OAS), ktorá sa dohodla so Salvádorom, aby poskytol bezpečie salvádorským utečencom a uzavrel prímerie s Hondurasom. Tento malý stredoamerický štát sa však odmietol stiahnuť z Hondurasu, nakoniec to urobil až pod vyhrážkou sankcií od OAS, a tým sa vojna skončila.  

Kde jedna vojna skončí, tam druhá začne

Po vojne bola ekonomika aj infraštruktúra oboch krajín poškodená. Konflikt zanechal aj územné spory, pričom niektoré z nich sa dodnes nevyriešili. Udávajú sa rôzne počty obetí vojny, od 2 000 až po 6 000 mŕtvych. Salvádor sa síce dostal na majstrovstvá sveta, ale neradoval sa dlho, keďže prehral všetky zápasy v skupine a skončil na poslednom mieste. Situácia so salvádorskými utečencami bola neúnosná. Vláda nebola schopná pokryť ich základné potreby. Tento problém sa stal hlavnou príčinou vypuknutia salvádorskej občianskej vojny, ktorá si vyžiadala okolo 50 tisíc obetí.

Futbalová vojna sa stala ukážkou toho, ako niektoré vojny jednoducho nemajú víťaza.

Zdroje:

KAPUŚCIŃSKI, Ryszard. 1983. Fotbalová válka. Praha: Panorama, 1983. 272 s. ISBN: 11-051-83