Prepichnutý jeleňom 

Cisár Basil I. nepochádzal z kráľovských pomerov, naopak bol syn sedliakov na dnešnom území Bulharska. Neskôr však odišiel do Konštantínopolu, kde si získal priazeň cisára Michala III. (niektoré zdroje dokonca hovoria o tom, že bol jeho milenec). Basil vďaka svojmu mocnému priateľovi získal významné postavenie v cisárskom paláci. To sa však postupne začalo zhoršovať a nakoniec svojho údajného milenca zabil a prevzal vládu.

Jeho nástupom na trón začala vláda macedónskej dynastie, ktorá urobila z Byzantskej ríše najmocnejší štát Európy. Basil I. viedol veľké množstvo vojenských ťažení. Dokázal napríklad dobyť Cyprus no neskôr ho opäť stratil. Taktiež sa mu podarilo získať územia v Taliansku a odraziť obrovské arabské loďstvo, ktoré obliehalo Dubrovník. Postaral sa aj o definitívny koniec Paulikiánov – odpadlíckeho kresťanského hnutia, ktoré ohrozovalo Byzanciu. Veľkú časť svojej vlády zasvätil legislatíve. Všetky jeho zákony boli zhromaždené v sérii 60 kníh s názvom Bazilika, ktoré dokončil jeho syn Lev VI. 

Napriek jeho početným ťaženiam, neprišiel Basilov koniec na bojisku, ale na poľovačke. V roku 886 bol cisár na love, počas ktorého naňho vybehol jeleň. Nešťastnou náhodou sa mu opasok zachytil o rohy. Niektoré zdroje uvádzajú, že ho zviera svojim parožím dokonca napichlo a následne bol tiahnutý 16 míľ po lese až kým ho jeden zo sluhov nevyslobodil. Keď však zranený cisár uvidel sluhu s nožom, tak v paranoji a omámení ho prikázal zabiť, domnievajúc sa, že usiluje o jeho život. Nepomohlo mu to, keďže chvíľu potom skonal sám na následky vážnych zranení. 

Korunovácia v okovách 

Cisár Lev V. nepatril nikdy k najkvalitnejším veliteľom. Ešte pred nástupom k moci jeho jednotky utiekli ako prvé z bojiska počas katastrofálnej bitky pri Vesinike v roku 813. O niekoľko týždňov neskôr bol však cisár Michal I. zosadený a Levove jednotky vyhlásili svojho veliteľa za nového panovníka, pričom nechali vykastrovať dvoch synov bývalého vládcu. Už na počiatku svojej vlády sa Lev snažil skvalitniť obranu ríše. Podarilo sa mu rozšíriť hradby Konštantínopolu v Blachernai a zlepšiť obranné línie v Trácii. 

Počas svojej vlády nechal vymenovať do najvyšších funkcií Tomáša Slovana a neskoršieho cisára Michala II. Amoriana. Toto rozhodnutie neskôr oľutoval, keďže v roku 820 obvinil Michala zo zrady a odsúdil ho na smrť. Na jeho smolu vtrhli Michalovi priaznivci ďalší deň do Hagie Sofie (v deň Vianoc), kde sa cisár práve nachádzal. Lev vyzval vojakov, aby ho bránili, ale útočníci zatarasili dvere a odrezali panovníkovi ruku. Zmrzačený vládca nakoniec v bolestiach padol pred prijímací stôl. Jeho telo bolo rozsekané na kusy a pozostatky z neho hodili pred chrám do snehu. 

Muži následne šli do Michalovej cely, aby ho prepustili. Nemali však kľúč od reťazí, v ktorých bol pripútaný. Ten mal pri sebe údajne Lev, ale nevedeli ho nájsť v jeho pozostatkoch. Z tohto dôvodu bol Michal II. nakoniec korunovaný v okovách, keďže na Štedrý deň žiadny z kováčov nepracoval. Krutý osud postihol aj Levových synov. Tí boli poslaní do vyhnanstva na ostrove Prinkipo, kde ich vykastrovali tak drastickým spôsobom, že jeden z nich na následky zákroku zomrel.

Kruto vládni a kruto zomri 

Adronikos sa narodil v roku 1118, pričom si postupne získal povesť tvrdého, odvážneho a pekného muža. Rovnako tak bol aj vynikajúcim generálom. V roku 1141 ho však zajali seldžuckí Turci a rok strávil v ich väzení. Po prepustení sa zdržiaval na dvore svojho bratranca cisára Manuela I. Komnenosa, ktorý si ho obľúbil. Andronikosova túžba po moci ho však dohnala k tomu, že chcel svojho príbuzného zvrhnúť, čo sa mu nepodarilo a on sám bol uvrhnutý do väzby. Odkiaľ sa mu v roku 1165 podarilo utiecť a po dlhú dobu žil na dvoroch susedných kráľov. 

Situácia sa zmenila potom čo Manuel v roku 1180 zomrel a na tróne ho vystriedal Alexios II., o ktorom mala verejnosť zlú mienku. Jedným z dôvodov bol aj fakt, že si vzal ženu latinského pôvodu menom Mária. Andronikos využil príležitosť a v roku 1182 tiahol s armádou na Konštantínopol. O rok na to sa stal spolucisárom a do mesiaca zavraždil Alexia II. Oženil sa s Francúzskou Agnes a postupne si získal povesť krutého vládcu. Starnúci panovník bol čoraz paranoidnejší a tyranský, pričom začal nariaďovať hromadné popravy. Medzitým vtrhli Normani do Solúna, kde zabili až 7000 ľudí. Andronikos nevedel adekvátne reagovať na túto hrozbu a tak sa rozhodol odstrániť aristokraciu.  

11. septembra 1185 sa Štefan, jeden z najdôveryhodnejších cisárových poručíkov, pokúsil zatknúť vzdialeného cisárovho príbuzného Izáka Angelosa, ktorého podozrieval z nelojálnosti. Izák však Štefana zabil a ukryl sa v chráme Hagia Sofia. Svojim odvážnym príhovorom oslovil miestnych obyvateľov, ktorí sa vzbúrili proti Andronikosovi a Izáka vyhlásili za cisára. Neobľúbený vládca sa pokúsil utiecť, ale bol zajatý spolu so svojou manželkou. 

Izák odovzdal Andronikosa davu, pričom bol náslene priviazaní k stĺpu a tri dni bití. Počas tohto dlhého mučenia mu boli vytrhnuté všetky zuby a vlasy. Zosadenému cisárovi odsekli pravú ruku a vyrezali jedno oko. Okrem iného mu na tvár naliali vriacu vodu. Jeho telo nakoniec priviedli do mestského hipodrómu, kde ho zavesili za nohy na pár stĺpov a následne rozsekali na kusy. Máloktorý vládca trpel pri svojej smrti tak ako Andronikos. 

Ľahostajnosť zabíja 

Ján II. bol veľmi zbožný cisár, ktorý sa snažil zo všetkých síl zabrániť úplnému zániku Byzantskej ríše. Tá polovicu storočia pred jeho nástupom utrpela krutú porážku od Turkov v bitke pri Manzikerte. Byzancia na úkor toho stratila skoro celú Anatóliu. Ján nielenže dokázal poraziť Pečenehov na Balkáne, ale taktiež viedol úspešnú kampaň proti seldžuckým Turkom. Tí sa po dlhej dobe dostali do defenzívy. Dokonca viedol kampaň v Sýrii. Tá však nepriniesla očakávané výsledky, keďže križiaci nakoniec odmietli podporiť Jána v boji. 

Bol známy aj svojou miernou a relatívne spravodlivou vládou, ktorá bola na tú dobu veľmi výnimočná a on sám bol radený medzi veľmi zhovievavých panovníkov. Podľa niektorých zdrojov dokonca počas svojej dlhej 25-ročnej vlády nepopravil jediného človeka. Jeho koniec prišiel však nečakane.

V roku 1143 sa Ján vydal na poľovačku do pohoria Tauru. Pri love sa nešťastnou náhodou poškriabal o jedovatý šíp. Cisár sa však rozhodol zranenie ignorovať, čo sa mu nakoniec stalo osudným. Rana sa postupne zanietila, vyvolala otravu krvi, ktorej Ján nakoniec podľahol 8. apríla 1143. 

Ako si vyrobiť z lebky pohár

Keď cisára Nikefor I. nastúpil k moci, snažil sa o všeobecnú reorganizáciu ríše a posilnenia jej hraníc. Vytvoril nové dištrikty na Balkáne a zaplnil ich Grékmi presídlenými z Anatólie. Keďže potreboval veľké sumy na zvýšenie svojich vojenských síl, spravoval financie ríše s prísnosťou, ktorá si vyslúžila nepriateľstvo jeho poddaných. To zapríčinilo veľké množstvo vzbúr. Jednu z nich viedol generál Bardanesa Tourkosa. Ten bol neskôr zajatý, oslepený a zaradený do kláštora. 

Počas jeho vlády sa zhoršili vzťahy aj s Benátkami a dochádzalo k otvoreným stretom, ktoré sa skončili až po Nikeforovej smrti. Neskôr bol nútený zaplatiť obrovskej arabskej armáde 50-tisíc nomismat, aby nezaútočili na ríšu. Osudnou sa mu stala vojna s bulharským vládcom Krumom. Cisár v roku 811 napadol Bulharsko, panovníka dvakrát porazil a dokonca vypálil hlavné mesto Pliska. Pri postupe sa dopúšťal nejednej krutosti. Vtedajšie zdroje opisujú, ako Nikefor vyplienil hlavné mesto a hromadne nechal vraždiť malé deti. 

Byzantskí triumf však netrval dlho, keďže počas ústupu bola cisárska armáda prepadnutá a zničená Bulharmi v horských priesmykoch Varbishki. Nikefor bol zabitý a Krum následne nariadil cisárovu dekapitáciu. Z jeho hlavy si údajne vyrobil pohár na víno, pričom z neho nútil piť byzantských veľvyslancov. 

Zdroje:

1. LYNCH. Patrick. 2017.10 Byzantine Emperors Who Met a Violent End. Tel Aviv: historycollection.com, 2017. DOSTUPNÉ ONLINE: TU

2. Byzantium.gr. 2022. Unusual Deaths of Byzantine Emperors. Atény: byzantium.gr, 2022. DOSTUPNÉ ONLINE: TU