Kleptokracia je vláda tých, ktorí zneužívajú štát na svoje obohacovanie. Inak povedané, vláda zlodejov. Na to, aby krajina bola kleptokraciou nestačí, že sa nájde niekoľko skorumpovaných úradníkov štátnej správy. Celý štátny útvar musí podliehať vôli jednotlivca či skupiny za účelom osobného obohatenia. To sa najjednoduchšie dosahuje v autoritárskych režimoch. Ak už má niekto väčšinu moci v štáte, prečo ju nevyužiť pre vlastný prospech? Veliteľ vojenskej junty, ktorý uspel vo svojom revolučnom ťažení si predsa zaslúži žiť trošku lepšie ako obyčajný roľník, nie?

Samozrejme, ani demokracie nie sú imúnne. Ich premena na kleptokraciu však prebieha inak. Ľudom zvolení politici môžu časom podľahnúť vplyvom podsvetia či lobingových skupín ochotných porušiť zákon. Ide o proces známy aj zo slovenských médií. Korupcia. Ak dosiahne na najvyššie miesta a je pokračovanie sa stane prioritou, z demokracie sa stane kleptokracia.

Kradne sa potajomky

Treba mať na pamäti, že vláda zlodejov je niečo iné ako vláda najbohatších – plutokracia alebo vláda elít – oligarchia. Môžu sa na seba podobať, ale iba v jednej z nich sa vláda drží pri moci primárne nezákonnou činnosťou. Krádež je neoprávnené privlastnenie cudzieho majetku, to platí aj o majetku štátu. Ak by bola sprenevera, korupcia, či rodinkárstvo uzákonené, mohli by sme ich považovať za nemorálne, ale z právneho hľadiska by na nich nič zlé nebolo. Krajinu, kde by takéto javy boli legalizované by sme nemohli nazvať kleptokraciou. Či sa nám to páči alebo nie, dane, hocako vysoké, nie sú krádežou. Hypotetický kráľ, ktorý uzákoní 99-percentú daň zo všetkých mesačných prímov svojich poddaných je síce tyran, nie však je zlodej. Zlodeji na najvyšších miestach sa snažia udržiavať aspoň zdanie, že ich bohatstvo pochádza z legálnych zdrojov.

Pragmaticky povedané, peniaze sú moc. Existuje veľa vecí, ktoré sa síce nedajú kúpiť, ale vplyv medzi ne nepatrí. Čím viac kleptokrati ulúpia, tým viac môžu minúť na upevnenie svojich pozícií. Vytvorí sa kolobeh obálok, známostí, služieb a protislužieb. Záujmy väčšiny občanov idú bokom. Zvrátenosť priorít vedie štát k nie práve optimálnej ekonomickej politike. Niet sa preto čo čudovať, že kleptokratické režimy nepatria k tým najbohatším. Zdroje sa síce rozdeľujú, ale nie tým, ktorí by ich mohli čo najefektívnejšie využiť na ekonomický rast celej krajiny a zvyšovanie životnej úrovne. Naopak sa dostávajú do rúk ľudí, ktorí sú lojálni vláde a poslúžia na plnenie jej vreciek.

Rozkvet v chaose

Krajiny, ktoré sa stali obeťami zlodejov nebývajú stabilnými miestami. Rodiace sa a umierajúce štátne útvary sú ľahšou korisťou ako tie, v ktorých existuje kultúra transparentnosti a inštitúcie sa navzájom kontrolujú. Nestabilita vždy aspoň naznačuje istú pravdepodobnosť rozpadu a rozkrádači to vedia. Kryjú svoje stopy a chystajú zadné vrátka. Peniaze si ukladajú na zahraničných účtoch, súkromné spoločnosti zakladajú v daňových rajoch. Aj preto je často ťažké bez časového odstupu určiť rozsah nelegálnej činnosti v kleptokratických režimoch, za aký je označovaný aj ten Putinov.

Skvelým príkladom kleptokrata bol Mobutu Sese Seko. Diktátor, ktorý vládol v Kongu po jeho osamostatní od Belgicka v 60. rokoch 20. storočia. Na ilustráciu toho ako vyzerá jednoznačné rozkrádanie štátneho majetku postačí pár faktov. V 70. rokoch 15–20 percent prevádzkového rozpočtu štátu putovalo priamo Mobutuovi. V roku 1977 si rodina konžského prezidenta vzala z národnej banky 71 miliónov dolárov na osobné účely a začiatkom 80. rokov sa jeho osobný majetok odhadoval na 5 miliárd dolárov.

Mnohé formy vlády majú svoje ideologické základy, teoretické texty určujúce filozofické východiská, ktorých sa snažia pridŕžať. Kleptokracie sa s ničím takým neobťažujú, ich princíp je pomerne jednoduchý. Je preto múdre, ak sa občania zaujímajú o to aké majetky a z akých zdrojov majú tí, ktorí im vládnu.

Zdroje:

MARSHALL, Alfred. 2004. Kleptocracy and Divide-and-Rule: A model of person rule. Massachusetts Institute of Technology. Boston: Massachusetts Institute of Technology, 2004. Dostupné online: TU