Ako ste sa dostali ku golfu? Mali ste už dlhšie záujem o tento šport alebo ste k nemu prišli úplnou náhodou? Aké boli vaše začiatky?

Golf som začal hrať pred dvomi rokmi vďaka úplnej náhode. Bol som na firemnom večierku, ktorý sa konal koncom sezóny v nitrianskom golfovom klube. Tam som absolvoval krátku inštruktáž o tom, čo je to golf a ako sa hrá.  Zaujalo ma to natoľko, že som sa zatúžil stať golfistom. 

Na začiatku novej sezóny som preto zavítal na golfové ihrisko Green Meadows v Ivanke pri Nitre, kde mi prezident klubu Anton Zelenaj vysvetlil pravidlá hry a ukázal mi, čo všetko sa budem musieť naučiť, ak sa chcem skutočne stať golfistom. Spolu sme si prešli pár jamiek a mne bolo hneď jasné, že do toho skrátka chcem ísť. 

V momente, keď som sa rozhodol investovať do golfu svoj čas a peniaze, som vedel, že sa mu chcem venovať naozaj naplno. Nebral som ho ako zábavu, ale skôr ako šport, v ktorom túžim niečo dosiahnuť. Zaobstaral som si lacnejšiu použitú golfovú výbavu, kúpil pár kusov vhodného oblečenia, dve knižky o golfe a začal som pravidelne trénovať.

Na začiatku mi veľmi pomohol kurz na získanie zelenej karty, ktorý som absolvoval s trénerom Máriom Letkom. Konečne mi niekto ukázal, kde robím chyby, ktoré som ja sám nevidel. Za pár týždňov som získal oprávnenie hrať na golfových ihriskách, no bol som stále len na úplnom začiatku svojej cesty k úspešnej golfovej kariére.

Čo vás viedlo k hraniu golfu na profesionálnej úrovni?

Po získaní zelenej karty som trénoval päť dní v týždni dve hodiny, no už bez trénera, len podľa návodov z internetu a kníh. Kúpil som si aj množstvo tréningových pomôcok, veľa z nich som však vôbec nedokázal využiť. Čoskoro som preto pochopil, že bez profesionálneho trénera sa sám ďaleko nedostanem.

Vďaka projektu „Sme si rovní“, ktorý organizuje Slovenský paralympijský výbor (SPV), som mal možnosť spoznať paragolfistu Petra Zaťka, ktorý ma následne zoznámil s vedením a členmi Slovenskej Golfovej Asociácie Hendikepovaných (SKGAH).  Dozvedel som sa veľa o ich činnosti a plánoch do budúcnosti a zaujalo ma to natoľko, že som sa rozhodol stať sa ich členom a reprezentačným hráčom. 

Ako reprezentačný hráč SKGAH som získal možnosť hrať na medzinárodných turnajoch organizovaných pod záštitou Európskej golfovej asociácie hendikepovaných golfistov (EDGA). Vďaka SKGAH som sa tiež zoznámil a začal spolupracovať s úžasnou profesionálnou golfovou hráčkou a trénerkou Anikou Bolčíkovou.

Na začiatku novej sezóny som začal s intenzívnou prípravou na moje prvé golfové turnaje. Pod pravidelným dohľadom mojej trénerky som trávil na ihrisku takmer každý deň troj až štvorhodinovým tréningom. Oplatilo sa – vďaka víťazstvám a získaným bodom na medzinárodných turnajoch svetového pohára Czech Disabled Golf Masters 2021 v Prahe a Czech Disabled Open 2021 v Českej Lípe som v svetovom rebríčku hendikepovaných golfistov skončil na treťom mieste v Európe a na desiatom mieste na svete.

Bola to čistá radosť zo športu alebo ste verili, že máte na vyššiu ligu?

Aby sa vám podarilo v akomkoľvek športe niečo dosiahnuť, musíte veriť tomu, že to, čo doň investujete sa vám časom vráti. Golf je vcelku náročný šport a hrať ho na súťažnej úrovni si vyžaduje skutočne veľa času a úsilia. Je to ale zároveň krásny šport, ktorý, aspoň podľa mňa, za tú námahu určite stojí.

Môj debutový rok na súťažnej úrovni bol obrovským úspechom. Mám za sebou doslova sezónu snov, v ktorej sa mi podarilo dosiahnuť úplne všetko, čo som dosiahnuť mohol. Z každého jedného víťazstva som mal obrovskú radosť a zároveň ma to nesmierne motivovalo k tomu, aby som na tejto ceste vytrval a ďalej na sebe tvrdo pracoval.   

Nie sú to však len víťazstvá, ktoré mi prinášajú radosť z tohto športu. Veľmi si tiež cením, že mám možnosť hrať na nádherných ihriskách uprostred úžasných prírodných scenérií a vďaka golfu som mohol tiež spoznať množstvo skvelých ľudí, ktorí sa stali mojimi dobrými priateľmi. 

V čom spočíva váš hendikep a ako vás to ovplyvňuje v bežnom živote a pri hraní golfu?

Narodil som sa bez dolnej časti pravej nohy ktorú mi nahrádza bionická protéza. Pri bežnom živote a každodenných činnostiach ma to takmer vôbec neobmedzuje, naučil som sa s tým žiť a fungovať tak, že to vlastne ani ako hendikep nevnímam.

Na športovú činnosť to ale samozrejme vplyv má. Počas detstva a dospievania som sa rovnako ako moji rovesníci snažil venovať mnohým športom, ktoré boli v tom čase u nás populárne. No žiaľ, pri každom z nich som sa veľmi rýchlo dostal do bodu, kedy bolo pre mňa náročné držať krok a súperiť s ostatnými. 

Golf je však jeden z mála športov, ktorý umožňuje priamu konfrontáciu so zdravými súpermi a môžu ho hrať na súťažnej úrovni aj ľudia s rôznym postihnutím. Ide o nekontaktný šport, ktorý vďaka svojim pravidlám umožňuje rovnocenné súperenie bez ohľadu na vek, pohlavie, telesnú kondíciu či zdravotný stav.              

Aký to bol pre vás pocit stať sa Majstrom Európy v paragolfe len po dvoch rokoch hrania?

Bol to neskutočný pocit. Spočiatku sa mi tomu ani samému nechcelo veriť a dlho mi trvalo než som skutočne pochopil, čo som to vlastne dokázal. Pre mňa bol obrovský úspech už len to, že som mal vôbec príležitosť bojovať o tento titul, nakoľko pozvánku na tento prestížny turnaj v Anglicku dostalo len osem najlepších európskych hráčov.

Po príchode a zoznámení sa s ostatnými hráčmi som pozoroval ich mierne rozpačité reakcie. Bolo mi jasné, že nechápu, ako sa tam mohol dostať niekto, koho doteraz nestretli na žiadnej z veľkých medzinárodných súťaží. Každý z nich pritom pochádzal z niektorej z najznámejších golfových krajín a na golfovom ihrisku strávili podstatnú časť svojho života. 

Zrazu mali pred sebou niekoho, kto pochádza z krajiny, o ktorej ani len netušili, že sa v nej vôbec hrá golf, kto ho hrá len dva roky a má za sebou len pár tréningov s profi trénerkou. Navyše pred nimi stál niekto, kto tam prišiel so starými golfovými palicami z bazáru a nikdy predtým nehral jamkovku (jedna z pôvodných golfových hier).  

Nečakané štvrťfinálové víťazstvo o dve jamky nad skúseným fínskym hráčom Timom Pessim prekvapilo asi každého. Zrazu si ma všetci všimli a začali ma brať vážne. Po jasnom semifinálovom víťazstve o päť jamiek nad skvelým švédskym hráčom Magnusom Grimbergom zostali všetci, vrátane mňa, v šoku. 

Nič sa však nevyrovnalo pocitu z víťazstva o tri jamky vo finálovom kole nad domácim majstrom Graeme Mazurom. Bol to veľmi náročný, tvrdý a vyrovnaný zápas. Po víťaznom pate na 16-tej jamke mi zrazu začali všetci naokolo gratulovať, chceli sa so mnou fotiť, robiť rozhovory a reportáže. Bol to neopísateľný pocit.

Ako sa na tento šport pozerá vaša rodina a známi? Podporujú vás v ňom? A aká bola ich reakcia, keď ste vyhrali majstrovstvá?

Golf, žiaľ, nie je u nás taký populárny, aby ste našli vo svojom okolí alebo v rodine niekoho, kto je jeho fanúšikom. Hoci takmer všetci už o golfe počuli a niektorí ho aj videli hrať v televízii, len málokedy stretnete človeka, ktorý vie ako sa skutočne hrá a má s ním aj osobnú skúsenosť. Navyše u mnohých ľudí stále prevláda mylná predstava, že golf je len drahou zábavkou pre bohatých a vplyvných ľudí. 

Pochopiteľne, moji priatelia a rodina už minimálne na sociálnych sieťach zaregistrovali moje golfové úspechy a dostal som od nich množstvo pozitívnych reakcii a gratulácií. Mnohí sa práve vďaka mne začali o tento šport viac zaujímať, často sa ma naň pýtajú a pár z nich sa už dokonca prišlo pozrieť aj na golfové ihrisko. 

Pre mňa asi najväčším prekvapením bolo to, keď sa o mojom víťazstve v Anglicku dozvedeli susedia v paneláku a vo vchode mi na nástenke gratulovali k zisku titulu majstra Európy. Bolo to veľmi milé a som im za to veľmi vďačný.

Máte aj ďalšie ciele, ktoré chcete dosiahnuť v tomto športe?

Samozrejme, mám! A sú to nielen ciele, ktoré sa týkajú nasledujúcej sezóny a medzinárodných turnajov, na ktorých sa plánujem zúčastniť, ale rovnako tak si plánujem aj to, kam by som sa chcel v golfe posunúť počas nasledujúcich pár rokov. Verím, že je toho stále veľa, čo môžem dosiahnuť a určite sa budem snažiť robiť pre to maximum.  

Mojou hlavnou prioritou je momentálne udržať sa na špičke svetového rebríčka a postupne znižovať golfový hendikep až na úroveň profesionálnych hráčov.   Tým vzdialenejším cieľom je pre mňa paralympiáda v Atlante v roku 2028, na ktorej by som sa chcel zúčastniť ako slovenský reprezentant.

Čo vás pri hraní motivuje?

Mojou najväčšou motiváciou je príležitosť neustále sa niekam posúvať a zdokonaľovať svoje herné schopnosti. Baví ma prekonávať sám seba a napĺňať tak stanovené športové ciele. Samotná hra je pre mňa často tou najväčšou odmenou za hodiny strávené tréningom jednotlivých golfových zručností.

Vždy si tiež veľmi vážim a cením každú príležitosť stretnúť a pozorovať pri hre tých najlepších profesionálnych golfistov, akým je napríklad aj náš strieborný olympijský medailista Rory Sabbatini. Je to pre mňa jedinečná príležitosť niečo sa od nich naučiť, pochopiť ako premýšľajú a zistiť vďaka čomu sa stali úspešnými. 

Máte nejaké motto, ktorým sa riadite?

Keď som sa začal venovať golfu, tak som si na prvú stranu môjho nového golfového zápisníka napísal veľkým písmom pár viet, ktoré povedal človek, ktorý je považovaný za jednu z najväčších hviezd golfovej histórie - Arnold Palmer: „Vždy som sa snažil vyvíjať maximálne úsilie, aj vtedy, keď to vyzeralo, že je úplne všetko proti mne. Nikdy som sa neprestal snažiť a nikdy som nemal pocit, že nemám šancu vyhrať.“  Myslím, že tento výrok vystihuje podstatu úspechu v akomkoľvek športe.  

Teraz otázka mimo športu. Čo robíte vo voľnom čase? Aké sú vaše záujmy a voľnočasové aktivity?

Popri práci a golfe mi už na ďalšie záujmy a aktivity naozaj veľa času nezostáva. Veľmi rád však cestujem a spoznávam nové krajiny. A ak je to možné, vždy so sebou beriem aj svoj fotoaparát. Foteniu sa totiž venujem už od detstva a cestovateľské fotografie sú moje najobľúbenejšie.  

Ktoré krajiny ste si zatiaľ najviac zamilovali a do ktorých plánujete ísť?

Medzi miesta, ktoré ma najviac zaujali rozhodne patrí New York, kde som bol už veľakrát a stále som nevidel úplne všetko z jeho krás. Veľmi zaujímavým miestom bol aj Ohrid v Macedónsku. Medzi krajiny, ktoré ma tiež zaujali patrí Arménsko, Gruzínsko, Rusko, Mexiko i Dánsko, ktoré som navštívil veľakrát. Vždy raz za pár rokov absolvujem v zime aj plavbu po Stredozemnom mori a navštívim tiež veľa pekných miest.

Máte na záver niečo, čo by ste radi odkázali ľudom, ktorí sa chcú tiež presadiť v akomkoľvek športe, ale boja sa, že im to nevyjde?

Bez toho, aby ste to vyskúšali nikdy nezistíte, či na to naozaj máte. Nie každý sa môže a chce stať profesionálom, šport sa dá predsa robiť aj pre potešenie, zábavu, no a najmä pre svoje vlastné zdravie. Ak vás to však chytí a budete mať potrebný talent, tak sa časom naozaj môžete stať veľmi úspešnými športovcami. Na začiatok úplne stačí vaše rozhodnutie ísť do toho a odhodlanie či skôr ochota tvrdo na sebe pracovať.