Vznik sekty 

Počiatky Qarmatov sú nám do veľkej miery nejasné. Historici sa však zhodujú, že vznikli v južnom Iraku počas vlády Abbásovského kalifátu, ako súčasť vtedajšieho hnutia Ismailov. Táto šiitska islamska odnož prevzala svoje meno od Ismaila ibn Jafara. Ten mal byť údajne siedmym imámom, najvyšším duchovným predstaviteľom šiitskeho islamu. Jedna čas Ismailov však považovala za siedmeho imáma Jafarovho syna Mohammada al-Maktuma, pričom odmietli uznať jeho smrť a verili, že sa jedného dňa vráti ako Mahdí (spasiteľ sveta). Tento názor zastával aj charizmatický ismailský kazateľ Hamdan Qarmat. Tomu sa podarilo získať veľa konvertitov, ktorí sa po ňom pomenovali a boli neskôr známi ako Qarmati. 

Vzostup Qarmatov a úpadok Abbásovcov 

Postupom času začal Qarmat posielať do celého moslimského sveta svojich agentov, aby rozšírili jeho učenie. Medzi nimi bol aj Abu Said Al-Jannabi, perzský propagandista, vyslaný na misiu do Bahrajnu. Po svojom príchode v roku 894 n. l. nestrácal čas a pomerne rýchlo vybudoval vlastné kniežatstvo a zhromaždil miestnych obyvateľov na rozsiahle dobývanie. Napriek tomu, že Hamdan Qarmat založil Qarmatov, bol to práve Abu Said, ktorý vybudoval ich štát. 

Vzostup sekty bol spojený aj s výhodným načasovaním. Sila Abbásovského kalifátu po smrti kalifa al-Mamuna (813-833 n. l.) pomaly upadala. Veľké územia naprieč severnou Afrikou, Perziou a Arábiou sa začali fragmentovať a uplatňovať svoju vlastnú nezávislosť od Bagdadu, čo viedlo k vzniku rôznych miestnych vládnucich dynastií. Abbásovská kontrola sa teraz sústredila väčšinou okolo Bagdadu a ďalších území blízko ich centra moci. 

O Qarmatov sa hovorí, že ich vzostup bol spojený s dobrým načasovaním. Časovo sa zhodoval s rôznymi vzburami černošských afrických otrokov. Tie boli známe ako Zandžské povstanie a odohrali sa medzi rokmi 869 – 883, prevažne pri meste Basra v južnom Iraku. Vzbury si vyžiadali stotisíce obetí a oslabili Abbásovcov natoľko, že veľké množstvo lokálnych vládcov využilo príležitosť a osamostatnili sa od kalifátu. 

Qarmati sa pokúsili o spojenectvo s vodcami Zandžov. To sa im nepodarilo, boli však schopní presadzovať paralelnú opozíciu a po potlačení povstania mali príslušníci sekty nielen tajnú kontrolu nad severným pobrežím Perzského zálivu, ale zorganizovali rozvrat v Jemene, Sýrii a dokonca samotnom Bagdade. V roku 892 Qarmati zintenzívnili svoju propagandistickú činnosť do takej miery, že si úradníci v Bagdade začali uvedomovať nebezpečenstvo nového hnutia. Abbásovci však neboli ochotní podniknúť žiadne okamžité kroky proti sekte. Až kalif al-Mu'tadid sa rozhodol proti Qarmatom zakročiť a bol schopný potlačiť tri vzbury. To malo len krátkodobý účinok, keďže v roku 900 porazilo vojsko sektárov jednotky kalifátu v Basre a odvtedy kontrolovali Qarmati Bahrajn, Basru a mnohé ďalšie mestá medzi Mezopotámiou a Arábiou.

Raj na zemi a jeho budovanie 

V priebehu pár rokov získali Qarmati obrovské územia, ktoré boli mimoriadne bohaté a z veľkej časti postavené na pozadí otrockej práce. Ich centrum moci v Bahrajne bolo organizované podľa silných rovnostárskych princípov. Vyvinulo sa akoby do republiky, pričom prekvitalo až do konca jedenásteho storočia. Záujem štátu o blaho komunity a následný spoločenský poriadok v Bahrajne vyvolal obdiv a chválu zo strany neqarmatských pozorovateľov. Ismailský učenec a básnik Nasiri Khusrow, ktorý navštívil Hasu v roku 1051 uviedol, že o majetky Qarmatov sa staralo asi tridsaťtisíc etiópskych otrokov. Ich služby sa využívali na obrábanie poľnohospodárskej pôdy v Bahrajne. Vládcovia podnikli aj experimenty spoločného vlastníctva majetku a spoločného združovania zdrojov.

Územia Qarmatov obsahovali rozsiahle ovocné a obilné panstvá. Príjem z obilných a ovocných statkov bol pridelený qarmatskej komunite, zatiaľ čo zisky z ciel vyberaných na všetky lode prechádzajúce Perzským zálivom boli rozdelené medzi potomkov Abu Saida. Obyvatelia neplatili dane ani desiatky. Chudobní alebo zadlžení ľudia, mohli získať pôžičku, kým si nedali veci do poriadku. Tie sa pritom neúročili a na všetky miestne transakcie sa používali symbolické olovené peniaze. Každý nový remeselník, ktorý prišiel do Hasy, dostal pôžičku, aby sa tam mohol usadiť. Všetky štátne pôžičky boli pritom bezúročné. Opravy súkromných nehnuteľností a mlynov sa uskutočňovali na náklady štátu, pričom obilie sa mlelo bezplatne v štátnych mlynoch. To všetko svedčí o ekonomickej prosperite qarmatského štátu, ktorý tiež umožňoval financovanie veľkých vojenských výdavkov a nespočetných sérií nájazdových kampaní a vojenských dobrodružstiev vo vzdialených krajinách. 

Znesvätenie Mekky a svätokrádež 

Vynaliezavosť a trvanlivosť qarmatskej spoločnosti bola poškvrnená po tom, čo sekta spáchala svätokrádež, ktorá zostala temnou škvrnou na ich dedičstve. V roku 930 n. l. Qarmati pod vedením svojho tretieho vládcu Abu Taher Sulajmána spustili útok na Mekku počas pútnickej sezóny hadždž. Táto udalosť vyvrcholilo masakrom pútnikov a mnohých obyvateľov mesta. Počet obetí bol údajne v desiatkach tisíc a počet ľudí, ktorí boli zotročení, stúpol až na tridsaťtisíc. Veľké množstvo mŕtvych tiel Qarmati vhodili do posvätnej studne Zam Zam, ktorej prameň vytvoril údajne samotný Alah. Mŕtvoly tam boli následne ponechané hniť, čím sa studňa znečistila, následkom toho sa voda stala špinavou a nevhodnou na konzumáciu. 

Qarmati neuspokojení s týmto zverstvom sa následne zmocnili prikrývky a dverí Kaaby. Nakoniec ukradli nenahraditeľný posvätný Čierny kameň a odniesli ho do svojho nového hlavného mesta v Hase. Hovorilo sa, že kým páchali tieto zverstvá, posmievali sa pútnikom, ktorí sa im vyhrážali božou pomstou. Sami pritom považovali púť do Mekky za poveru a výmysel. 

Nový vek 

Prvýkrát od vzniku islamskej viery museli byť púte do Mekky na roky zakázane, keďže srdce islamského sveta už nebolo bezpečné. Púte sa neuskutočnili po ďalších osem rokov, pretože veriaci z rozľahlých moslimských krajín sa báli cesty a hlavne légii qarmatských stúpencov, ktorí boli teraz pánmi Arábie a metlou pre ostatných miestnych vládcov.

Osmanský historik Qutb al-Din v roku 1857 uviedol: „Qarmatský vodca Abu Tahir postavil Čierny kameň vo svojej vlastnej mešite, Masjid al-Dirar, s úmyslom presmerovať púte preč z Mekky. To sa však nepodarilo a pútnici naďalej uctievali miesto, kde bol Čierny kameň. Abu Taher Sulajmán teraz prorokoval bezprostredný príchod Mahdího. Predpokladalo sa, že ich motiváciou k spáchaniu tohto pobúrenia bolo poslať svetu správu, ktorá by symbolizovala koniec éry islamu a iniciovala siedmy, posledný vek histórie pod vedením Mahdího.

Nesprávny spasiteľ 

Rok po mekkskej svätokrádeži prišlo v ich pevnostiach k dosť bizarnej a zvláštnej udalosti, ktorá musela spôsobiť vážnu prekážku pre dlhodobú súdržnosť a morálku sekty. Počas mesiaca ramadán v roku 931 n. l., Abu Taher Sulajmán preniesol vládu v Bahrajne na mladého Peržana z Isfahánu menom Abu'l-Fadl al-Isfahani. V ňom videl očakávaného Mahdího. Usúdil tak z toho, že tento mladý Peržan prejavoval všetky znamenia, ktoré sekta prorokovala pre vyvoleného, ktorý príde na konci veku islamu a začne siedmu záverečnú éru dejín. 

Veci začali naberať iný smer. Očakávalo sa, že Mahdí odhalí vnútorné pravdy za všetkými predchádzajúcimi náboženstvami. Isfahani sa však začal hlásiť k perzským kráľom a prejavoval protiarabské nálady. Okrem iného začal horlivo propagovať predislamské perzské náboženstvo zvané zoroastrianizmus a vyzýval do obnovy tejto starovekej viery. Zaviedol ich rituály, nariadil uctievanie ohňa a preklínal všetkých prorokov. Zakázal poslušnosť voči akémukoľvek zákonu, či už biblickému, občianskemu alebo morálnemu, a tiež zaviedol množstvo obradov, ktoré šokovali sektu a povzbudzovali všetky druhy zhýralého správania. Poslednou kvapkou bolo, keď tento „Mahdí“ začal masovo popravovať významných Qarmatov v Bahrajne. Sulajmán nakoniec nemal inú možnosť a nechal mladého Peržana zabiť, pričom priznal, že to bola katastrofálna chyba v jeho úsudku a celú dobu bol Isfahani len podvodník. 

Vláda údajného „spasiteľa sveta“ trvala len 80 dní, pričom seriózne demoralizovala bahrajnských Qarmatov a oslabila ich vplyv na komunity v iných regiónoch islamského sveta. Veľa stúpencov bolo tak rozčarovaných z posledných udalostí, že opustili Bahrajn a v nasledujúcich desaťročiach slúžili v armádach rôznych povstaleckých vládcov. Poprední propagandisti boli tiež šokovaní touto epizódou a navždy pretrhli svoje zväzky so Sulajmánom. 

Príchod božej pomsty 

Qarmati nakoniec vrátili Čierny kameň Abbásovcom o 23 rokov neskôr, v roku 952 nášho letopočtu. Po dlhú dobu ho držali ako výkupné a prinútili kalifa zaplatiť obrovskú sumu za jeho vrátenie. Kameň zabalili do vreca a nechali ho v kufskej piatkovej mešite spolu s poznámkou: „Na príkaz sme ho vzali a na príkaz sme ho priniesli späť.“ Odcudzenie a odstránenie tohto artefaktu spôsobilo ďalšie škody a kameň sa rozlomil na sedem kusov. Jeho únoscu Abú Tahira Sulajmána vraj stihol strašný osud. Niektoré zdroje hovoria o tom, ako bol „špinavý Abu Tahir postihnutý gangrenóznou ranou, jeho mäso zožrali červy a zomrel najstrašnejšou smrťou.“ Jeho úmrtie spôsobilo veľké množstvo vnútorných konfliktov a hádok, najmä medzi Tahirovými synmi. Bohatstvo a vplyv Qarmatov začalo pomaly klesať.

Koniec kedysi mocnej sekty 

V roku 976  utrpeli Qarmati vojenskú porážku od Abbásovcov a odvtedy sa už nikdy nedokázali spamätať. V nasledujúcich desaťročiach sa ich vplyv zredukoval na pár drobných kniežatstiev. Časy, kedy mohli podľa ľubovôle terorizovať alebo sa zmocniť rozsiahlych území, boli dávno preč. V roku 1058  sa od qarmatského štátu odtrhol dokonca aj Bahrajn. Sektári sa neskôr pokúsili znovu dobyť svoje bývalé sídlo, ale ich invázia na ostrov bola v roku 1066 rýchlo odrazená. Posledné panstvá Qarmatov nakoniec zanikli koncom 11. storočia a zvyšní členovia sekty sa postupne integrovali do iných ismailských hnutí. 

Zdroje:

1. MOHANNED, Rahman. 2014. The Qarmatians: The world's first enduring communistic society. worldbulletin.dunyabulteni.net, 2014. DOSTUPNÉ ONLINE: TU

2. MENDEL, Miloš. 2016. Dějiny Saúdské Arábie. Praha: NLN - Nakladatelství Lidové noviny, 2016. 408 s. ISBN: 978-80-7422-499-7