Ťažké začiatky emo v arabskom svete 

Emo získalo popularitu v Iraku pomerne neskôr oproti iným častiam sveta a to až v roku 2011. Už predtým boli emáci diskriminovaní v iných arabských krajinách. Napríklad počas roku 2009 zatkla náboženská polícia v Saudskej Arábii desať emáckych žien za to, že údajne spôsobovali rozruch v kaviarni. Príslušníci emo boli často spájaní s homosexualitou a satanizmom, čo im v konzervatívnom arabskom svete tiež nepomáhalo. Po tom, čo koalícia vedená USA spustila inváziu do Iraku v roku 2003 a zvrhla vládu Saddama Husejna začal antihomosexuálny sentiment narastať. Irackí homosexuáli boli šikanovaní bezpečnostnými silami. Skutočné nebezpečenstvo však prichádzalo od islamistických polovojenských skupín, ktoré ich nielen napádali, ale aj zabíjali. 

Hon na čarodenice 

Prvé náznaky problémov pre emo komunitu nastali vo februári 2012, keď Bagdadská mravnostná polícia zverejnila na webovej stránke irackého ministerstva vnútra vyhlásenie, v ktorom kritizovala emo tínedžerov za to, že nosia „čudné, úzke oblečenie s obrázkami lebiek“ a „krúžky v nose a na jazyku“. Polícia označila emo ako satanské, pričom citovala plukovníka Mushtaqa Taleba al-Mahemdawiho, ktorý povedal, že mravnostná polícia dostala oficiálny súhlas ministerstva vnútra, „aby (tento jav) čo najskôr odstránila, pretože má škodlivý vplyv na spoločnosť a stáva sa nebezpečným.“ V nasledujúcich týždňoch zaplavili Bagdad letáky v ktorých sa islamisti vyhrážali smrťou emákom, pokiaľ si neostrihajú vlasy, neprestanú nosiť ich „satanistické“ oblečenie a neprestanú počúvať metal, emo a rap. 

Satanisti, homosexuáli, ateisti, agenti Mosadu a upíri

Islamisti rozpútali peklo nielen voči emákom, ale aj každému, kto im ich pripomínal. Väčšinou išlo o mužov s dlhými vlasmi alebo mierne ženským vzhľadom. Okrem obvinení zo satanizmu a homosexuality boli taktiež označovaní za slobodomurárov, ateistov, agentov izraelského Mosadu a niektorí konzervatívnejší islamisti verili dokonca tomu, že sú upíri. 

Podľa niektorých zdroj radikáli údajne chodili po Bagdade so zoznam mien ľudí, ktorí sú emo a je nutné ich zabiť. Iracké média tvrdili, že už v marci 2012 bolo v dôsledku tejto nepriateľskej kampane zabitých okolo 70 ľudí. O vraždení informovala aj Medzinárodná komisia pre ľudské práva gejov a lesieb. Podľa nej došlo k „cielenej kampani zastrašovania a násilia proti irackej mládeži, ktorá sa považuje za súčasť nekonformnej emo subkultúry“. Veľakrát sa stávalo, že pokiaľ emáci útok islamistov prežili a ocitli sa v nemocnici, radikáli prišli za nimi a usmrtili ich na lôžku. Niektorí emáci boli údajne ukameňovaní na smrť. Útokom sa nevyhli ani obchody, ktoré predávali emo oblečenie. Tie boli buď vypálené, alebo vyrabované.

Obvinenia voči vláde

Napriek nátlaku niektorých irackých médií urobila vláda len veľmi málo, aby zabránila masakrom. Niektorí irackí komentátori a taktiež americký profesor histórie Blízkeho východu Mark Levine špekulovali, že nasadenie polovojenských skupín proti emákom slúžilo záujmom irackých úradov. Týmto spôsobom údajne zamestnávali skupiny radikálov a odvracali ich hnev od iných možných cieľov v chaotickom povojnovom Iraku. 

Irackí predstavitelia popreli, existenciu akejkoľvek kampane propagujúcej vraždenie homosexuálnych alebo emo tínedžerov, pričom uviedli, že príbehy o masakroch boli vymyslené, aby slúžil protináboženským a protivládnym programom. Vraždenie a prenasledovanie emákov postupne stratilo na intenzite a nakoniec prestalo. Niektoré zdroje však popierajú toto tvrdenie a uvádzajú, že ešte do dnešných dní prenasledovanie prebieha v obmedzenej miere. 

1. RUHAYEM. Rami. 2012. Iraq's Emo killings: A horror story out of control?. Londýn: BBC, 2012. DOSTUPNÉ ONLINE: TU

2. HEALY. Jack. 2012. Threats and Killings Striking Fear Among Young Iraqis, Including Gays. New York: New York times, 2012. DOSTUPNÉ ONLINE: TU

3. The Observer France 24. 2012. Iraqi "emo kids" harassed and killed by Islamic extremists. Paríž:The Observer France 24, 2012. DOSTUPNÉ ONLINE: TU