Z každého trochu

Počas veľkej migrácie turkických národov zo strednej Ázie do Iránu a Anatólie v 11. a 12. storočí n.l. prijali turecké nomádske kmene súfijskú a šiítsku formu islamu. Prebrali tiež prvky z iných náboženstiev, s ktorými prišli do kontaktu, predovšetkým z budhizmu a zoroastrianizmu. Niektorí nomádi si naopak v rôznej miere ponechali svoje staré stredoázijské šamanské rituály. Tieto kmene po celé storočia dominovali v strednej a východnej Anatólii so svojimi náboženskými bojovníkmi (ghazi), ktorí stáli v čele boja proti Byzantíncom a Slovanom. Ich vieru neskôr prijalo veľké množstvo Arménov, tí vniesli určité kresťanské aspekty do tohto už tak diverzného náboženstva. Výsledkom bolo synkretické a nedogmatické náboženstvo alebo skôr svetonázor, ktorý sa podstatne líši od ortodoxného sunnitského islamu. Dodnes v ňom napríklad zohrávajú určitú úlohu mystické kombinácie písmen a čísel.

Samotní aleviti vidia korene svojej viery v učení Hadžiho Bektasha Veliho, moslimského mystika, ktorý prišiel do Anatólie z oblasti Chorásanu a pôsobil tam v priebehu rokov 1230 až 1270. Podľa tradícií pracoval údajne ako ľudový liečiteľ a konal zázraky. Bektash nemal rád modlenie v mešite a namiesto toho chodil so svojimi druhmi do hôr, kde zapaľovali ohne a tancovali kruhový rituálny tanec známy ako „sema“. Až po Veliho smrti založili jeho nasledovníci rád Bektâşî, ktorý postupom času nadobudol jednoznačne neortodoxný charakter.

 

Neortodoxné tradície 

Alevitský islam stojí na odlišných princípoch ako sunnitský, ktorý je založený predovšetkým na tzv. piatich pilieroch. Pre alevitov nie je dôležitá vonkajšia forma, ale vnútorná podstata viery, preto sa neriadia sunnitskými náboženskými predpismi. Nemodlia sa ani v mešitách, majú vlastné náboženské obrady známe ako džem-cem, tie sa na dedinách odohrávajú väčšinou v obyčajnom dome, ktorý patrí členovi alevitskej komunity. V mestách sa tieto obrady konajú najčastejšie v spoločenských domoch známych ako džemevi, ktoré ale nie sú považované za posvätné miesta. Konajú sa v nich obrady, svadby, kultúrne akcie a prebieha tu aj výučba. Džemevi zároveň slúžia ako miesto, kde sa pod vedením jedného z vodcov komunity (dedeov) riešia konflikty. Najväčším trestom je vylúčenie zo spoločenstva, čo kedysi v izolovaných anatolských dedinách znamenalo to isté ako trest smrti.

Alevitskú obec tvoria lokálne spoločenstvá, pričom náboženských obradov a spoločenského života obce sa zúčastňujú muži aj ženy. Pri obradoch spoločne tancujú, čo je pre ortodoxných moslimov niečo nemysliteľné. Aleviti taktiež nevykonávajú púť do Mekky, namiesto toho navštevujú hroby duchovných predovšetkým Hadži Bektaša Veliho. Pre alevitov môže byť púťou aj návšteva priateľa. Ich viera nezakazuje pitie alkoholu a u alevitskych žien by ste márne hľadali takú, ktorá nosí hidžáb, neuznávajú ani polygamiu. Za najväčšie hriechy považujú vraždu, cudzoložstvo, rozvod s manželkou/manželom bez vážneho dôvodu, kradnutie a ohováranie.

Boh je v srdci

Aleviti sú považovaní za šiitskych moslimov a od sunnitov sa odlišujú tým, že po smrti Mohammeda si šiiti za nástupcu zvolili jeho zaťa Alího ibn Abu Taliba.  Sunniti uznali za vodcu Abú Bakra, čím sa vyznávači islamu rozdelili na dva odlišné prúdy a do dnešných dni medzi nimi panuje nedôvera. V priebehu storočí si alevitská forma islamu vyvinula vlastné umelecké prejavy, a to predovšetkým v podobe ľudovej poézie a náboženských piesní. Tie sa vždy spievajú pri spoločných stretnutiach sprevádzaných hrou na lutnu. Text sa zväčša týka smrti Aliho a vraždy Husajna. Aleviti tiež praktizujú tradíciu rozdávania almužien, tá však nie je založená na podrobných predpisoch ako v sunnitskom islame. 

Aleviti vyznávajú trojicu Boh (Allah), Mohammed a Alí, ktorá býva prirovnávaná ku kresťanskej svätej trojici - Boh Otec, Boh Syn a Duch Svätý, pričom Boh nesídli na nebesiach. Jeho skutočným sídlom je ľudské srdce. Boh nie je nedosiahnuteľný, vzdialený a konajúci, Boh je všade a vo všetkom, preto má aj každý človek v sebe božskú podstatu. Cieľom človeka je dosiahnuť duchovné splynutie s Bohom a to je možné dokázať len láskou. Na rozdiel od sunnitov aleviti neveria ani na raj a peklo ako odmenu alebo trest na onom svete. Raj pre nich predstavuje splynutie s Bohom na tomto svete. Po smrti sa nesmrteľná duša navráti k Bohu, pretože je jeho súčasťou.

Náboženské elity

Aleviti sú národnostne prevažne Turci, vieru praktikujú menšinovo aj Kurdi a Azerbajdžanci. Asi desať percent alevitov patrí k náboženskej elite nazývanej ocak, čo v preklade znamená „ohnisko“. Tí odvodzujú svoj pôvod od Alího a iných svätcov a hrdinov. Členom ocaku sa hovorí ocakzády - v preklade „synovia krbu“. Tento systém zrejme vznikol v Safavidskej Perzii. Vodca komunity sa nazýva Dede (dedko). Býva to z pravidla muž a ocakzády sa ním môže stať na základe rodinného výberu. Dedeovia nielenže tradične vedú rituály, ale sú zároveň aj vodcami komunity, fungujú ako sudcovia alebo arbiteri.

Bežný alevit by mal byť tradične verný určitej dedeovskej rodovej línii (ale nie iným) na základe už existujúcich rodinných alebo dedinských vzťahov. V dôsledku urbanizácie a socialistického vplyvu 20. storočia, ktoré z dedín vyhnali mladých robotníkov, a ktoré na dedeov hľadeli podozrievavo, sa stará hierarchia do veľkej miery rozpadla. Mnoho dedeov v súčasnosti dostáva plat od alevitských kultúrnych centier, čo im znižuje postavenie. Ich úloha sa momentálne obmedzuje na náboženské rituály, výskum a poradenstvo.

Meno ako urážka

Pojem alevit je novodobý a v preklade znamená „vyznávač Alího“. Aleviti boli historicky nazývaní „kızılbaş“, čo v preklade znamená „červené hlavy“. Toto označenie dostali vďaka červeným pokrývkam hlavy. Kvôli istým odlišnostiam pociťovali aleviti väčšiu spriaznenosť so šiitskymi Safavidmi v Perzie ako so sunnitskými Osmanmi. To sa prejavilo aj počas osmansko-perzských vojen, keď bolo v roku 1514 zavraždených 40 tisíc alevitov, pretože ich sultán Selim podozrieval z nedostatočnej lojality.

V osmanských dokumentoch sa výraz kızılbaş používal ako synonymum pre heretika. Takéto vnímanie zapríčinilo ich absolútne vylúčenie z osmanskej spoločnosti. Kızılbaşovovia boli prenasledovaní aj kvôli svojim sympatiám k vtedajšiemu úhlavnému nepriateľovi Osmanov a perzskej Safavidskej ríši, kde väčšina obyvateľov praktikovala šiítsky islam. Vládne súdy ich často obviňovali z vymyslených priestupkov, za ktoré boli buď popravení alebo vyhostení - najčastejšie na Cyprus alebo do Bulharska, kde dodnes existujú ich komunity.

 

 

Mesiáš a budovanie moderného Turecka

Perzekúcie skončili so zánikom Osmanskej ríše a vznikom Tureckej republiky pod vedením Mustafa Kemala, neskoršie známeho ako Ataturka. Kemalove reformy premenili Turecko na sekulárny štát, aleviti sa stali rovnocennými občanmi novej republiky. Do izolovaných alevitských dedín v horách boli vybudované cesty, bola zavedená povinná školská dochádzka a zlepšila sa komunikácia s okolitým svetom. Vďaka tomu sa aleviti aktívne zapájali do spoločenského a politického života v Turecku.  

Aleviti sú dodnes hrdí na spoluprácu s Ataturkom, boli jeho vernými spojencami v tureckej vojne za nezávislosť a spolupracovali s ním aj pri budovaní moderného tureckého sekulárneho nacionalistického štátu. Vyznávači Aliho považujú rané obdobie tureckej republiky za ideálny štát, v ktorom boli aleviti spravodlivo zastúpení proporcionálne k ich percentuálnemu podielu na celkovej populácii v tureckom národnom zhromaždení. Oni samotní boli prezentovaní ako národ, ktorý napriek tomu, že bol po stáročia vystavený vplyvu arabskej a perzskej kultúry, uchoval si svoj turecký jazyk a svoju tureckú osobitosť. 

Ministerstvo školstva vydalo Antológiu alevitskej poézie s tvrdením, že údajne stelesňuje pravú tureckú kultúru. Rovnoprávnosť žien a mužov, ktorá tradične panovala medzi alevitmi, sa tiež považovala za výraz starej tureckej tradície, tá mala byť obnovená v novej republike. Samotného Ataturka vnímali ako mesiáša, božskú emanáciu, ktorá ich ochráni pred osmanským útlakom.

Pogromy a moderný útlak 

Po vojenských prevratoch v roku 1960 a 1971 sa aleviti ocitli pod tlakom zo strany vlády, ktorá podporovala sunnitsko-ortodoxnú a nacionalistickú ideológiu jednoty a zahájila politiku sunnitizácie. V tradičných alevitských mestách a dedinách boli stavané mešity a deti alevitov sa v školách museli zúčastňovať sunnitskeho vyučovania. 

Medzi 60. a 70. rokmi sa veľké množstvo alevitov začalo pridávať k radikálnym socialistickým organizáciám a v určitých prípadoch dokonca k marxistickým mestským partizánskym skupinám. Mnohé boli z väčšiny tvorené vyznávačmi Aliho, čo viedlo k tomu, že sa alevizmus stal v pravicových kruhoch synonymom pre komunizmus. Mnohí aleviti videli svoju históriu ako jeden dlhý boj za právo, proti útlaku, v ktorom Ali, Husajn a alevitskí svätci boli revolučnými vodcami. Podľa niektorých bol alevizmus vlastne protokomunizmus.

Pokusy o vytvorenie alevitskej politickej strany, ktorá by hájila ich záujmy, boli neúspešné. V roku 1966 napríklad skupina alevitských podnikateľov založila Stranu jednoty (Birlik Partisi), ktorá však vo voľbách získala len malé percento hlasov. Pre sekularizovaných alevitov mali oveľa väčšiu príťažlivosť lavicové strany. 

Extrémne pravicové zoskupenie, tzv. siví vlci, v nacionalistickej Akčnej strane začalo šírit heslo:  "alevizmus je komunizmus", ako i ďalšie predsudky a chýry o alevitoch, čo v napätej vnútropolitickej situácii v sedemdesiatych rokoch na viacerých miestach v Anatólii viedlo k pogromom proti alevitom. V decembri 1978 pri nich zahynulo 106 osôb, väčšinou to boli aleviti v meste Kahramanmaraş. To malo za následok vyhlásenie výnimočného stavu v jedenástich provinciách.

Situácia pre alevitov vyzerala lepšie, keď v roku 2003 vyhral Recep Tayyip Erdogan parlamentné voľby a stal sa premiérom, pričom sľúbil, že zlepší práva menšín. Aleviti sa dostali na vládne pozície ako guvernér alebo policajný šéf. Napriek tomu Erdoganova vláda zdôraznila výučbu sunnitskej doktríny na štátnych školách. Vynakladala veľké prostriedky na výstavbu mešít, zatiaľ čo odmietala klasifikovať džemevi ako oficiálne miesta bohoslužieb, nie to ešte platiť za ich výstavbu. V roku 2015 bol dokonca jeden z džemevov v provincii Erzican prebudovaný na mešitu, čo spôsobilo pobúrenie miestnej alevitskej komunity. Samotný Erdogan v roku 2012 vyhlásil, že „džemev nie je miesto na bohoslužby, je to miesto, kde sa konajú kultúrne aktivity,“ pričom dodal, že „moslimovia by mali mať len jedno miesto na vykonávanie bohoslužieb.“

Aleviti tiež tvrdia, že čelia diskriminácii na pracovisku, kde sú oproti sunnitom znevýhodňovaní. To platí tiež v štátnych inštitúciách, aj keď neexistujú žiadne priame dôkazy o oficiálnej politickej zaujatosti. Aleviti na nízkych pozíciách v štátnej službe pravidelne tvrdia, že vládny systém je proti nim. V roku 2016 Európsky súd pre ľudské práva potvrdil, že aleviti čelia „rozdielnemu zaobchádzaniu.“ V ich postavení v modernej tureckej spoločnosti tak naďalej absentuje rovnosť.

Zdroje:

1. KARLSSON, Ingmar. 2008. Európa a Turci: Úvahy nad zložitými vzťahmi. Bratislava: SFPA, 2008. ISBN 80-89356-00-3
2. POULTON, HUGH. 1997. The Top Hat, the Grey Wolf, and the Crescent: Turkish Nationalism and the Turkish Republic. New York: NYU Press, 1997. ISBN 978-0814766484
3. VYTEJČKOVÁ, Kateřina. 201. Álevité - jiné pojetí islámu?. Praha: Ústav Etnologie FF UK v Praze, 2011. Dostupné online: Tu