Diskusia: Paraguaj proti všetkým, alebo ako prebiehala najkrvavejšia vojna Južnej Ameriky
Hladomor, cholera, masakre, detskí vojaci a otroci. Týmito slovami by sa dala opísať Paraguajská vojna, ktorá začala v roku 1864 a trvala dlhých šesť rokov. Konflikt medzi spojenými silami Argentíny, Brazílie a Uruguaja na jednej strane a Paraguajom na strane druhej, je považovaný za najdeštruktívnejší v dejinách Južnej Ameriky. Niektorí historici sa domnievajú, že vo vojne prišlo o život až pol milióna ľudí, z toho dve tretiny celkovej populácie Paraguaju. Aké mal tento krvavý konflikt počiatky? To si povieme v tomto článku.
Aký otec, taký syn
Už od vyhlásenia nezávislosti v roku 1813 čelil Paraguaj mnohým problémom. Jeho mocnejší susedia, Brazílske cisárstvo a Argentínska federácia, odmietali novovzniknutý štát uznať a mali s ním mnoho hraničných sporov.
V roku 1862 zomrel paraguajský prezident, Carlos Antonio López, na chronické ochorenie prostaty. Ešte pred smrťou vymenoval za nástupcu svojho prvorodeného syna Francisca Solana Lópeza. Tento vtedy ešte mladý muž slúžil počas vlády svojho otca ako generál armády, pričom rovnako ako jeho predchodca bol autoritatívny a priamočiary.
Zmeny pomerov
Počas Berrovej vlády boli v Uruguaji zahájené demokratické reformy, vďaka ktorým v krajine fungovali pravidelné slobodné voľby a sloboda tlače. Rovnako tak bola udelená amnestia všetkým politickým emigrantom. Brazílske cisárstvo sa na zmeny v Uruguaji pozeralo s obavami, že demokratický a liberálny štát v ich blízkosti povzbudí domácich liberálov v boji za politické reformy.
Z vlastnej neistoty nakoniec brazílsky cisár Pedro II. podporil v roku 1863 povstanie bývalého uruguajského prezidenta a generála Venancia Floresa zo strany Colorados. Ten sľúbil zastavenie demokratických reforiem, podporu mu prisľúbila aj Argentína. Pod hrozbou brazílskej intervencie požiadal Berro o pomoc Paraguaj. López však nemal záujem vojensky zasahovať do konfliktu a ponúkol sprostredkované jednania medzi znepriatelenými stranami, ktoré Brazília s Argentínou odmietli. Obe krajiny v roku 1864 uzavreli dohodu o nastolení mieru v Uruguaji. López sa obával, že táto dohoda povedie k tomu, že sa Uruguaj stane odrazovým mostom pre vpád do Paraguaja.
López však stále váhal. K činnosti ho dohnalo až ultimátum, ktoré dala Brazília Uruguaju. Cisárstvo žiadalo odškodné za škody spôsobené brazílskym občanom žijúcich v Uruguaji počas revolúcie v roku 1852. V prípade nesplnenia podmienok sa Brazília vyhrážala intervenciou. López vyhlásil, že invázia a okupácia Uruguaja bude považovaná za vojnový akt voči Paraguaju. Po pár menších roztržkách na hranici nakoniec Brazília 12. októbra 1864 spustila inváziu do Uruguaja a zmocnila sa mesta Melo.
López formálne vyhlásil vojnu Brazílii hneď po tom, čo sa k nemu dostala správa o postupe Brazílčanov na Uruguaj. Jeho rozhodnutie podporil aj argentínsky generál Urquizy, ktorý bol guvernérom vzbúrenej provincie Entre Ríos. Zatiaľ však ponúkol svoju pomoc len voči Brazílii a odmietal podniknúť akékoľvek vojenské akcie voči Argentíne. Paraguajský prezident prerušil všetky vzťahy s Brazíliou a zajal dve brazílske obchodné lode, ktoré sa plavili po rieke Paraguaj. Týmto začal konflikt, ktorý navždy zmení dejiny Južnej Ameriky.
Útok proti Brazílii
López nariadil útok na brazílsku provinciu Mato Grosso. Brazílčania boli útokom prekvapení, keďže očakávali, že Paraguajci budú postupovať na juh, aby pomohli uruguajským spojencom. Armáda pod vedením generála Vincenta Barriosa pomerne ľahko dobyla pevnosť Coimba a rýchlo sa dostala na sever až k prístavu Dourados. Jedna časť armády prešla cez rieku Apa a bez boja dobyla stredisko celého regiónu mesto Miranda. Tu však ich postup skončil, keďže López nariadil časti svojej armády, aby sa stiahla na juh. Brazília vyslala armádu zo Sao Paula a obsadzovala vyľudnené mestá, neskôr dobyli naspäť prístav Corumba a pevnosť Abaquerque. Paraguajci sa napriek tomu zmocnili sporných pohraničných území a získali aj veľké množstvo zbraní, ktoré pomohli Lópezovi viesť nadchádzajúcu dlhú vojnu a to napriek tomu, že brazílske loďstvo blokovalo paraguajské prístavy.
Na rade je Argentína
Po ukončení vojenských akcií v Mato Grosso mal López v pláne zahájiť pochod vojakov na Uruguaj, aby pomohol svojim spojencom. Problém bol v tom, že Paraguaj nemal so svojim spojencom hranicu a jediná cesta viedla cez Argentínu. Prezident vyslal žiadosť o presun armády do Buenos Aires. Argentínsky prezident a spojenec Brazílie, Bartolomei Mitre, žiadosť odmietol. López jednal aj tak neskoro, Brazílčania spolu s povstalcami vpadli do hlavného mesta Uruguaja, Montevidea, a 20. februára 1865 dosadili do čela vlády vodcu povstalcov Venoncia Floresa.
Po páde vlády v Uruguaji a Mitreho odmietnutí sa López rozhodol zaútočiť na Argentínu. Jeho rozhodnutie schválil aj paraguajský kongres, ktorý sa obával, že brazílske loďstvo bude naďalej blokovať paraguajské prístavy. Paraguajský prezident tomu chcel predísť obsadením argentínskeho prístavu Corrientes. 13. apríla 1865 prikázal López obsadiť prístav a o deň na to sa v meste vylodilo 3 000 mužov, ktorí ho bez väčšieho odporu dobyli. Vládou mesta bola ustanovená junta, ktorá vyhlásila Mitreho za zradcu národa a prisľúbila Paraguaju spojenectvo. Vláda o situácii v Corrientes mlčala celý mesiac, to jej umožnilo rozhlasovať, že Paraguaj sa dopúšťa agresie bez vyhlásenia vojny napriek tomu, že k nim oficiálna deklarácia vojny už dávno dorazila. Táto stratégia sa vyplatila. Mitre pred vojnovo naladeným davom v Buenos Aires vyhlasoval „Za 24 hodín v kasárňach, za tri týždne na hraniciach a za tri mesiace v Asuncióne.“ Vojna sa mohla začať naplno.
Traja proti jednému
Po vypuknutí vojny medzi Paraguajom a Argentínou sa Brazília chopila iniciatívy a zjednala s Mitrem spojeneckú zmluvu, pričom sa k nim pridal aj Uruguaj. 1.mája 1865 bola v Buenos Aires podpísaná „dohoda o Trojspolku“. Podľa zmluvy mal porazený Paraguaj zaplatiť vojnové náklady všetkých štátov Trojspolku a Brazília s Argentínou mali získať územia, o ktoré viedli spory s Paraguajom.
Útok a ústup
Paraguajský generál Robles rozhodol 11. mája 1865 z Corrientes o postupe na juh. Jeho armáda v počte 25 tisíc mužov bez veľkého odporu obsadzovala mestá a dediny pozdĺž rieky Parana. Začiatkom júna sa dostali až do Goye, ktorá bola od Corrientes vzdialená 170 kilometrov. López mal v pláne skončiť s brazílskou lodnou prevahou, a tak prikázal deviatim paraguajským lodiam zaútočiť na desať brazílskych vojnových člnov. Po niekoľko hodinovom boji a ťažkých stratách na oboch stranách bolo nakoniec paraguajské loďstvo zničené a Brazília získala úplnú dominanciu na rieke Parana.
Súbežne s útokom na Corrientes zahájila 5. mája 1865 paraguajská armáda o sile 10 tisíc mužov, pod vedením podplukovníka Antonia de la Cruza Estigarribia, postup k rieke Uruguaj. Vojsko sa nestretlo so žiadnym odporom a o pár dní dorazilo k mestu Santo Tome na rieke Uruguaj a odtiaľ smerovalo na juh. Estigarribia nariadil jazdeckému oddielu v počte 400 mužov, aby šiel preskúmať terén. Kavaléria narazila pri močiari Mbuty na 3 500 brazílskych vojakov a po ťažkom celodennom boji boli Brazílčania nútení ustúpiť. Po víťazstve Paraguajci dobyli mesto Uruguayana, ktoré sa im vzdalo bez boja.
Paraguajci si víťazstvo dlho neužili. O niekoľko dní na to bolo paraguajské vojsko o sile 2 900 mužov porazené v bitke neďaleko potoka Yatay. Spojená armáda Argentíny a Uruguaja pod vedením uruguajského prezidenta Floresa zabila v boji 1 700 Paraguajcov. Flores po bitke spojil sily s brazílskou armádou a začali obliehať mesto Uruguayana. Obliehania sa zúčastnil i brazílsky cisár Pedro II. a argentínsky prezident Bartolomei Mitre, aby spoločne prebrali ďalší postup. Paraguajci okupujúci mesto Uruguayana sa nechceli vzdať, niekoľkokrát sa pokúsili prelomiť obkľúčenie, ale vždy boli zahnaní naspäť. Vojsko sa nakoniec vzdalo 19. septembra 1865 kvôli nedostatku potravín. Do zajatia sa dostalo 5 000 mužov, väčšina z nich bola násilne začlenená do spojeneckého vojska, niektorí to šťastie nemali a boli predaní do otroctva v Brazílii. Takto skončila paraguajská armáda, ktorú poslal López na Uruguaj. Vojna však týmto nekončí, po diskusiách medzi vodcami spojeneckých armád bolo rozhodnuté o invázii do Paraguaja.
Masaker u Tuyuti
16. apríla 1866 zahájili spojenci inváziu do Paraguaja. Do krajiny sa dostali cez rieku Parana. Armáda mala 42 tisíc mužov, z čoho bolo 28 tisíc Brazílčanov, 12 tisíc Argentínčanov a 2 tisíc Uruguajcov. López mal v pláne na vojsko zaútočiť skôr ako získajú podporu brazílskeho loďstva. Začiatkom mája rozkázal armáde v počte 5 000 mužov zaútočiť na vojenský tábor Argentínčanov a Uruguajcov, ktorý sa nachádzal v mieste močiarovitého potoka Estero Bellaco. Paraguajci dokázali vniknúť do tábora a prezidentovi Floresovi sa podarilo utiecť len so šťastím. Paraguajský generál Jose Eduvigis Diaz sa však bál obkľúčenia, a tak zavelil k ústupu.
Aby sa neopakoval ďalší prekvapivý útok, spojenci obsadili rozsiahlu lúku Tuyutí, kde postavili nový tábor. López dúfal, že by sa mu prekvapivým útokom podarilo spojeneckú armádu zničiť, a tak zahájil so svojou 23 tisícovou armádou 24. mája 1866 útok. Paraguajský prezident veril, že spojenecká armáda nebude ofenzívu očakávať. Bol však sklamaný, keď uvidel 35 tisícové vojsko pripravené a opevnené. Paraguajcom sa síce podarilo zmocniť prvých radov opevnenia, lenže paľba 120 poľných diel rozhodla o víťazstve spojencov. Nepomohlo ani samovražedné hrdinstvo paraguajských vojakov, ktorí sa vrhali telami pod delá. Na bojisku sa spustil masaker, v boji zomrelo 5 000 Paraguajcov a ďalších 7 000 bolo zranených. Čo sa týka spojencov, ich straty sa pohybovali okolo 8 000. Bitka u Tuyutí sa do histórie zapísala ako najkrvavejšia bitka, ktorá sa kedy odohrala v Južnej Amerike.
Snaha o vyjednávanie, nezhody a posledné víťazstvo
Po bitke Mitre nevydal žiadne ďalšie pokyny ohľadom postupu, čo vojaci využili a začali v tábore pestovať kukuricu, zemiaky a bavili sa usporiadaním divadelných hier. To využil López k reorganizácii armády. Vojna sa začala preťahovať, spojencom bránilo k postupu na sever nielen paraguajské vojsko, ale aj močiarovitý terén, ktorý dobre nepoznali. López prestával veriť, že vo vojne príde k obratu, a preto sa rozhodol riešiť konflikt diplomaticky.
Argentínu vtedy ohrozovali povstania motivované protivojnovou náladou. Pre prezidenta Mitreho bolo diplomatické riešenie konfliktu výhodné, lebo sa obával vlastného zosadenia. S Lópezom sa stretli v Yataity Córa. Tam diskutovali niekoľko hodín o možnosti uzavrieť mier a ku koncu si dokonca pripili koňakom. Mitre sa po stretnutí snažil presvedčiť aj Brazíliu, aby s Lópezom vyjednávala. Cisár Pedro II. však o vyjednávanie nemal záujem a vyhlásil, že „Radšej abdikujem, ako keby som mal vyjednávať s takým despotom!“ Mitre od rokovania ustúpil a vrátil sa k pôvodnému plánu, ktorý zavrhoval zosadenie Lópeza.
Starci a chlapci do zbrane!
Porážka pri Curupayty na chvíľu zastavila postup spojeneckých vojsk, nebolo to však natrvalo. Nepomohlo ani to, že Mitreho nahradil v prezidentskej funkcii Domingo Faustino Sarmiento, ktorý chcel pokračovať vo vojne. Okrem toho začali Lópezovi dochádzať bojaschopní muži, ktorých v prvých rokoch vojny dokázal získať odvodmi. Mužov však stále ubúdalo a pre Lópeza sa stávalo čím ďalej tým ťažšie pokryť nové straty. Postupne bol nútený do armády verbovať starcov a chlapcov, ktorí neukončili ani základnú školu. Ďalším problémom bola aj cholera, ktorá zredukovala jeho zostávajúcu armádu na 15 tisíc mužov, zatiaľ čo spojenci mali k dispozícii 40 až 50 tisícovú armádu. Oproti Paraguaju Brazília dokázala svoje straty pokryť odvodmi otrokov. V paraguajskom vojsku taktiež panoval nedostatok potravín, čo spôsobilo, že vysilení a vyhladovaní vojaci mohli len ustupovať.
Spojenci nakoniec 5. januára 1869 vstúpili do Asunciónu, ktorý začali plieniť. Mesto sa ocitlo v plameňoch a nebola ušetrená jediná budova. Drancované boli kostoly, konzuláty a veľvyslanecké sídla, kde si miestna smotánka ukladala svoje peniaze. Vojaci brali nábytok, okná a dvere. Brazílčania ukradli všetky archívy vrátane starých jezuitských archívov. Po obsadení mesta považovali spojenci vojnu za ukončenú. Do Asunciónu dosadili vládu, ktorá im bola naklonená a taktiež ochotná s nimi rokovať o povojnovom usporiadaní krajiny. López stihol z Asunciónu utiecť skôr ako ho spojenci dobyli a stiahol sa na sever krajiny, kde sa rozhodol proti nepriateľom viesť partizánsku vojnu.
Posledný hon na Lópeza
López presunul hlavný stan operácii do mesta Ascurra, odkiaľ viedol partizánske útoky voči postupujúcej armáde spojencov. Jeho odpor bol však márny. 12. augusta 1869 stáli nepriateľské armády pred bránami jeho nového hlavého mesta. Ascurru bránilo 1 600 obrancov, tretinu z nich tvorili chlapci, ktorí mali štrnásť alebo menej rokov, boja sa zúčastnilo aj sto žien. Po pár hodinách bolo mesto dobyté, spojenci popravili okolo 900 zajatcov a zapálili nemocnicu, v ktorej zhorelo okolo 600 ľudí, vrátane lekárov.
To málo, čo ostalo
Vojna mala pre Paraguaj katastrofické následky. V konflikte zomreli dve tretiny z celkového 500 tisícového obyvateľstva krajiny. Štát tiež prišiel o 50% svojho vtedajšieho územia, Argentína anektovala región Misiones a časť regiónu Chaco. Brazília si naopak k cisárstvu pripojila provinciu Mato Grosso.
Zdroje:
ROEDL, Bohumír. 2012. Dějiny Paraguaye. Praha: NLN-Nakladatelství Lidové noviny, 2012. 298 s. ISBN 978-80-7422-214-6
Rubrika: História
