Bol raz jeden právnik 

Orélie-Antoine de Tounens sa narodil na jar roku 1825 v malej francúzskej dedine Dorbogne, pričom pochádzal zo sedliackej rodiny. Bol ôsmym synom z deviatich detí. Od malička sa preukazoval ako talentovaný a citlivý chlapec s veľkým záujmom o históriu. Po skončení štúdia práva pracoval tri roky v advokátskej kancelárii a následne si založil vlastnú kanceláriu v Perigueux. Už vtedy mal veľké ambície, medzi jeho plány patrilo napríklad zriadenie trajektu medzi Amerikou a Francúzskom, založenie vlastných novín, vlastnenie bane v Araukánii a vládnutie kráľovstvu. Svoju advokátsku prax predal v roku 1857,  keď cisársky dvor v Bordeaux povolil jeho rodu zmeniť si meno z Tounens na „de Tounens“. Zaujímavosťou je aj to, že sa hlásil k slobodomurárom.

Začiatok dobrodružstva

V roku 1858 prečítal knihu od Alonsa de Ercilla s názvom La Araucana, ktorá ho presvedčila, že má ísť do Araukánie (lesnaté územie nachádzajúce sa v dnešnom južnom Čile), aby sa stal jej kráľom. Fascinoval ho taktiež boj Mapučov o nezávislosť a on sám sa rozhodol hájiť ich práva. Ešte v ten rok sa vylodil v čilskom prístave Coquimbo a následne strávil dva roky vo Valparaíse a Santiagu štúdiom španielčiny. Neskôr sa presťahoval na juh do Bio-Bio, kde sa stretol s niekoľkými longkami (kmeňovými vodcami Mapučov). Prisľúbil im zbrane a pomoc Francúzska na udržanie ich nezávislosti od Čile. Domorodci ho následne zvolili za Veľkého Toquiho, najvyššieho náčelníka Mapučov, možno vo viere, že ich veci by lepšie poslúžil Európan konajúci v ich mene. Dvoma dekrétmi zo 17. novembra 1860 a 20. novembra 1860 sa pod menom Orélie-Antoine I. vyhlásil za kráľa Araukánie a Patagónie.

Založenie Patagonského kráľovstva

Následne sa novovyhlásený panovník začal podpisovať ako kráľ Antoine I., pričom pre svoj štát vytvoril ústavu, vlajku, znak a hymnu, dokonca menoval aj ministrov, ktorí boli väčšinou francúzski imigranti žijúci v Čile. Toto „kráľovstvo“ malo aj vlastnú menu, štátne vyznamenania a za hlavné mesto bolo ustanovené Perguenco. Okrem oficiálneho názvu Kráľovstva Araukanie a Patagónie používal aj alternatívny názov „Nové Francúzsko.“ Samotný kráľ pritom podporoval imigráciu Francúzov do krajiny. Jeho snahy presvedčiť čilské úrady o nezávislosti svojej krajiny, boli však márne. 

Koniec nastal pod hruškou

Domorodci začali časom zisťovať, že Orélie je skôr fantasta ako schopný politik a vodca. Postupne sa od neho začali Mapučovia odvracať a do karát mu nehrali ani ambície Čile spočívajúce v úplnom obsadení Patagónie. Vtedajší čilský prezident José Joquín Pérez bol presvedčený svojim plukovníkom Corneliom Saavedrom k definitívnemu ovládnutiu južných oblastí dnešného Čile. 

Ako čerstvo vymenovaný intendant oblasti sa Saavedra chvastal, že dokáže poraziť Mapučov aj vojenskou dychovkou. Jeho pozitívne myslenie mu však dlho nevydržalo. Na odpor sa mu postavil náčelník Quilapán, ktorý Čiľanom slávnostne prisahal nepriateľstvo a pomstu až za hrob. Ukázalo sa taktiež, že Órelie je relatívne dobrý bojovník. Napriek tomu sa čilským vojakom po dlhých krutých bojoch podarilo patagonského kráľa zatknúť. Samotný spôsob zajatie pôsobil komicky, keďže Čiľania ho v januári 1862 našli ako spí pod hruškou.

Séria neúspešných návratov 

Následne bol Órelie predaný pred súd, kde čelil obvineniam z narušenia mieru a nelegálneho vstupu na územia domorodcov. Francúz sa obhajoval tým, že ako občan Araukánie a Patagónie neuznával čilské zákony. Trestu smrti unikol len vďaka zásahu niekoľkých dobromyseľných obchodníkov. Následne strávil rok vo väzení, potom v blázinci a nakoniec bol deportovaný späť do Francúzska.

Tounens sa však nemienil vzdať svojho kráľovstva. V roku 1869 sa opäť vylodil na brehoch Čile. Týmto činom dokázal vyvolať u domorodcov tak silný pocit nostalgie, že sa po stovkách hlásili do jeho novovznikajúceho vojska, ktoré okrem Mapučov pozostávalo aj zo vzbúrených pastierov dobytka známych ako Gaučovia. Po tom, čo na neho vypísal Saavedra odmenu, však stratil dôveru vo svoju krajinu. Nakoniec sa rozlúčil s Quilapánom a vydal sa naspäť do Francúzska. Ani tam však neprestal zhromažďovať finančné prostriedky a hľadať diplomatickú podporu na uskutočnenie svojho sna o monarchii na druhom konci sveta. Do Čile sa pokúsil vrátiť ešte v rokoch 1874 a 1876, ale neúspešne, keďže  v oboch prípadoch bol spoznaný a vyhostený z krajiny. Jeho príbeh sa končí v malej dedine Tourtoirac, kde počas roku 1878 skonal. Ešte pred smrťou odkázal svoj titul kráľa Patagónie Achillovi Laviardovi. 

Královia bez kráľovstva

Po Tounensovej smrti prechádzal titul kráľa Patagónie a Araukánie z jedného dediča na druhého. V 60. rokoch 20. storočia žil v Paríži biznismen „Filip I.“, kráľ Patagonský. Ten počas roku 1960 oslávil v Tounensovej rodnej dedine sté výročie založenia patagónskej monarchie a do hrobky zosnulého kráľa bola uložená pôda z Araukánie. Zeleno-bielo-modrú vlajku kráľovstva uctili aj francúzski politici a čilský konzul, ktorý sa taktiež slávnosti zúčastnil. Napriek tomu, že kráľovstvo už dávno neexistuje, tak do dnešných dní sa na poste kráľov Patagónie a Araukánie vystriedalo osem panovníkov, pričom od roku 2018 je nositeľom kráľovského titulu francúzsky spisovateľ a heraldista Frédéric I. 

Zdroje:

1. CHALUPA, Jiří. 1999. Dějiny Argentíny, Uruguaye, Chile. Praha: NLN - Nakladatelství Lidové noviny, 1999. 575 s. ISBN: 80-7106-323-1

2. Grotte de Tourtoirac. 2020. King of Araucania. Tourtoirac: Grotte de Tourtoirac, 2020. Dostupné online: TU