Dôvodov, prečo chcelo Rusko Aljašku predať, bolo viacero. Krajina utrpela porážku v dva a pol roka trvajúcej Krymskej vojne, pričom sa dostala do hospodárskej krízy. Cár Alexander II. potreboval financie a taktiež si uvedomoval, že v prípade konfliktu bude náročné brániť Aljašku, ktorá bola riedko osídlená a zisk z tohto vzdialeného územia nebol príliš výnosný. Do toho musela krajina platiť obrovské náklady námorníctvu, aby chránilo pobrežie tejto ďalekej kolónie. Cár si uvedomil, že predaj Aljašky bude prvý krok k návratu prosperity ruskej ekonomiky. Rozhodol sa teda nájsť kupcov. 

V tomto období malo Rusko dobré vzťahy s Lichtenštajnskom a tak sa rozhodli ponúknuť Aljašku práve tomuto malému kniežatstvu v Alpách. O ich interakcii sa nezachovali žiadne záznamy, ale spomienky na túto ponuku sa preniesli cez potomkov rodu Lichtenštajnov.  Nebola náhoda, že chceli predať kolóniu práve Lichtenštajnsku, keďže napriek svojej malej rozlohe bola krajina známa svojim bohatstvom a obrovskými zlatými rezervami, ktoré mohol Alexander II. využiť na oživenie ruskej ekonomiky. 

Dohoda však zlyhala. Lichtenštajnská kráľovská rodina sa obávala, že nebude schopná spravovať také rozľahlé územie, ktoré bolo ďaleko od ich kniežatstva. Aljaška taktiež trpela nedostatkom zdrojov, lebo v tomto čase sa z nej vyvážali len kožušiny. 

Po neúspešnom obchode s Lichtenštajnskom sa cár rozhodol v roku 1867 predať Aljašku Američanom, ktorý za ňu zaplatili 7,2 milióna dolárov (v dnešnej dobe by to bolo 140 miliónov dolárov). Kúpa sa ukázala ako úspešná, keďže na konci 19. storočia bola na Aljaške objavená ropa, ktorá do dnešných dní prináša americkej vláde nemalé zisky.