Koncom augusta 1984 bola oblasť juhokórejského hlavného mesta Soul zasiahnutá silnými dažďami v dôsledku čoho vznikli v celom regióne obrovské záplavy. Tie mali za následok 189 mŕtvych, 150 nezvestných a 103 zranených. Približne škody na majetku sa pohybovali v hodnote 250,2 miliárd wonov a 230 000 ľudí prišlo o strechu nad hlavou. Išlo o dovtedy najväčšie povodne v histórii Južnej Kórey. 

V súlade s týmto nešťastím zacítilo vedenie Severnej Kórei možnosť prezentovať sa ako vyspelejší a mocnejší štát. Vtedajší prezident KĽDR Kim Ir-sen vyhlásil, že jeho krajina je pripravená poskytnúť juhu 7800 ton ryže, 500 000 metrov látky, 100 000 ton cementu a veľké množstvo liekov. Očakával však, že vláda Južnej Kórei ponuku odmietnu, na jeho prekvapenie však prezident Kórejskej republiky Čon Tu-hwan návrh prijal. 

Ekonomika Severnej Kórei v tej dobe už desaťročie stagnovala kvôli jedinečnej neefektívnosti plánovaného hospodárstva, nadmernému budovaniu armády a plytvaniu národnou mocou na idolizáciu Kim Ir-sena. Najmä 80. roky minulého storočia boli obdobím, keď sa štátny rozpočet nalial do nepreukázaných projektov. Medzi nich patrila priehrada Nampo, ktorej konštrukcia stála 4 miliardy dolárov a na jej dokončenie bolo nutné vynaložiť obrovskú časť zdrojov celej krajiny. Týmito výstavbami sa režim snažil zakryť prehlbujúcu ekonomickú priepasť s Južnou Kóreou. Do toho sa v Pchjongjangu realizovali rozsiahle stavebné projekty, ako napríklad 170 metrov vysoká Veža Čučche, Víťazný oblúk, dvojvežový hotel Koryo a vyše 300-metrový mrakodrap - Ryugyong, ktorý do dnešných dní nie je dokončený. Týmto spôsobom sa premrhalo obrovské množstvo finančných a materiálnych prostriedkov a režim rozhodne nemal zdroje na to, aby pomohol Južnej Kórei. 

Akonáhle Čon Tu-hwan prijal návrh KĽDR, tak Kim Ir-sen spanikáril, keďže názor už zmeniť nemohol, lebo by sa len potvrdila slabosť režimu. Líder severnej Kórei bol nútený zhromaždiť všetok vojnový materiál, ktorý mal uskladnený a dokonca prosil Čínu o pomoc, aby dokázal sotva pokryť sľúbené zásoby.

V období od 29. septembra do 4. októbra prúdila pomoc zo Severnej Kórei po zemi a po vode a Čon Tu-hwan poslal KĽDR  naopak obrovské množstvo elektrických produktov v hodnote 100-násobku množstva humanitárneho tovaru, ktorý poslala Severná Kórea. Pýcha Kim Ir-sena bola úplne rozdrvená doručením darčekových tašiek severokórejským pracovníkom. Podľa všetkého si však tieto dary dlho neužili, keďže ihneď na to ich skonfiškovali severokórejské úrady. 

Doručovanie pomoci sa však nezaobišlo bez tragédie. Prípravy Severnej Kórey boli v tom čase také slabé, že jedna severokórejská nákladná loď sa potopila na ceste do Južnej Kórei. Čo sa týkalo humanitárnej pomoci tak obete povodní boli prekvapené chuťou ryže, ktorú dostali. Niektorí hovorili o prekvapivo dobrej chuti, iní sa naopak sťažovali na zlú kvalitu. Výrazné rozdiely mohli byť spôsobené tým, že išlo o ryžu zozbieranú na vojnové zásoby, čiže v niektorých prípadoch mohlo ísť o úrodu ktorá bola niekoľko rokov stará. Lieky boli taktiež nízkej kvality, a preto ich len málo ľudí využilo. Podľa vtedajších svedectiev obsahovali látku menom vinalon, ktorú Severokórejci do dnešných dní používajú na výrobu uniforiem. 

Napriek zlej kvalite humanitárnej pomoci však tento event otvoril cestu k rozmrazovaniu medzikórejských vzťahov. V novembri 1984 sa uskutočnili medzikórejské ekonomické rozhovory a nasledujúci rok, prvé povojnové medzikórejské stretnutia rodín a vzájomné umelecké performance v Soule a Pchjongjangu. Toto oteplenie však netrvalo dlho, keďže v októbri 1985 potopila KĽDR juhokórejskú špionážnu loď Cheongsapo. Čon Tu-hwan bol rozzúrený touto skutočnosťou, čo nakoniec opäť viedlo ku krízovej situácii. 

Zdroje:

1. en.namu.wiki. 2025. 1984 North Korea's Flood Assistance to South Korea, 2025. DOSTUPNÉ ONLINE:TU