Zima sa blíži 

Trestanci mali byť na ostrove len dočasne. Kvôli veľkému množstvu deportovaných odsúdencov na Sibír nebolo miesto kam ich ubytovať. Preto mali na ostrove počkať pokiaľ sa tento problém vyrieši. Deportovaní mali oblečenie, v ktorom ich polícia zadržala v uliciach Moskvy a Leningradu (dnešný Petrohrad). Nemali ani možnosť si zbaliť základne veci, vďaka čomu boli na ostrov poslaní bez nástrojov, ktorými by si dokázali vytvoriť dočasný úkryt. 

Deň po príjazde začal na ostrove fúkať silný vietor, teplota pomaly klesala pod nulu a pršalo. Väzni boli voči týmto živlom bezbranní a mohli len sedieť pri táborových ohňoch alebo hľadať konáre a mach, keďže vojaci ich nechali bez jedla. To sa nezmenilo až do štvrtého dňa, keď im konečne priniesli trochu ražnej múky, pričom šlo len o niekoľko stoviek gramov na osobu. Ľudia hneď po tom, čo dostali tieto skromné dávky, utekali smerom k rieke, kde použili svoje klobúky, nánožníky, saká a nohavice ako nádoby, v ktorých vytvorili kašu. 

Bez jedla a bez morálky 

Minimum jedla však nestačilo na nasýtenie takého množstva ľudí, čo zapríčinilo, že čoskoro stovky z nich umierali. Hladní a premrznutí buď zaspali pri táborových ohňoch a uhoreli zaživa, alebo zomreli od vyčerpania. Časť z nich sa stala obeťou brutality dozorcov, ktorí ich bili pažbami pušiek. Únik z tohto „ostrova smrti“ bol nemožný, pretože ho obkľúčili guľometné posádky, ktoré okamžite zastrelili každého, kto sa pokúsil utiecť.

Prvé prípady kanibalizmu na ostrove sa odohrali už v desiaty deň po deportovaní. Medzi prvých, ktorí prekročili tieto morálne hranice, patrili zločinci. Tí boli zvyknutí na prežitie v brutálnych podmienkach. Okrem iného sa sformovali do gangov, ktoré terorizovali osadenstvo ostrova. 

Horor na vlastnej koži 

Svedkami týchto hororov sa stali aj obyvatelia neďalekej dediny Nazino. Jedna roľnícka dievčina, ktorá mala v tom čase len 13 rokov, spomínala, ako sa krásnej mladej žene dvoril jeden zo strážcov: „Keď odišiel, ľudia dievča schmatli, priviazali k stromu a dobodali na smrť, pričom zjedli všetko, čo mohli. Boli hladní a chceli jesť. Po celom ostrove bolo vidieť ľudské mäso trhané, rezané a vešané na stromy. Čistinky boli posiate mŕtvolami.“ 

Ešte horšie zneli priznania tých, ktorí páchali tieto zločiny. Jedným z nich bol väzeň Uglov: „Vyberal som tých, ktorí už nežijú, ale ešte nie sú ani mŕtvi. Mohli ste vidieť, že človek je preč, že aj tak zomrie za deň alebo dva. Takže by pre nich bolo ľahšie zomrieť... teraz, hneď namiesto toho, aby trpeli ešte dva alebo tri dni.“ 

Theophila Bylina, ďalšia obyvateľka dediny Nazino, spomínala: „Deportovaní občas prišli do nášho bytu. Raz prišla stará žena z Ostrova smrti. Deportovali ju ďalej... Videla som, že starenke odrezali lýtka. Keď som sa spýtala (čo sa s nimi stalo), povedala: ‚Na Ostrove smrti ich odrezali a ugrilovali.‘ Všetko mäso na lýtkach mala odrezané. Nohy jej celý čas mrzli a žena si ich balila do handier. Ale bola schopná chodiť bez pomoci. Vyzerala staro, ale v skutočnosti mala niečo cez 40 rokov.“

Dobrý koniec, ktorý nenastal 

O mesiac neskôr boli z ostrova evakuovaní hladní, chorí a vyčerpaní ľudia. Tí prežívali z malých prídelov jedla, ktoré im občas poslali. Týmto sa ich utrpenie však neskončilo. Naďalej zomierali v sibírskych osadách a snažili sa prežiť zo skromných prídelov v chladných a vlhkých barakoch, ktoré neboli vhodné na život. Nakoniec zo 6000 ľudí prežilo svoju dlhú skúšku len niečo vyše 2000.

Táto tragédia by bola navždy zabudnutá nebyť Vasilija Velichka, inštruktora okresného výboru Komunistickej strany Narym. V júli 1933 ho poslali do jednej z pracovných osád, aby podal správu o tom, ako sa tam „deklasované živly“ úspešne presídľujú, no namiesto toho sa úplne ponoril do vyšetrovania toho, čo sa stalo. Velichko poslal svoju podrobnú správu založenú na svedectvách desiatok preživších do Kremľa, kde vyvolala poriadny rozruch. Špeciálna komisia, ktorá dorazila do Nazinu, vykonala dôkladné vyšetrovanie a našla na ostrove 31 masových hrobov s 50 – 70 mŕtvolami v každom z nich.

Viac ako 80 deportovaných a dozorcov bolo stíhaných, vrátane 23 odsúdených na trest smrti, za rabovanie a napadnutie a 11 za kanibalizmus. Po skončení vyšetrovania boli podrobnosti prípadu utajované spolu so správou Vasilija Velichka. Ten prišiel o miesto straníckeho inštruktora, no neboli mu vystavené žiadne ďalšie sankcie. Keď sa stal vojnovým korešpondentom, prežil druhú svetovú vojnu a napísal niekoľko románov o socialistických premenách na Sibíri, ale nikdy sa neodvážil písať o Ostrove smrti. Široká verejnosť sa o tragédii v Nazine dozvedela až koncom 80. rokov, krátko pred rozpadom Sovietskeho zväzu.

Zdroje:

1.FILIMINOV, Andrei. 2018.Cannibal Island: In 1933, Nearly 5,000 Died In One Of Stalin's Most Horrific Labor Camps. Praha: rferl.com, 2018. DOSTUPNÉ ONLINE: TU

2. EGOROV, Boris. 2021.The HARROWING true story of the USSR’s ‘Cannibal Island’. Moskva: rbth.com, 2021. DOSTUPNÉ ONLINE: TU