Život v súlade s prírodou

Sanovia sú priami potomkovia pravekého boskopoidého človeka. Dokazujú to nálezy kamenných nástrojov v oblasti južnej Afriky, ktoré vypovedajú o vývoji tohto prastarého ľudu. Podľa Dr. Bena Smitha svedčia genetické dôkazy o tom, že Sanovia sú jedným z najstarších národov na svete, pričom ich počiatky siahajú do obdobia pred 60 000 rokmi. Niektorí odborníci dokonca usudzujú, že ide o najstarší dodnes existujúci národ. 

Ich životný štýl bol v súlade s okolitou prírodou, a to aj napriek faktu, že podmienky neboli veľakrát ideálne. Sanom ako zberačom divokých plodov a lovcom voľne žijúcich zvierat k prostému spôsobu života nič nechýbalo. Odhady o ich počte sa na území južnej Afriky v priebehu dlhých storočí dosť líšia, v každom prípade osídlenie týchto oblastí bolo veľmi riedke. V dávnej minulosti osídľovali Sanovia savany celej južnej a východnej Afriky až k hraniciam dnešnej Kene. Dokazujú to názvy mnohých riek, ktoré sú preukázateľne sanského pôvodu. V 17. storočí, keď sa tu začali trvalo usadzovať európski prisťahovalci, ich vraj v Južnej Afrike žilo niekoľko desiatok tisíc. 

Informácie o minulosti týchto lovcov sú veľmi limitované. Sanovia nikdy nevyvinuli písmo, žijú životom zo dňa na deň, nezaujímajú sa o minulosť, nezbierajú vedomosti o nej a neprenášajú ich na svojich potomkov. Preto sa nezachovali takmer žiadne ústne tradície. To, čo dnes vieme o minulosti a spôsobe života Sanov zistili archeológovia, lingvisti a hlavne sociálni antropológovia. Tí v podmienkach kalaharskej púšte, kam boli zbytky týchto prastarých domorodcov zatlačené belošským obyvateľstvom, skúmali zvyky Sanov, ktoré ostali do dnešných dní nezmenené. Mnohé informácie boli získané aj zo záznamov prvých Európanov, hlavne misionárov, ktorí prišli do kontaktu s domorodcami.

Sanský spôsob života 

Sanovia žili a dodnes žijú v skupinách, každú z nich tvorí veľká rodina v ktorej má rozhodujúce postavenie muž. Odhaduje sa, že v priebehu roka žijú a kočujú spolu skupinky 20 až 200 ľudí. Celkom pravidelne sa na krátku dobu niekoľko týchto spoločenstiev stretáva na vopred určenom mieste. Tieto stretnutia od minulosti do dneška uľahčujú výmenu rôznych skúseností, slúžia na uzatváranie manželstva a sú pri nich vykonávané niektoré náboženské obrady. 

Domorodci trávia veľké množstvo času konverzáciami, hudbou a posvätnými tancami. Určitá časť Sanov žije v osadách, ktoré sú však nevhodné pre lov a zber. V týchto podmienkach si dopomáhajú pestovaním potravy alebo prácou na rančoch. 

Hlavou sanskej spoločnosti je náčelník, ktorého moc je však obmedzená, pričom väčšinu rozhodnutí rieši komunita na základe dohody. Postavenie žien a mužov je relatívne rovnocenné. Strava Sanov je veľmi chudobná na tuky, čo spôsobuje, že ženy majú prvú menštruáciu okolo 18.-19. roku života. 

Sanovia nevlastnia žiadny majetok okrem niekoľkých kusov primitívnych nástrojov. Mnohé z nich si však vyrobia, keď dorazia na nové miesto, aby s nimi nemuseli cestovať. Ženy nosia svoje malé deti priviazané k vlastnému telu. Pretože matka by viac než jedno neuniesla, môže mať každé ďalšie dieťa až po štyroch či piatich rokoch, keď už to predošlé chodí samé.

Experti na vyhľadávanie vody

Spätosť s prírodou je u Sanov taká silná, že dokážu nájsť vodu v púšti, hlboko pod povrchom. Nasávajú ju bambusovými tyčkami do nádob z prírodného materiálu - kalebas, zhotovovaných z tekvíc alebo škrupín pštrosích vajec. Rôzne koreňové plody vyberajú zo zeme drevenými palicami, ktoré sa od špicatého konca smerom k rukoväti rozširujú. Asi v strede je na nich pevne navlečený malý kruhový kameň s otvorom (kwe), ktorý umožňuje ľahšie vypáčenie plodov alebo koreňov zo zeme. Sanovia nikdy neoberú všetku úrodu, robia to preto, aby sa mohli po určitej dobe znovu vrátiť a nájsť na tom istom mieste novú obživu. Pri hľadaní rastlinnej potravy i pri love postupujú pomaly krajinou, prespávajú najčastejšie v jaskyniach alebo pod skalnými prevismi. Pokiaľ nocujú v otvorenej krajine, stavajú si nízke závetria z vetiev a trávy, aby boli chránení pred vetrom. 

Lov s jedovatými šípmi 

K lovu zveri používali a dodnes používajú najčastejšie luky a šípy, ktoré vyrábajú z troch častí. Krátke šípy sú vystreľované iba z dutej trubice lovcovým dychom, vyfúknutím. Pri streľbe luku spojuje ďalšiu drevenú časť šípu s kratšou časťou akási dutá spojnica. Hrot je opatrený kostenou alebo kamennou špičkou a tá je namočená do prudkého prírodného jedu, ktorý sa získava zo zvláštnych rastlín či z jedu hada. Lovec sa chráni pred zranením otrávenou špičkou šípu tak, že až do výstrelu je hrot s krátkou časťou šípu zasunutý do bambusovej trubice na dlhšiu časť šípu. Po výstrele krátkej časti šípu s hrotom ostane v tele zasiahnutého zvieraťa, ktoré sa jej len s ťažkosťami môže zbaviť. Lovci tak sledujú ranené zvieratá až na miesto, kde účinok jedu ukončí život tvora. Jed pozastaví srdečnú činnosť, mäso zvieraťa tým pádom nie je znehodnotené. 

Sanovia väčšinou ulovia len toľko zvierat, koľko postačí k nasýteniu celej skupiny. V prípade väčšieho úlovku sušia pruhy mäsa na slnku pre neskoršie použitie. Pokiaľ sa dostanú k potokom alebo k riekam lovia krátkymi oštepmi ryby. 

Boh, ktorého nikto nikdy nevidel 

Ich náboženské predstavy vychádzajú z vnímania okolitej prírody a bežných prírodných úkazov. Veria, že v každej hore, údolí, či strome žije nejaký duch, ktorý je im buď naklonený alebo naopak spôsobuje problémy. Najväčší boh zvaný Kaggen, Kaang  alebo Tsuil riadi svet, ľudia ho však nikdy nevideli a nevedia, kde sídli, ani ako vyzerá. To údajne vedia len veľké antilopy kudu, ktoré sú pre Sanov posvätné. 

Náboženské rituály praktizujú muži aj ženy, pokiaľ dokážu pomocou tranzu sprostredkovať vzťah členov rodiny s oným bohom. Sanovia po sebe zanechali veľké množstvo skalných kresieb v jaskyniach alebo skalných plochách, kde sa vedľa znázornených zvierat a procesu lovu objavujú aj magické scény. Podľa posledných výsledkov skúmania sanskej umeleckej činnosti majú byť znázornené zvieratá v podstate tie šelmy, ktoré sa v tranze prevteľujú a sprostredkúvajú styk medzi najvyšším bohom alebo duchmi a ľuďmi. Nástenné maľby sanských umelcov vypĺňajú dlhé časové obdobie od praveku až takmer do súčasnosti. Najstaršie pochádzajú z obdobia viac ako 10 tisíc rokov, čo znamená, že sú staršie ako paleolitické umenie v západnej Európe. Sú nielen prejavom vysokej umeleckej hodnoty, ale aj dôležitým prameňom k poznaniu minulosti a duše svojrázneho afrického obyvateľstva. 

Z nálezov skalných rytín a kresieb na ďalších miestach v dnešnom Zimbabwe, Angole, Namíbii, Botswane, Dračích horách alebo v jaskyniach, ktoré sa nachádzajú v Južnej Afrike, môžeme usudzovať, že Sanovia obývali rozsiahle územia. Podľa lingvistických výskumov hovorili štyrmi odlišnými jazykmi, čo svedčí o dávnom rozpade ich pôvodnej jednoty. 

Boj o domovinu

V súčasnosti žije na svete okolo 100 tisíc Sanov. Viac ako polovica z toho (63 tisíc) sídli v Botswane, kde čelia represiám zo strany vlády. Uprostred tejto juhoafrickej krajiny leží Centrálna prírodná rezervácia Kalahari, ktorá bola vytvorená na ochranu tradičného obyvateľstva nielen Sanov, ale aj iných domorodých skupín. To sa však zmenilo na začiatku 80. rokov, keď boli v rezervácii objavené náleziská diamantov. Onedlho na to úrady nariadili miestnym obyvateľom rezerváciu opustiť. Neskôr začala botswanská vláda zavádzať politiku premiestňovania, spočívajúca v presídlení Sanov z ich historických území do novo vytvorených sídiel. Počas niekoľkých odsunov boli takmer všetci domáci obyvatelia vysťahovaní. Ich domovy rozobrali, školy a zdravotné strediská uzavreli, zásobárne vody zničili a ľudí odviedli preč. 

Momentálne žije väčšina odvedených Sanov v táboroch mimo rezervácie.  Málokedy sú schopní niečo uloviť a pokiaľ áno, tak sú zatknutí alebo zbití. Veľké množstvo z nich je závislé od vládnych almužien. Existuje u nich väčšia náchylnosť k alkoholizmu, depresii a chorobám ako TBC a HIV/AIDS. Vedľajším účinkom žitia v odvedeneckých táboroch je taktiež postupný zánik ich kultúry a unikátneho spôsobu života. 

Vláda poprela, že by dochádzalo k nútením premiestneniam Sanov. Celá záležitosť bola nakoniec vyriešená na súde. Ten označil kroky za protiústavné a protizákonné, pričom potvrdil správy o násilnom vyháňaní obyvateľov. Súd však nedonútil vládu poskytnúť Sanom služby, ako napríklad vodu pre tých, ktorí sa rozhodli do rezervácie vrátiť. Od roku 2006 bolo časti domácim dovolené vrátiť sa späť do rezervácie. Len malému počtu z nich sa to však podarilo. V roku 2008 Medzinárodný súd pre ľudské práva kritizoval botswanskú vlády za to, že nepovolila niektorým Sanom návrat a napriek súdnej prehre urobila všetko čo mohla, aby im v návrate zabránila. Úrady im napríklad zakázali používať vodu z vrtov, odmietli im taktiež vydávať jednorazové povolenia k lovu na ich pozemku, a to napriek tomu, že súd odmietanie považuje za protizákonné. Kvôli lovu zveri zatkli úrady viac ako 50 Sanov, taktiež im bolo zakázané priniesť svoje stáda kôz do rezervácie. Stovky domorodcov sa tak stále trápia v obnovených táboroch, pričom nie sú schopní vrátiť sa do svojej domoviny. 

Zdroje:

1. HULEC, Otakar. 2010. Dějiny Jižní Afriky. Praha: NLN - Nakladatelství lidové noviny, 2010. 414 s. ISBN: 8072773356