Peržania, Rusi a Sovieti

Začiatkom 19. storočia viedla Ruská ríša boje s Perziou o Kaukaz. Peržania však neboli schopní čeliť početnejším a lepšie vyzbrojeným ruským jednotkám. Z toho dôvodu boli v roku 1828 nútení podpísať Turkmenčajskú zmluvu, ktorá Rusom garantovala územia južného Kaukazu, tzv. Zakaukazska. Tieto oblasti mali rozmanité obyvateľstvo - kresťanských Arménov, moslimských Peržanov, Kurdov alebo azerbajdžanských Turkov. Turkmenčajská zmluva tiež umožnila perzským Arménom migrovať na sever do Ruska, keďže Rusi videli Arménov ako pravoslávnych spojencov. Tí začali migrovať do Rusmi dobytého Zakaukazska, najprv z Perzie a neskôr aj z Osmanskej ríše. Moslimské obyvateľstvo začalo naopak emigrovať buď do Perzie alebo Anatólie. Tieto presuny obyvateľstva, ktoré trvali až do konca 20. storočia, premenili južný Kaukaz na nepoznanie a drasticky zmenili jeho etnickú situáciu. Arméni vďaka imigrácii tvorili v niektorých regiónoch väčšinu.

Radikálna populačná premena na Kaukaze, etnické rozdelenie prehĺbené sociálnym rozdelením a výraznejšia preferencia Arménov z ruskej strany sa stali základmi medzietnického konfliktu. Ten nakoniec eskaloval v roku 1905, keď došlo k udalosti známej ako arménsko-tatárska vojna alebo arménsko-tatárske masakre (Rusi vtedy označovali Azerbajdžancov za kaukazských Tatárov). Tie sa údajne začali vo februári 1905, keď v Baku skupina Arménov zabila tatárskeho žiaka a školníka. Iné zdroje naopak tvrdia, že Tatári začali konflikt, keď v metropoli zabili veľké množstvo neozbrojených civilistov. Každopádne, vzájomne napádanie sa rozšírilo po celom regióne, stovky dedín bolo vypálených a dva roky trvajúce masakre si vyžiadali podľa niektorých údajov dokopy až desaťtisíc obetí

Ďalšie veľké zmeny nastali počas Boľševickej revolúcie v roku 1917. Ruská ríša bola oslabená bojom s boľševikmi, čo využili predstavitelia Gruzínska, Arménska a Azerbajdžanu, aby vytvorili Zakaukazskú demokratickú federatívnu republiku. Štát ale nemal dlhé trvanie, keďže v dôsledku odlišnej zahranično-politickej orientácie sa republika krátko po vzniku rozpadla. Následný rozpad federácie spôsobil vznik mnohých územných sporov medzi nástupníckymi štátmi. Jedným z nich bol aj konflikt o územie Náhorného Karabachu, ktorý zabral Azerbajdžan, región bol však obývaný Arménmi a Arménsko si ho nárokovalo. Boje prepukli aj o územia Nachičevanu a Zangezuru, pričom Arménov podporovalo Spojené Kráľovstvo a Azerbajdžancov Turecko. Vojnu však nevyhrala ani jedna strana. V roku 1920 sovietske vojská spustili inváziu do Zakaukazska a v priebehu pár mesiacov ho dobyli, pričom z krátkodobo nezávislých štátov vytvorili sovietske republiky.

Rozdeľuj a panuj

Sovieti rozhodli, že Náhorný Karabach a Nachičevan sa stanú súčasťou Azerbajdžanskej sovietskej socialistickej republiky. Zangezur, ktorý oddeľoval Nachičevan od zbytku Azerbajdžanu sa mal naopak stať súčasťou Arménskej sovietskej socialistickej republiky. Toto rozhodnutie, ktoré zvýhodňovalo ASSR bolo motivované vtedajšou dobovou snahou nakloniť sovietskemu vplyvu Azerbajdžancom etnicky blízke Turecko. Náhorný Karabach sa tak stal súčasťou Azerbajdžanu napriek tomu, že väčšinu obyvateľstva tvorili Arméni. Aby nedochádzalo ku konfliktom, bola v rámci Azerbajdžanu ustanovená Náhorná karabašská autonómna oblasť. Hranice autonómie boli zakreslené tak, aby do oblasti patrilo čo najviac arménskych dedín. Naopak väčšina azerbajdžanských dedín ostala mimo tohto územia, čo iba posilnilo arménsky charakter Karabachu.

Azerizácia Karabachu

Arméni sa však nikdy nevzdali myšlienky spojiť Karabach s Arménskom. Svedčia o tom aj opakované žiadosti o pripojenie tohto hornatého regiónu k domovine v rokoch 1936, 1945, 1963 a 1965.  Často obviňovali vládu v Baku z toho, že fakticky riadi život v Karabachu, znemožňuje miestnym Arménom udržiavať si vlastnú kultúru a región celé desaťročia ekonomicky zanedbáva, aby tak donútila obyvateľov arménskej príslušnosti k vysťahovaniu. Ústava z roku 1936 nahrávala Azerbajdžanu, keďže mu ponechalo právo na rozhodovanie o vlastnom teritóriu a mal tak v Karabachu posledné slovo.

Arméni sa čím ďalej tým viac obávali asimilácie zo strany Azerbajdžanu. V roku 1926 žilo v Karabachu 117 000 Arménov a 13 000 Azerbajdžancov. V roku 1979 bolo Arménov 123 000 a Azerbajdžancov 37 000. To bolo spôsobené tým, že časť úradov v Baku cielene usadzovala moslimské obyvateľstvo v obytných centrách Chodžali a Šuše. Karabašskí Arméni naopak odchádzali do Jerevanu alebo Moskvy, kde sa mohli lepšie uplatniť. Arméni sa obávali, že Karabach skončí ako Nachičevan, kde arménske obyvateľstvo tvorilo v 20. rokoch 40% populácie a v 80. rokoch len 1%.

Miestni arménski intelektuáli sa sťažovali, že v Karabachu nebola jediná arménsko-jazyčná televízia, v arménskych školách sa nevyučovali arménske dejiny. 24. apríl, pamätný deň arménskej genocídy sa v Stepanakerte nepripomínal. Silný pocit krivdy vyvolala skutočnosť, že všetky stredoveké arménske kostoly v Karabachu boli nielen zatvorené ale keďže ich nikto  neudržoval, tak sa aj rozpadali. Karabašskí Arméni popisovali svoju situáciu ako opak toho, čo sa dialo vo vtedajšom sovietskom Arménsku, kde národná kultúra prežívala vtedy oficiálne schválené oživenie. Inak povedané – sťažovali si, že Azerbajdžan potlačuje ich požiadavky vytvoriť z Náhorného Karabachu výrazne arménsku oblasť. To bolo pre vedenie v Baku neprípustné, pretože mali o tomto regióne vlastnú predstavu ako o azerbajdžanskom území s dlhodobou kultúrnou a historickou tradíciou. Bolo teda len otázkou času, kým konflikt vypláva na povrch. Prvé nepokoje vypukli v dedine Čarbachl, kde došlo k stretu medzi miestnymi Arménmi a azerbajdžanskými policajtmi. Nasledovali problémy v okresoch Meghri a Kafan, odkiaľ Arméni vyhostili všetkých ľudí azerbajdžanského pôvodu. To bol však len začiatok.

Sľuby, pogromy a finálne rozhodnutie  

Počiatkom februára 1988 vypukli protesty a stávky v Jerevane a Stepanakerte, Arméni žiadali pripojenie Karabachu k Arménsku. To podnietilo azerbajdžanské protesty v Baku, ktoré požadovali, aby Karabach ostal súčasťou Azerbajdžanu. Napätie medzi obomi stranami rástlo. 20. februára sa konalo mimoriadne zasadanie Karabašskej autonómnej oblasti v Stepanakerte, kde arménski poslanci jednohlasne schválili pripojenie Karabachu k Arménsku, azerbajdžanskí poslanci sa zdržali hlasovania. Vodcovia hnutia za zjednotenie, Zori Balayan a Silva Kaputkjanova, sa o niekoľko dní na to stretli s lídrom Sovietskeho zväzu, Michailom Gorbačovom. Ten odmietol pripojiť Karabach k Arménsku, ale sľuboval ekonomické aj kultúrne povznesenie a pre región určil investíciu 400 miliónov rubľov. Od spisovateľov žiadal, aby mu dali mesiac času na vytvorenie plánu ekonomického a kultúrneho povznesenia. Spisovatelia s tým súhlasili a protesty prestali. 10. marca 1988 nakoniec Gorbačov vyhlásil, že hranice sa nebudú meniť. Odôvodnil to tým, že niekoľko ďalších regiónov v Sovietskom zväze túži po územných zmenách a prekreslenie hraníc v Karabachu by tak mohlo vytvoriť nebezpečný precedens. Toto vyhlásenie bolo privítané násilím na oboch stranách.

20. februára 1988 boli v stepanakertskej nemocnici údajne Arménmi znásilnené dve azerbajdžanské študentky. O dva dni na to došlo k priamej konfrontácii medzi Arménmi a Azerbajdžancami v dedine Askeran, pri ktorej boli zabití dvaja mladí Azerbajdžanci. Vražda dvoch mládencov následne viedla k pogromom na Arménov v meste Sumgait. Tam sa jednotlivé štvrte premenili na vojnovú zónu. Bandy sfanatizovaných Azerbajdžancov sa dopúšťali barbarských činov na arménskych civilistoch. Isté telá boli tak zohavené sekerami, že sa nedali identifikovať. Ženy boli vyzliekané a hádzané do ohňa, niektoré boli opakovane znásilnené. Nepokoje trvali tri dni, až boli nakoniec potlačené sovietskou armádou. Pogrom si vyžiadal životy 32 ľudí (26 Arménov a 6 Azerbajdžancov), takmer všetkých 14 tisíc obyvateľov arménskeho pôvodu opustilo mesto. To isté urobila aj väčšina z 200 tisíc Arménov, ktorí žili v neďalekom Baku .Nepokoje sa rozšírili aj do Karabachu. Z druhého najväčšieho mesta, Šuši, ktorého obyvateľstvo bolo dominantne azerbajdžanské, boli vyhnaní všetci Arméni, naopak zo Stepanakertu všetci Azerbajdžanci.

Sovietska vláda sa snažila hľadať kompromis, ktorý by vyhovoval obom stranám. Existoval dokonca návrh o ponechaní Karabachu Azerbajdžanu s tým, že by jeho status povýšili na autonómnu republiku s vlastným parlamentom, ústavou a vládou. Genrik Pogosjan, arménsky vodca Karabachu tento návrh nakoniec odmietol, tušiac, že by ho jeho voliči neschválili. 18. júla 1988 sa konalo zasadnutie sovietskeho parlamentu, ktoré malo poskytnúť konečne rozhodnutie v otázke Náhorného Karabachu. Zasadnutie na ňom potvrdilo zachovanie oblasti ako súčasti Azerbajdžanu, ale aby upokojil Arménov, Gorbačov rozhodol o vymenovaní „zvláštneho zmocnenca“ pre Náhorný Karabach, ktorý mal právomoc prehlasovať straníckeho vodcu z Baku.

Deportácie

Rezolúcia z júla 1988 bola pre Arménov nezmieriteľná, to ich donútilo k zmene taktiky. Karabašský výbor vytvoril plán na dlhodobý boj a začal budovať organizáciu so širokou základňou, ktorej dal názov Arménske národné hnutie. Ich program požadoval celkovú reformu Arménska, ale nevyžadovali nezávislosť. Moskva na to reagovala tak, že do Jerevanu poslala vojsko ministerstva vnútra a zaviedla policajnú hodinu.

Na jeseň 1988 sa Arméni obrátili proti svojej azerbajdžanskej menšine a vyhnali ju z Arménska. V Jerevane nedošlo k žiadnym veľkým bojom, keďže Azerbajdžanci tam tvorili len malé percento populácie. O vidieku by sa dal tvrdiť opak. Arméni napádali azerbajdžanské dediny a veľa miestnych obyvateľov bili, strieľali, zapaľovali im domy alebo ich nútili utekať pešo. V priebehu niekoľkých októbrových týždňov zahynuli desiatky Azerbajdžancov, tí boli buď upálení, ubití alebo zabití iným spôsobom. Najhorší incident sa stal v dedine Vartana, kde Arméni upálili zaživa 12 Azerbajdžancov. Niektorí sa snažili vzdorovať, napríklad v okrese Spitak. Tí boli následne prepadnutí bandami ozbrojencov a nakoniec odišli autobusmi. Pri odchode na nich Arméni strieľali a pripravili o život niekoľkých ľudí. Iróniou je, že touto deportáciou sa Azerbajdžanci zachránili pred zemetrasením, ktoré o pár dní na to postihlo Arménsko a vyžiadalo si podľa niektorých odhadov až 25 tisíc životov. 

Do konca roka boli na arménskom vidieku desiatky opustených dedín. Väčšina z 200 000 Azerbajdžancov a Kurdov, ktorí v Arménsku žili nenávratne odišli. V roku 1989 boli deportovaní všetci zostávajúci Azerbajdžanci. Bol zavedený systém výmeny, mnohí Azerbajdžanci mohli svoje domy predať tým Arménom, ktorí naopak utekali z Azerbajdžanu. Tieto etnicky motivované výmeny obyvateľstva boli vykonávané až na takmer grotesknej úrovni, dokým nebolo Arménsko a Azerbajdžan vyčistené od druhej etnickej skupiny. Jedna historka hovorí, že v roku 1989 boli na arménsko-azerbajdžanskej hranici vzájomne vymenené skupiny pacientov z dvoch psychiatrických liečební.

Kríza pokračuje

Situácia v Karabachu sa tak vymkla z rúk, že centrálna vláda v Moskve musela dočasne prevziať vládu nad regiónom, čo privítalo veľa Arménov. V Azerbajdžane ešte počas roku 1988 vznikla Azerbajdžanská strana ľudového frontu, ktorej hlavným cieľom bolo získať nezávislosť od Sovietskeho zväzu pričom nezávislý Azerbajdžan mal zahŕňať aj územie Náhorného Karabachu. V septembri 1989 sa im podarilo zaviesť blokádu železníc, ktoré viedli do Arménska a Karabachu. Tým úspešne poškodili arménsku ekonomiku, keďže až 85% nákladu a tovaru sa do krajiny dostávalo železničnou dopravou.

Počas januára 1990 prebehli v Baku protivládne protesty vedené ľudovým frontom. 11. januára vtrhla skupina radikálov z ľudovej fronty do straníckych budov v meste Lenkoranu a fakticky prevzala moc. Ľudový front následne prevzal moc aj v Baku, kde dvaja členovia strany vystúpili naživo v televízii a podnecovali k násiliu voči Arménom. V priebehu ďalších dní zaplavilo Baku vražedné protiarménske násilie. Centrum mesta sa premenilo na popravisko. Ľudia boli vyhadzovaní z balkónov vysokých budov. Dav napádal a ubíjal Arménov, tisícky z nich zachránili sovietski vojaci na lodiach a previezli ich do Turkmenistanu. Týmto činom boli etnické čistky oboch krajín dovŕšené.

Pogrom v Baku prinútil Gorbačova vyhlásiť výnimočný stav. Ulice hlavného mesta Azerbajdžanu ovládli nacionalistickí aktivisti. Vláda ZSSR sa obávala, že môže dôjsť k odtrhnutiu Azerbajdžanu, a tak do Baku poslala tisícky vojakov, aby nastolili poriadok. V noci z 19. na 20. januára vstúpili sovietske jednotky do mesta zo severu a juhu. Ich tanky sa valili cez barikády, drvili autá a dokonca aj sanitky. Svedkovia tvrdili, že niektorí vojaci strieľali do utekajúcich občanov mesta. Salva striel zasiahla aj autobus plný civilistov. Intervencia si vyžiadala životy 130 obyvateľov Baku a 21 sovietskych vojakov. Táto udalosť sa do dejín zapíše ako Čierny Január. Sovieti znovu získali Azerbajdžan, netrvalo to však dlho, keďže o rok na to vyhlásila krajina nezávislosť.

Konflikt nezávislých republík

Ešte začiatkom roku 1991 sa Ľudový front snažil spolupracovať so Sovietmi v otázke Náhorného Karabachu. Spustili teda operáciu Kruh, ktorej cieľom bolo odzbrojenie arménskych militaristov, ktorí sa nachádzali v karabašskych dedinách. Táto operácia však vyústila v etnické čistky. Azerbajdžanské jednotky deportovali tisícky Arménov z dedín, pričom ich asi tridsať zabili. Niektoré dediny boli po vyľudnení údajne spálené. V rovnakom čase tisícky azerbajdžanských obyvateľov Karabachu muselo opustiť svoje domovy z dôvodu neustálych útokov arménskych ozbrojených síl.

Koncom roka 1991 sa ZSSR rozpadá a s ním prichádza vznik samostatného Arménska a Azerbajdžanu. Sovietske jednotky opustili Karabach a situácia sa stala nekontrolovateľnou. Obe strany sa začali napádať, Azerbajdžanci spustili bombardovanie Stepankertu. Arméni pritvrdili v napádaní azerbajdžanských dedín. Útoky si vyžiadali životy desiatok civilistov a tisícky utečencov. Obe krajiny začali budovať vlastné armády, pričom Arménsko bolo na vojnu lepšie pripravené, keďže jej jadro tvorili veteráni slúžiaci v sovietskej armáde. Azerbajdžan mal slabšie postavenie. Vo vojsku červenoarmejcov bola tradičná diskriminácia moslimských vojakov. Zatiaľ čo veľa Arménov malo vysoké hodnosti a tisícky z nich mali frontový výcvik, Azerbajdžanci slúžili často ako kuchári alebo murári. Okrem zle vycvičenej armády panovali v krajine obavy, že nastane občianska vojna medzi novozvoleným prezidentom Ayazom Mutalibom a nacionalistickou opozíciou, medzi ktorými dochádzalo k pravidelným roztržkám. Čo sa týka spojencov, Azerbajdžan získal na svoju stranu Turecko a Pakistan, zatiaľ čo Arménsku prisľúbilo pomoc Rusko a Grécko.

Počas zimy 1991-1992 bolo hlavné mesto Karabachu - Stepanakert, obliehané azerbajdžanským vojskom, ktoré na Arménov odpaľovalo rakety z mesta Šuša, rozkladajúce sa v horách nad Stepanakertom. Cesty zo Stepanakertu boli zablokované, čo spôsobilo, že Arméni boli v meste uväznení. V polovici februára boli na Stepanakert odpálené stovky rakiet a spôsobili spúšť, ktorá si vyžiadala množstvo obetí. Ľudia prichádzali o domy, každú noc sa skrývali v pivniciach, zásoby jedla a liekov dochádzali, situácia sa zdala byť kritická.

Priebeh obliehania závisel na Šuši, tá bola obliehaná arménskymi vojakmi. Vedenia v meste sa ujal azerbajdžanský minister obrany, Tadžedin Mechtijev. Ten sa pokúsil obsadiť arménsku dedinu Karintak, bol však prepadnutý zo zálohy a prišiel o sedemdesiat mužov, z ktorých mnohí zahynuli pri úteku. Po tomto fiasku prebral velenie bývalý učiteľ matematiky, Rahim Gazijev, ten síce nebol profesionálny vojak, ale mal praktické myslenie. Nepodarilo sa mu však zjednotiť štyri ozbrojené skupiny, ktoré sa v meste nachádzali. Každá skupina sa riadila sama a vzájomne si nedôverovali. Stovky arménskych vojakov sprevádzaných tankami a vrtuľníkmi zaútočili 8. mája 1992 na Šušu. V meste prebiehali krvavé boje. Arméni, napriek tomu, že boli počtom v nevýhode, donútili Azerbajdžancov k ústupu.

Masakre v Chodžali

Začiatkom roka 1992 začali Arméni zo Stepanakertu dobýjať azerbajdžanské dediny, ktoré mesto obklopovali. Ich hlavným cieľom bolo mesto Chodžali, ležiace 8 kilometrov od Stepanakertu, kde sa nachádzalo aj regionálne letisko. V tej dobe malo Chodžali okolo 6300 obyvateľov, bolo však zle bránené. Podľa amerického reportéra Thomasa Goltza v meste nebol jediný fungujúci telefón, nebola tam elektrina a netiekla ani voda. Ich jediné spojenie so svetom obstarávali vrtuľníky, ktoré pri každom lete riskovali zostrelenie. Postupne boli civilisti z mesta evakuovaní vrtuľníkmi. Uprostred februára ich ostalo v Chodžali okolo 3000. Mesto bránilo 160 ľahko ozbrojených mužov a obyvatelia očakávali útok Arménov. Ten sa konal v noci z 25. na 26. februára. Arménski bojovníci obkľúčili mesto z troch strán a premohli lokálnych obrancov. Civilisti z mesta utiekli do lesov, kde sa borili snehom, ktorý im bol po kolená. Ráno sa premiesili s azerbajdžanskými ozbrojencami a objavili sa na otvorenom poli neďaleko arménskej dediny Nachičevanik. Tam ich zasiahla salva striel arménskych bojovníkov, ktorí sa nachádzali na úbočiach pahorkov. Azerbajdžanskí ozbrojenci paľbu opätovali, ale bolo ich menej a po chvíli padli. Arméni neboli z tej diaľky schopní rozoznať civilistov od ozbrojencov, čím došlo k veľkým stratám na životoch. Celá udalosť bude neskôr známa ako Chodžalský masaker. Doteraz sa vedú spory o to, koľko ľudí bolo zabitých. Straty na životoch predstavujú 200 až 613 obetí. Chodžalský masaker je považovaný za najväčšiu tragédiu vojny a azerbajdžanská vláda ho označuje za genocídu.

Azerbajdžanská snaha o protiútok

Po sérii porážok sa členovia ľudového frontu rozhodli zosadiť prezidenta Mutalibova. To sa im podarilo 15. mája 1992. Vojenské jednotky vedené ľudovým frontom postupne obsadili všetky dôležité vládne budovy v Baku a donútili prezidenta utiecť do Moskvy, odkiaľ sa už nevrátil. Vlády sa chopil vodca strany Abulfaz Elchibey, jeho prvým rozhodnutím bolo spustiť masívnu ofenzívu voči Arménom v Karabachu. 13. júna azerbajdžanská armáda pod vedením Sureta Husejnova v počte 8000 mužov začala rozsiahly diverzný útok smerujúci do Askeranu v centre Karabachu. Išlo o najúspešnejšiu azerbajdžanskú ofenzívu počas celej vojny.

Jednotky Arménov boli nútené sa stiahnuť a Azerbajdžanci postupne dobýjali arménske dediny. Situácia bola pre arménsku stranu kritická, v jednom bode Azerbajdžan ovládal cez 40% územia Karabachu. Kvôli porážkam boli Arméni nútení 18. júna vyhlásiť v oblasti výnimočný stav. Vyžadovala sa mobilizácia všetkých karabašských seržantov, vojakov, mužov vo veku 18-40 rokov, dôstojníkov do 50 rokov a žien, ktoré prešli vojenským výcvikom. Takto boli schopní naverbovať až 15 tisíc bojaschopných osôb. Dokázali zadržať nápor Azerbajdžancov a prejsť do ofenzívy. Na konci roka boli jednotky Azerbajdžanu také vyčerpané, že veliteľ Suret Husejnov, čeliac istej porážke, stiahol svoje vojsko do druhého najväčšieho mesta Azerbajdžanu - Gandže, kde sa mohol zotaviť a doplniť zásoby munície a výzbroje.

Zrútenie Azerbajdžanu

Azerbajdžan sa v roku 1992 pokúsil ešte o niekoľko neúspešných ofenzív. Počas zimy sa krajiny snažili zdržať bojov, obe strany boli dlhoročným konfliktom vyčerpané. Arménsku sa dostalo podpory od diaspóry, hlavne z USA. Azerbajdžanu bola poskytnutá materiálna pomoc z Turecka. Krajiny sa snažili vyjednávať, nedokázali sa však dohodnúť, a tak na začiatku roku 1993 prišlo opäť k eskalácii konfliktu. Arméni dostali obrovské množstvo zbraní od Ruska a dobyli dediny na severe Karabachu, ktoré predtým kontrolovali Azerbajdžanci. Vláda v Azerbajdžane bola frustrovaná z porážok a jej členovia sa začali vzájomne obviňovať.

Prezident Abulfaz Elčibej obvinil veliteľa Husejnova z vlastizrady a 4. júla 1993 poslal do Gandži vládne jednotky, aby odzbrojili jeho mužov. Vládne jednotky boli však Husejnovom rýchlo porazené a veliteľ sa rozhodol prevziať moc v krajine. V priebehu nasledujúcich dvoch týždňov, keď Husejnov postupoval smerom k Baku, sa Elčibej vzdal moci a utiekol. Ľudový front do Baku zo zúfalstva povolal predsedu parlamentu z Nachičevanu. Hejdara Alijeva, a vyhlásil ho za prezidenta. Ten sa dokázal s Husejnovom dohodnúť a urobil z neho premiéra, čím zabránil tomu, aby mesto napadol. Vnútorný konflikt využili Arméni, ktorí obsadili okrem celého Severného Karabachu aj päť okresov Azerbajdžanu. Táto ofenzíva spôsobila jednu z najväčších utečeneckých kríz v Európe od čias druhej svetovej vojny. Z domovov bolo vyhnaných 350 tisíc ľudí. Karabašské jednotky systematicky vypaľovali domy, kradli a brali rukojemníkov, ktorí nestihli utiecť. Tisícky obyvateľov bolo vyhnaných cez rieku Araks do Iránu. Mnohí z nich sa utopili, keď sa snažili dostať na druhý breh.

Posledné kolo

Finálna fáza vojny bola zároveň aj tá najkrvavejšia. Azerbajdžanci mali k dispozícii 100 tisíc mužov, zatiaľ čo Arméni 35 tisíc. Obe strany spoliehali na mladých a neskúsených brancov, ktorých vrhali do prvých línii a tisícky z nich umierali. Azerbajdžan naverboval taktiež 15 až 25 tisíc afganských mudžahídov. Arméni boli najprv nútení ustúpiť, kvôli obrovskému náporu azerbajdžanskej armády, ktorá zaútočila na troch frontoch. Začiatkom roku 1994 postupovali rýchlo a dobyli dedinu Čarply a zničili skoro celý arménsky prápor čítajúci 240 mužov. Azerbajdžanský úspech sa vytratil, keď prišli Arménom na pomoc skúsení vojaci z Karabachu. 12. februára 1994 Arméni nastúpili do protiútoku, presne v dobe keď začalo intenzívne snežiť. Nepriateľské jednotky začali v panike ustupovať, stovky mladých mužov zamrzlo alebo bolo vyhlásených za nezvestných. Ešte niekoľko rokov potom v priesmyku Omar cestujúci narážali na zamrznutých vojakov. Boje si vyžiadali 4 tisíc Azerbajdžancov a 2 tisíc Arménov.

Čas dohôd

Začiatkom apríla sa v Kirgizskom hlavnom meste Biškeku stretli predstavitelia znepriatelených strán a dohodli sa na prímerí. To vyšlo v platnosť 12. apríla 1994. Obe krajiny boli konfliktom vyčerpané. Azerbajdžan bol porazený, okrem Karabachu sa celý juhovýchodný cíp krajiny dostal pod kontrolu Arménska. Vláda v Baku však neuznala nezávislosť Náhorného Karabachu a stále si nárokovala jeho územie. Arménsko síce vojnu vyhralo, ale spolu s Karabachom sa dostalo do izolácie, kvôli blokáde zo strany Azerbajdžanu a Turecka, ktorá trvá do dnešných dní.

Od skončenia vojny prebiehali na hraniciach Karabachu strety medzi arménskymi a azerbajdžanskými vojakmi. Tieto strety vyústili v apríli 2016 do štvordňového konfliktu, ktorí si vyžiadal desiatky životov na oboch stranách, pričom Azerbajdžan získal menšie teritóriá. Druhá vojna o Karabach vypukla koncom septembra 2020. Po mesiaci a dvoch týždňoch bojov dokázal Azerbajdžan získať väčšinu stratených území vrátane druhého najväčšieho mesta, Šuši. Napriek tomuto víťazstvu sa konflikt o toto sporné územie stále neskončil. Aj keď prezident Azerbajdžanu Ilham Alijev vyhlásil, že je pripravený rokovať s Arménskom o mieri, tak k zmene rétoriky nedošlo. Naopak v novembri sa udiali ďalšie pohraničné strety medzi obomi krajinami, ktoré si vyžiadali životy okolo 30 ľudí. Je teda veľmi nepravdepodobné, že by v najbližšej dobe došlo k vyriešeniu konfliktu. 

Zdroje:

1. DE WALL, Thomas. 2003. Černá zahrada – Arménie a Ázerbájdžán v míru a za války. Praha: Academie, 2012. 352 s. ISBN 978-80-200-2072-7
2. PERELMAN, Marc. 2021. Azerbaijan is 'ready' to start peace talks with Armenia, president tells FRANCE 24. Paris: France 24, 2021. Dostupné online: TU