Píše sa rok 1954, pred vyše rokom zomrel bývalý líder Sovietskeho zväzu Jozef Stalin a na jeho poste ho nahradil Nikita Chruščov. Ten sa obával, že dôjde k militarizácii západného Nemecka a zároveň sa snažil o zlepšenie vzťahov s krajinami kapitalistického Západu. Sovietsky zväz v tej dobe spustil kampaň za európsku kolektívnu bezpečnosť, pričom tej by bolo možné docieliť tým, že ZSSR vstúpi NATO. Dňa 31. marca 1954 zaslalo sovietske ministerstvo zahraničných vecí totožné listy o možnosti vstupu do NATO vládam troch západných mocností: Francúzska, Veľkej Británie a Spojených štátov amerických.

V týchto listoch Moskva trvala na tom, že NATO v súčasnej podobe predstavuje „agresívny pakt“, ale jeho charakter by sa mohol zmeniť, pokiaľ by sa k nemu pripojil ZSSR, hlavný člen bývalej protihitlerovskej koalície. Sovieti tiež vyjadrili nádej, že veľmoci nepripustia účasť Nemecka (jeho rozdelenie na dva štáty sa nepovažuje za neodvolateľné) v žiadnom vojenskom bloku. Návrh Moskvy bol 7. apríla prerokovaný na zasadnutí Severoatlantickej rady v Paríži. Členovia Aliancie ho interpretovali ako sovietsky propagandistický krok zameraný predovšetkým na západnú verejnú mienku. Zdalo sa im nepravdepodobné, že by Kremeľ akceptoval požiadavky NATO, predovšetkým komplexnú kontrolu nad jeho vojenským plánovaním, či zabezpečenie demokratických práv a slobôd v ZSSR alebo krajinách v rámci jeho súčasnej oblasti vplyvu.

Dánsky predstaviteľ počas diskusie v Paríži zdôraznil, že samotné založenie NATO bolo reakciou na zlyhanie Organizácie Spojených národov pri zabezpečovaní efektívnej kolektívnej bezpečnosti v rokoch po druhej svetovej vojne. Mal tým na mysli kórejskú vojnu, ktorá sa udiala v rokoch 1950 – 1953, keď ZSSR a Čína konfrontovali západné mocnosti. Pričom Kremeľ prispel k neúspechu zastavenia vojny tým, že zneužil právo veta v Bezpečnostnej rade OSN.

Delegáti ostatných členských štátov podporili názor dánskeho predstaviteľa. Zástupca Talianska varoval, že keďže rozhodnutia kolektívnych orgánov NATO musia byť jednomyseľné, Sovietsky zväz mohol použiť právo veta na paralyzovanie tejto organizácie, a Aliancia by sa stala rovnako neúčinnou ako OSN. Účastníci zasadnutia kritizovali aj snahu Moskvy presadiť neúčasť západného Nemecka na európskych obranných iniciatívach. O niekoľko týždňov americká, britská a francúzska vláda oficiálne odpovedali na sovietsky návrh, ktorý označili za „úplne nereálny“.

Kým Sovietskemu zväzu bol odopretý vstup do NATO, Nemecká spolková republika, ktorá prešla procesom denacifikácie, dostala pozvanie v najbližších mesiacoch a 5. mája 1955 západonemecký Bundestag ratifikoval Severoatlantickú zmluvu.

Len o deväť dní neskôr oznámil ZSSR spolu s jeho siedmymi stredoeurópskymi a východoeurópskymi satelitmi (vrátanie Československa) vytvorenie vlastnej vojenskej aliancie zvanej Varšavská zmluva. Vďaka nej mohol Kremeľ odôvodniť prítomnosť svojich ozbrojených síl v krajinách východnej a strednej Európy, čo mu umožnilo vykonávať intervencie v prípade, že by sa štáty snažili vymaniť z jeho sféry vplyvu. Tak tomu bolo v Maďarsku počas roku 1956 a Československu v roku 1968. Vznikom Varšavskej zmluvy došlo definitívne k rozdeleniu Európy na dva konfrontujúce bloky, pričom to trvalo až do roku 1990.

1. Euromaidanpress.com. 2017. That time when the Soviet Union tried to join NATO in 1954. Kyjev: Euromaidanpress.com, 2017. DOSTUPNÉ ONLINE: TU
2. ROBERTS, Geoffrey. 2022. Molotov's Proposal that the USSR Join NATO, March 1954. Washington: wilsoncenter.org, 2022. DOSTUPNÉ ONLINE: TU