Nádejný vojak 

Mariam sa narodil zrejme 27. apríla 1937 v hlavnom meste Etiópie, v Addis Abeba. Jeho detstvo bolo poznačené stratou matky, následne bol vychovávaný prarodičmi a po niekoľkých rokoch sa vrátil k otcovi. Vo veľmi nízkom veku začal študovať na prestížnej vojenskej akadémii v Holetté. Bol to bystrý študent, pričom si získal priazeň generála Amana Mikaela Andoma, ktorý z mládenca urobil osobného pobočníka a vzal ho so sebou do Ogadenu, kde velil tretej divízii cisárskej armády. V tejto oblasti zažil ostré boje s nepoddajnými somálskymi kmeňmi, kvôli čomu získal odpor voči tejto národnosti, ktorú považoval za trvalé nebezpečenstvo pre Etiópiu. 

Vďaka Andomovemu vplyvu bol Mengistu schopný absolvovať študijnú stáž v USA. Tam sa stretol s posmeškami a prejavmi rasizmu, ktoré v ňom zakorenilo nenávisť k belošskej nadradenosti a západnému štýlu života. Zároveň si počas jeho služby v Ogadene všimol biedne podmienky miestnych obyvateľov, tie predstavovali opak luxusného života v rezidenčnej metropole Addis Abeba. 

 

 

Čas na prevrat 

Rok 1974 bol pre krajinu kritický. Na etiópskom tróne vládol cisár Haile Selassie, a to takmer 44 rokov. Proti monarchii, ktorá bola založená na feudálnych princípoch, sa začali búriť masy domáceho obyvateľstva. Hlavným dôvodom bol etnický a náboženský útlak zo strany kresťanských amharských elít.  V pohraničných oblastiach prevládali separatistické nálady. 

Cisár síce dokázal potlačiť niekoľko pokusov o prevrat, situácia sa však neustále zhoršovala. Etiópia bola závislá na exportovanom tovare, ktorého cena drasticky stúpala, rovnako ako aj ceny pohonných hmôt. Situácii nenahrávala ani niekoľkoročná neúroda a následný hladomor, tie len násobili frustrácie a revolučné nálady. 

Udalosti sa ukázali byť pre monarchiu zdrvujúce. V marci 1974 sa spojili odborové centrály a vyvolali prvý generálny štrajk v histórii Etiópie. Do čela politických a sociálnych zmien sa okrem odborárov a študentov postavili aj nižšie zložky armády. Neskôr sa vzbúrila aj posádka vojakov v Negele na juhu krajiny. K povstalcom sa začali pridávať ďalšie jednotky, čo nepomáhalo už tak rozvrátenej monarchii.

Cisár Selassie sa ešte snažil udržať si vládu personálnymi zmenami a kozmetickými ústupkami, bolo však neskoro. Roztrieštené vedenie rebelov sa nakoniec spojilo a sformovalo Koordinačný výbor ozbrojených síl. Vojaci si nakoniec vymohli odstúpenie cisára 12. septembra 1974, pričom sa sami chopili moci. Koordinačný výbor sa o niekoľko dní premenoval na Derg (skratka pre Koordinačný výbor ozbrojených síl, polície a teritoriálnej armády). Najsilnejšie slovo medzi nimi mala skupina radikálnych kapitánov a majorov, medzi ktorých patril aj Mariam.

Úloha tohto mladého vojaka v prevrate nie je úplne jasná. Tradovalo sa, že sa opitý spolu s bandou rovnako indisponovaných dôstojníkov dostal do cisárskeho paláca v Addis Abebe, pričom streľbou do vzduchu sa dožadoval peňazí na nákup ďalšieho alkoholu a ľahkých žien. Keď mu nebolo vyhovené, pridal sa k vzbúrencom a na stretnutí vraždil stúpencov monarchie. 

Etiópsky socializmus 

Po páde monarchie sa do čela vlády dostal Mengistov mentor, generál Andom. Pôsobil veľmi svojhlavo, útočil na ľavicové tendencie, s ktorými sa stotožňovala väčšina členov Dergu. Nový líder tiež odmietal posielať vojakov na trestné výpravy do vzbúrenej provincie Eritrei, odkiaľ sám pochádzal. Derg nakoniec prikázal nepredvídateľného generála zatknúť, ten sa však bránil a nakoniec bol zabitý pri divokej prestrelke.  

Vedenia Dergu sa chopil brigádny generál Tafari Benti, jeho miesto bolo však neisté keďže úrad zástupcu predsedu strany pripadol Mengistovi, ktorý mal ambície prevziať vládu. Derg následne vyhlásil socialistické smerovanie etiópskej revolúcie s deklaráciou známou ako „Etiópia predovšetkým.“ Ich cieľmi bolo prekonanie zaostalosti, zaistenie jednoty krajiny, mierové súžitie etnických skupín, spravodlivé rozdelenie statkov a ďalšie opatrenia, ktorými si mali získať sympatie obyvateľstva. 

V roku 1975 bol zničený etiópsky veľkostatkársky feudálny systém a vláda rozdala pôdu miliónom bezzemkov. Tí následne povinne vstupovali do roľníckych družstiev. Nerastné suroviny boli vyhlásené za majetok štátu, pričom zahraničné spoločnosti museli odísť. Postupne došlo k veľkému zoštátňovaniu bánk, poisťovní, leteckých spoločností, potravinových a textilných podnikov. Rezidencie a kráľovské paláce naopak zabavili a prebudovali - z letného sídla cisára Bete Seliho sa stala nemocnica a rehabilitačné stredisko pre vojnových veteránov. Vláda Dergu mala zo začiatku pozitívny vplyv na krajinu, keďže narastal počet zdravotného personálu a učiteľov, zároveň klesal počet negramotných Etiópčanov, ktorí tvorili 93% obyvateľstva. 

Definitívny koniec monarchie nastal v apríli 1975, keď ju Derg rozpustil a štátnou ideológiou sa stal marxizmus-leninizmus. Samotný zvrhnutý cisár zomrel v auguste toho roku, údajne na respiračné problémy. Okolnosti jeho smrti však ostávajú do dnešných dní nejasné a traduje sa, že samotný Mengistu cisára v záchvate zúrivosti zadusil vankúšom, keď mu nechcel prezradiť heslá od bankových kont v Švajčiarsku.

Krvavá sobota

V roku 1976 zahájil Derg propagandistickú kampaň, ktorá mala za cieľ popularizovať a šíriť myšlienky revolučnej idey. Tie však neoslovili obyvateľov pohraničných regiónov. Tí vnímali socialistickú vlnu ako ďalší prvok, ktorý im vnucujú amharské elity. Vedenie sa snažilo etnické a náboženské konflikty tlmiť. Oproti kresťanským sviatkom boli oslavované aj tie moslimské, rozhlas vysielal v mnohých jazykoch domácich obyvateľov a v školách bola zavedená viacjazyčná výučba. Reformy prišli však príliš neskoro a národnostné menšiny videli v páde monarchie šancu ako si vydobyť nezávislosť. Radikálne krídlo Dergu tvrdilo, že reformy sú príliš pomalé a žiadalo, aby bolo vedenie krajiny prenechané civilnej vláde. Tomuto rozhodnutiu odporoval Mengistu a jeho súdruhovia. V samotnom vedení Dergu dochádzalo ku konfliktom. Finálne vyostrenie, ktoré bude známe ako „krvavá sobota“, sa uskutočnilo vo februári 1977, keď na zasadaní vlády došlo k ostrým slovám a následne Mariamovii s jeho spojencami začali zbesilo páliť do opozície. Samotný Haile sa údajne chopil automatickej pušky a pokropil členov opozície streľbou. Keď zbrane utíchli, sála bola posiata mŕtvymi telami. Medzi nimi bol aj líder Dergu Benthe. Mengistu sa týmto spôsobom zbavil akejkoľvek opozície a nič mu nebránilo v tom, aby prevzal vládu. 

Vláda afrického Stalina 

11. februára sa Mengistu stal oficiálne predsedom Dergu a lídrom krajiny. Hneď na začiatku odvolal všetkých vojenských poradcov zo západných štátov. Výrazne posilnil armádu, pričom jej počet sa za pár mesiacov narástol na 91 tisíc vojakov. Po čase si dokázal poradiť so všetkými frakciami, ktoré ohrozovali jeho moc - či už to boli Eritijci, monarchisti alebo Saudi, ktorí zakladali guerillové základne v odľahlých regiónoch Etiópie. Mariam získal podporu taktiež od Sovietov, vďaka ktorej boli monarchisti rozprášení. Samotný líder Dergu vraj osobne vykonával popravy. Pred očami rodičov s obľubou mrzačil a zabíjal deti, tie potom na uliciach ohlodávali divoké hyeny. 

Napriek krutej vláde sa Mengistu snažil so striedavými úspechmi o celospoločenský rozvoj. Otvárali sa školy, gramotnostné strediská, zlepšila sa úroveň zdravotníckych služieb. Bola zahájená kampaň na výstavbu infraštruktúry, industrializácie, pričom sa štát snažil aj o potravinovú sebestačnosť a zníženie nezamestnanosti. Toto všetko sa skončilo, keď v júli 1977 vypuklo na východe Etiópie v Ogadene povstanie Somálcov, ktorých vojensky podporila ich materská krajina. Nepriatelia dobyli takmer celú východnú časť krajiny. Nakoniec sa však Etiópii podarilo somálske jednotky potlačiť. Veľký podiel na tom mal aj regiment 18 tisícov kubánskych žoldnierov a taktiež štedrá, materiálna pomoc od Sovietov. 

Somálske vojská boli v marci 1978 zahnané naspäť, ale Mengistu si dlho neoddýchol, keďže vzápätí vypuklo povstanie kmeňa Oromo, ktorý žil na juhu Etiópie. Eritrejčania sa naopak vzbúrili na severe. Líder posielal do rebelských regiónov tisícky vojakov. Tí boli síce vybavení ťažkou technikou, ale proti organizovaným partizánom nemali v náročnom teréne šancu. Situácii nepomáhali neskúsení revoluční velitelia a ani nasadenie sovietskych poradcov neprinieslo výsledky.  

Priatelia Sovieti 

S príchodom Mengistu k moci získavala Etiópia od Sovietskeho zväzu stovky miliónov dolárov (najväčšie investície zo všetkých krajín tretieho sveta). To umožnilo Moskve kontrolovať režim a zasahovať do vnútorných záležitostí štátu. Začali vznikať kolektívne družstvá na základe sovietskeho vzoru, ktoré tvorili násilne presídlení dedinčania z oblastí vzdialených aj stovky kilometrov. Týmto spôsobom sa Mengistu snažil o otupenie národnostného napätia, jeho činy mali však opačný efekt a medzi presídlencami dochádzalo k násilným stretom. 

Sovietom sa zároveň nepáčilo militaristické vedenie štátu a vyžadovali, aby vznikla marxistická politická strana. Tento bolestný proces bol zahájený v roku 1979 a trval až do roku 1984. Väčšinu členov z rýchlo pripraveného výboru poznamenali čistky, pričom stovky menej spoľahlivých delegátov skončili vo väzení alebo rovno na popravisku. Vplyv Sovietov sa odrazil aj na vzhľade krajiny. Všade sa začali stavať podobizne Marxa a Lenina, pionieri na uliciach vykrikovali revolučné heslá a vládna propaganda hlásila hospodárske zázraky ako na bežiacom páse. Etiópia sa natrvalo zaradila medzi krajiny východného bloku.

Komunistický aristokrat 

Zabudnuté stránky vzornej cesty za socialistickým blahobytom predstavovalo 500 až 1000 Etiópčanov, ktorí denne umierali hladom. Obyvatelia trpeli taktiež napätím na somálskej hranici a zločinmi proti ľudskosti, ktoré boli páchané na vzdorujúcich etnikách. Vodcovia Dergu si to však nevšímali. Sídlili v palácoch, obklopovali sa luxusom, nechávali si dovážať najdrahšie automobily a alkohol. S manželkami a milenkami lietali nakupovať do európskych módnych salónov. Samotný Mengistu predsedal schôdzam Dergu v pozlátenom kresle, pričom bol oblečený v talianskych oblekoch šitých na mieru. 

V priebehu drastického sucha medzi rokmi 1983-1984 ohrozoval hladomor až desať miliónov ľudí, predovšetkým vzbúrených Eritrejčanov, ktorým armáda zablokovala zásobovacie trasy. Mengistu sa snažil provinciu vyhladovať, keďže ju nevedel vojensky poraziť. Traduje sa, že si nechal za prostriedky určené na humanitárnu pomoc doviezť z Británie lietadlo plné whisky a usporiadal banket na oslavu výročia revolúcie. Zatiaľ čo v Etiópii dochádzalo denne k masakrom, Mariam cestoval po východnej Európe a šíril falošné posolstvá mieru. Medzinárodné organizácie tlačili na režim, aby sa namiesto zbrojenia venoval skôr zásobovaniu najviac postihnutých regiónov potravinami. Diktátor však nátlaku odolával a dúfal, že Sovieti nenechajú svojho verného spojenca padnúť. Lenže nové vedenie v Moskve na čele s Michailom Gorbačovom obmedzilo finančnú pomoc Etiópie na minimum. Toto obdobie by sa dalo nazvať ako začiatok konca Mengistovej vlády. 

Koniec tyrana 

Okrem Sovietov sa postupne stiahli aj početné kontingenty Kubáncov. Štátna pokladnica sa bez zahraničných investícií vyprázdňovala. Nepomohla ani rozšírená hospodárska spolupráca s Albánskom. Režim začal kolabovať. Odbojové skupiny naberali na sile a stále viac sa angažovali v otvorených stretoch so štátnou armádou. V marci 1988 eritrejskí povstalci rozdrvili 18 tisíc Mengistových vojakov v bitke pri Afabate. O ďalších 20 tisíc mužov prišiel pri Shire, kde mu spojené sily Eritrejčanov a miestnych partizánov uštedrili ďalšiu porážku. 

Počas posledných dvoch rokov Mengistovej vlády čelil vodca deviatim pokusom o atentát. Musel postupne riešiť mierovú zmluvu so vzbúrenou Eritreou, ktorá nakoniec vyústila do vyhlásenia úplnej nezávislosti provincie. Časť povstalcov sa následne spojila do Etiópskeho ľudového revolučného demokratického frontu (EPRDF). Tí s podporou USA spustili záverečný nápor na už tak oslabený režim. V apríli 1991 si Mariam uvedomil, že sa blíži koniec a ponúkol opozícii reorganizáciu vlády. Tá to odmietla a o mesiac neskôr vstúpili povstalci do Addis Abeby. Líder spolu s rodinou utiekol, pričom si so sebou vzal aj milióny dolárov, ktoré mal na zahraničných kontách. Utečenca prichýlil iný africký diktátor, a to Roberto Mugabe zo Zimbabwe. 

Odsúdený, ale nepotrestaný 

Po tom, čo rebeli prevzali v Etiópii moc bol Mengistu odsúdený na smrť za genocídu jeden a pol milióna Etiópčanov. Skutočný počet obetí režimu je však neznámy, pričom sa podľa rôzných zdrojov pohybuje medzi 200 tisíc až dvoch miliónov. Napriek odsúdeniu ho Zimbabwe odmietlo vydať a zabezpečilo mu život v luxusných podmienkach. Dokonca sa tradovalo, že Mariam radil Mugabemu v bezpečnostných záležitostiach. Toto tvrdenie však vláda poprela. Mengistu do dnešných dní žije v Zimbabwe, a to aj napriek zvrhnutiu Mugabeho v roku 2017. Tým pádom ostáva africký Stalin do súčasnosti nepotrestaný. A pokiaľ sa nič mimoriadneho nestane tak v 21. mája oslávi 85 rokov. 

Zdroje:

1. NEKOLA, Martin. 2015. Diktátoři černého kontinentu. Praha: Libri, 2015. 192 s. ISBN:  978-80-7277-537-8