Syn marxistu

Rákosi sa narodil 9. marca 1892 v malej dedine menom Ade, ktorá sa nachádza v dnešnom Srbsku, ale vtedy patrila pod Rakúsko-Uhorsko. Bol štvrtým synom Cecílie Lédererovej a obchodníka s potravinami Józsefa Rosenfelda. Obaja jeho rodičia boli Židia a mali dokopy jedenásť detí z čoho tri zomreli počas Holokaustu. V roku 1903 si Mátyásov otec zmenil priezvisko Rosenfeld na Rákosi. Neskôr zavrhol židovskú vieru a podobne ako väčšina ostatných marxistov sa označil za ateistu a odporcu organizovaného náboženstva.

Počas svojho detstva bol Rákosi usilovným a dobrým žiakom. Základné štúdium ukončil v Šoproni a v roku 1910 zložil záverečnú skúšku na Vysokej technickej škole v Szegede. Počas svojho štúdia na vysokej vstúpil do Maďarskej sociálnodemokratickej strany (MSZDP) a pôsobil taktiež ako tajomník a aktívny člen anarchosyndikalistického študentského hnutia Galileov kruh. Študoval taktiež aj v zahraničí, keďže získal štipendium na jeden rok v Hamburgu (1912) a Londýne (1913).

Rýchly kariérny rast a pád počas Maďarskej republiky rád  

Počas prvej svetovej vojny slúžil v rakúsko-uhorskej armáde a v roku 1915 bol zajatý na východnom fronte. Rusi ho do konca vojny väznili ako vojnového zajatcu na Ďalekom východe. Potom však vypukla Boľševická revolúcia, ktorá spôsobila chaos v celej krajine. To umožnilo Rákosimu utiecť zo zajatia do Petrohradu, ktorý bol centrom revolučných nálad. 

Po návrate do Maďarska sa pripojil ku komunistickému hnutiu Bélu Kuna, ktorý sa stal fakticky prvým komunistickým lídrom Maďarska. K moci sa dostal tak, že po rezignácii maďarského prezidenta Mihálya Károlyiho prevzali vládu socialni demokrati s komunistami. Béla na Leninov rozkaz začal okamžite robiť čistky na sociálnych demokratoch, pričom ako prezidenta novovzniknutej Maďarskej republiky rád vymenoval člena sociálnych demokratov Sándora Garbaia, ktorý bol Kúnovou bábkou. 

Počas krátkotrvajúcej 133-dňovej vlády komunistov pôsobil Rákosi  od 21. marca do 3. apríla ako zástupca ľudového komisára pre obchod v Revolučnej riadiacej rade vedenej Sándorom Garbaiom. V období od 3. apríla do 24. júna 1919 bol Rákosi jedným zo šiestich ľudových komisárov pre spoločenskú výrobu. Bol tiež zapojený do severných a východných vojenských ťažení maďarskej Červenej armády proti novovzniknutému Československu a Rumunsku. Koncom júla 1919 bol na krátky čas povýšený na veliteľa vnútornej poriadkovej Červenej gardy. Vojna sa však vyvíjala v neprospech Maďarska a nakoniec bol Béla Kún nútený utiecť do Rakúska, zatiaľ čo rumunské vojská postupovali na Budapešť, ktorú dobyli tri dni po Kúnovom úteku. 

Život v exile 

Rákosi ešte pred koncom vojny odišiel do Sovietskeho zväzu, kde pôsobil ako súčasť Komunistickej internacionály, vrátane jej zastupovania na zjazde Talianskej socialistickej strany v Livorne v roku 1921. Po návrate do Maďarska v roku 1924 bol uväznený na dlhých 16 rokov. Vláda ho prepustila do Sovietskeho zväzu výmenou za maďarské revolučné zástavy, ktoré ukoristili ruské jednotky pri Világoši v roku 1849. V Sovietskom zväze sa stal vodcom Kominterny. V roku 1942 sa oženil s rozvedenou právničkou Feodorou (Fenia) Kornilovou, ženou jakutského pôvodu. 

Nástup k moci 

Rákosiho čas na návrat prišiel po konci 2. svetovej vojny. Maďarsko sa dostalo pod sféru vplyvu Sovietskeho zväzu a červená armáda vytvorila v krajine vládu, ktorú sovieti schvalovali. Rákosi bol vymenovaný za generálneho tajomníka Maďarskej komunistickej strany (MKP). Spočiatku sa javil ako ochotný pracovať v rámci systému. Od roku 1947 však on a komunisti začali tlačiť na ostatné strany, aby vylúčili tých, ktorí nechcú spolupracovať s komunistami s odôvodnením, že sú „fašisti“ alebo sympatizanti fašistov. 

Neskôr, keď komunisti získali úplnú kontrolu, sa všeobecne verilo, že Rákosi túto prax nazýval „salámovou taktikou“ a tvrdil, že zničil nekomunistické sily v krajine tým, že ich „odrezával ako plátky salámy“. Nikdy však nebol objavený žiadny overený zdroj „salámového“ citátu. Podľa historika Normana Stonea tento termín mohol vymyslieť vodca Maďarskej strany nezávislosti Zoltán Pfeiffer. 

Preberanie moci sa začalo, keď bol malorolnicky premiér Ferenc Nagy nútený odstúpiť v prospech poddajnejšieho maloroľníka, Lajosa Dinnyésa. Po voľbách v roku 1947 komunisti získali pluralitu a do značnej miery oslabili ďalšiu najväčšiu nekomunistickú stranu, sociálnych demokratov. Do októbra 1947 Rákosi upustil od všetkého predstierania liberálnej demokracie. 

Všetkým opozičným stranám dal ultimátum: spolupracovať s novou koaličnou vládou ovládanou komunistami alebo odísť do exilu. Do konca roku 1947 opozícia odsunula svojich odvážnejších členov nabok a ku kormidlu sa dostali tí, ktorí boli viac ako ochotní kolaborovať s komunistami. O rok neskôr boli sociálni demokrati donútení k zjednoteniu s komunistami a tak vznikla Maďarskú pracujúcu ľudovú stranu (MDP), neskôr sa však premenovala na Maďarskú komunistickú stranu (MKP). Z pozície vytlačili aj malorolníckeho prezidenta Zoltána Tildyho, ktorého nahradili bývalým socialistom a vtedy už komunistom Árpádom Szakasitsom. V roku 1949 sa konali voľby s jednotnou kandidátnou listinou. Hoci nominálne stále figurovali aj nekomunisti, v skutočnosti išlo len o kolaborantov.

Budovanie kultu

Rákosi o sebe hovoril, že je „najlepším uhorským učeníkom Stalina“ a „najlepším Stalinovým žiakom“. Na vrchole svojej vlády si okolo seba vypestoval silný kult osobnosti.  Za jeho vlády bola v rokoch 1948 až 1956 spáchaná čistka na približne 350 000 úradníkov a intelektuálov. Vtedajšie Maďarsko by sa nedalo opísať inak ako totalitný štát, ktorý na Rákosiho príkazy zatýkal, väznil a zabíjal skutočných aj domnelých nepriateľov v rôznych vlnách politických čistiek inšpirovaným Stalinom. V auguste 1952 sa stal aj predsedom vlády. O necelý rok potom si ho predvolali do Moskvy spolu s ďalšími stranickými predstaviteľmi. Sovietske vedenie ho pokarhalo za nevýrazné hospodárske výsledky Maďarska a na nátlak politbyra bol nútený prijať sovietsky model kolektívneho vedenia. Dokonca musel prenechať svoj post predsedu vlády umiernenému Imremu Nagymu, ponechal si však funkciu tajomníka strany. 

Nagy uprednostňoval humánnejší spôsob vládnutia, s čím Rákosi rázne nesúhlasil a robil všetko preto, aby bol nový premiér odvolaný. Ústredný výbor MDP 9. marca 1955 odsúdil Nagya za „pravicovú deviáciu“. Maďarské média sa pripojili k útokom a Nagy bol obviňovaný z ekonomických problémov krajiny. Národné zhromaždenie 18. apríla jednohlasne odvolalo nového premiéra z funkcie. Rákosi a Nagyov nástupca András Hegedüs rýchlo vrátili krajinu na jej predchádzajúci stalinistický kurz.

Posledný exil 

Rákosiho bol na nátlak sovietskeho politbyra v júni 1956 (krátko po tajnom prejave Nikitu Chruščova) odvolaní z funkcie generálneho tajomníka strany a nahradil ho jeho bývalý zástupca, Ernő Gerő. Neskôr v roku 1956 poslala maďarská vláda Rákosiho do exilu v Sovietskom zväze, keďže sa ho sovietské politbyro chcelo nadobro zbaviť z maďarskej politickej scény,  pričom oficiálna správa bola, že „vyhľadával lekársku pomoc“. V rokoch 1964 až 1968 žil v meste Tokmok v sovietskom Kirgizsku. Neskôr bol poslaný do Arzamasu a následne do Gorkého (dnešný nižný Novgorod). Práve v poslednom zmienenom meste dožil. V roku 1970 sice dostal povolenie vrátiť sa do Maďarska s podmienkou, že sa nebude angažovať v politických aktivitách. Túto ponuku odmietol a zostal v Gorkom, kde počas roku 1971 zomrel. Po Rákosiho smrti bol jeho popol vrátený do  Maďarska, kde bol pochovaný na cintoríne Farkasréti v Budapešti. Aj v dobe jeho smrti bol maďarským ľudom tak nenávidený, že na jeho náhrobnom kameni sú vytesané iba jeho iniciály, aby sa predišlo vandalizmu.