Príbuzný kráľa 

De Sade sa narodil 2. júna 1740 v Paríži ako Donatien Alphonse François de Sade. Bol jediné preživšie dieťa diplomata Jeana-Baptistu de Sade a Marie-Eleanore de Carman. Jeho rodina patrila k provinčnej šľachte a Markízova matka bola z vedľajšej vetvy rodu Burbonov, vďaka čomu bol de Sade pokrvne príbuzný s kráľovskou rodinou. Už od detstva sa de Sade prejavoval ako rozmaznaný a povýšený, okrem toho mal náchylné sklony k násilnému hnevu. Tieto atribúty ho často dostávali do problémov, kvôli čomu ho rodičia v roku 1744 poslali žiť k jeho babičke v Avignone. O rok na to sa presťahoval k svojmu strýkovi Abbeému de Sade, ktorý bol kňaz a libertín žijúci v zámku de Saumane. Markíz si ho postupne začal veľmi vážiť, ale zatiaľ čo on žil v blahobyte, jeho otec upadol v kráľovu nemilosť, stratil svoj prácu diplomata, žena sa s nim rozviedla a on sám začal žiť v kláštore. 

Roky na vojne a prvé eskapády

Ako desaťročný bol de Sade poslaný do jezuitského kolégia Louis-le-Grand v Paríži, kde sa učil latinčinu, gréčtinu, rétoriku a zúčastňoval sa aj na divadelných predstaveniach školy. Jeho otec mu nemohol zaplatiť študentský byt, tak býval v súkromnom ubytovaní, čo spôsobilo, že bol do veľkej miery izolovaný od aristokratických rovesníkov.

Životopisci sa rozchádzajú v názore na to, či de Sade zažil v škole palicovanie a sodomiu a či to ovplyvnilo jeho sexuálny vývoj, keďže existuje len málo zachovaných informácii o tomto období jeho života. V roku 1754 bol de Sade poslaný na vojenskú akadémiu Chevaux-légers. Tam absolvoval výcvik a získal hodnosť podporučíka v kráľovej nočnej stráži. Neskôr sa zúčastnil aj Sedemročnej vojny, počas ktorej bol povýšený na hodnosť kapitána. Napriek tomu sa však odmietal zavďačiť svojim nadriadeným a pohŕdal nadväzovaním priateľstiev so svojimi rovesníkmi. 

Veľkú časť výslužby strávil hazardovaním a smilstvom, čím rozzúril otca. Mal síce povesť dobrého vojaka, ale taktiež gamblera, márnotratníka a libertína, čo poškodilo jeho vyhliadky na povýšenie. Po vojne bol mladík prepustený a vrátil sa do Paríža, kde sa oddával rozkošiam mesta, zatiaľ čo jeho otec bojoval s chorobami a vážnym zadlžením. Dokonca uvažoval o tom, že sa pridá k duchovenstvu, pričom si to odôvodnil vetou: „Aby som nemusel privítať svojho syna, z ktorého som nešťastný.“

Donútený k sobášu 

Markízov otec sa pokúsil vyjednať svadbu svojho syna s Renée-Pélagie, členkou bohatého rodu Montreuilovcov. Jeho hlavným motívom bolo zbaviť sa finančnej záťaže, ktorú de Sade predstavoval, pričom to okomentoval slovami: „Pokiaľ ide o mňa, rozhodujem sa o tom, že sa zbavím toho chlapca, ktorý nemá ani jednu dobrú vlastnosť a všetky tie zlé.“ De Sade sa medzitým zamiloval do šľachtickej dcéry menom Laure de Lauris, ale po dvoch mesiacoch dvorenia bol náhle odmietnutý. Sadeho to rozzúrilo a mladej šľachničnej sa vyhrážal očierňovaním, dokonca o nej plánoval rozhlásiť, že ho nakazila pohlavnou chorobou. 

Kvôli nátlaku zo strany otca ale aj Montreuilovcov si mladík musel vziať za ženu Renée-Pélagie. De Sade bol so svojou novou nevestou spočiatku spokojný a svojmu strýkovi napísal: „Neviem, ako ju dostatočne pochváliť.“ O dva roky neskôr sa však začal sťažoval, že je „príliš chladná a príliš zbožná.“

Zneuctenie svätých symbolov 

Manželstvo rozhodne nezastavilo Markízove zvrátene chúťky, práve naopak. Už štyri mesiace po svadbe bol de Sade obvinený z rúhania a podnecovania k svätokrádeži, čo boli hrdelné zločiny. V Paríži si prenajal nehnuteľnosť, ktorú používal na sexuálne styky. 18. októbra 1763 si najal prostitútku menom Jeanne Testard. Tú mladý masochista zamkol v spálni predtým, ako sa opýtal, či verí v Boha. Ona sa označila za veriacu na čo sa jej de Sade vysmial a povedal, že žiadny Boh neexistuje, pričom začal vykrikovať oplzlosti o Ježišovi a Panne Márii. Prostitútka neskôr vypovedala o tom ako mladík masturboval s kalichom a krucifixom. Pri tomto akte zároveň vykrikoval obscénnosti a rúhania. Následne Testard požiadal, aby ho zbila palicou a metlou, ktorú zapálil, ona však odmietla. De Sade sa rozzúril a potom sa jej vyhrážal pištoľami a mečom. Dokonca sa je vyhrážal zabitím, ak nepošliape krucifix a nevyvolá obscénne rúhania, čomu neochotne vyhovela. 

Prvé zatknutie 

Testard strávila so Sadem noc, počas ktorej jej čítal svoju bezbožnú poéziu, požiadal ju ešte o sodomiu, ale ona odmietla. Nasledujúce ráno oznámila Markízove aktivity úradom. O 10 dní na to bol de Sade zatknutý a uväznený vo väznici Vincennes. Počas výkonu trestu napísal úradom niekoľko skrúšených listov, v ktorých vyjadril ľútosť a prosil o návštevu kňaza. Nakoniec požiadal Markízov otec kráľa Ľudovíta XV. o milosť. Ten mu vyhovel a 13. novembra bol jeho syn prepustený. Následne strávil niekoľko mesiacov v exile, kým mu kráľ v septembri 1764 nedovolil vrátiť sa do Paríža, kde sa ujal niekoľkých mileniek. Jedna z nich bola Mademoiselle Beauvoison, ktorú si neskôr aj vzal, čím urazil matku svojej prvej ženy - madame de Montreuil. O rok na to mu zomrel otec a on odišiel do jeho sídla v La Coste, kde sa mu v auguste Renée-Pélagie porodila jeho prvého syna Louisa-Marie. 

Mučenie vdovy 

De Sade nehodlal prestať so svojimi zvrhlými aktivitami a 3. apríla 1768 počas Veľkonočnej nedele oslovil 36-ročnú vdovu menom Rose Keller, ktorá žobrala na Place des Victoires v Paríži. Markíz jej ponúkal miesto gazdinej, čo ona prijala. Následne si ju odviezol do svojho vidieckeho sídla v Arcueil. De Sade vdovu zamkol v izbe a vyhrážal sa jej zabitím, ak sa nevyzlečie. Potom Kellerovu priviazal na posteľ a bičoval palicou, okrem toho ju porezal perovým nožom a do rán jej nalial horúci vosk. Neustále sa oháňal čepeľou a vyhrážal sa jej, že ak neprestane kričať, zabije ju. Neskôr Kellerovu zamkol v izbe na poschodí, kde jej nechal jedlo. Odtiaľ sa vdove podarilo utiecť z okna a vyhľadať pomoc, pričom ešte v ten večer všetko nahlásila úradom. Kvôli širokej medializácii sa chýry o afére rýchlo rozšírili v celej francúzskej spoločnosti. Na Sadeho bol vydaný zatykač, o čom sa dopočula jeho prvá manželka Renée-Pélagie, ktorá poslala svojich zástupcov za Kellerovou a úplatkami ju donútili, aby stiahla svoje obvinenie. De Sade bol napriek tomu uväznený, ale počas súdneho procesu udelil kráľ masochistovi milosť, pravdepodobne na žiadosť rodiny Montreuilovcov. Markíz pri súde všetky obvinenia poprel a parlament nakoniec prijal kráľovu milosť. Bolo však, rozhodnuté, že sa Markíz vráti do La Coste, kde bude pod prísnym dohľadom. 

Pokus o otrávenie prostitútok 

V júni 1769 porodila Renée-Pélagie Markízovho druhého syna, Donatiena-Claude-Armanda, a Montreuilovci dúfali, že to pomôže Sademu udomácniť sa. O rok na to sa vrátil k vojenčine a bol povýšený na majstra kavalérie. Za svoju participáciu dostal provízie, to však nepomohlo jeho finančnej situácii, keďže stále mal veľké dlhy. Jeho neschopnosť ich splácať spôsobila, že strávil krátku dobu vo väzení. Po prepustení ho v novembri 1771 navštívila Anna-Prospére, 19-ročná sestra jeho ženy. De Sade si k nej vypestoval osudnú vášeň a je možné, že začali sexuálny vzťah. Nasledujúci rok sa venoval divadelnej produkcii v La Coste, pričom vynaložil veľké náklady na najímanie profesionálnych hercov a stavbu prepracovaných scén.

Napriek krátkemu obdobiu pokoja, sa de Sade opäť vrátil k svojim potešeniam. V júni 1772 sa vydal spolu so svojim sluhom Latourom do Marseille, kde usporiadal orgie so štyrmi prostitútkami. Počas nich ponúkol ženám pastilky s anízovou príchuťou. Dve z žien následne ochoreli a nahlásili Markíza úradom. Po vyšetrovaní bol vydaný zatykač na Sadeho pre obvinenia zo sodomie a otravy. Masochista sa ukryl a jeho žena zaplatila obom prostitútkam, aby svoje obvinenia stiahli. Marseillský súd však pokračoval v stíhaní a 2. septembra v neprítomnosti odsúdil Sadeho a Latoura na trest smrti. Markíz utiekol do Talianska spolu s Annou-Prospèrou, čím si proti sebe poštval madame de Montreuil. V zúfalosti napísal svojej svokre list, kde prezradil miesto pobytu a ona využila svoj vplyv, aby zabezpečila jeho zatknutie a uväznenie v pevnosti Miolans, ktorá bola vtedy súčasťou Sardínskeho kráľovstva. Sademu sa však podarilo z pevnosti utiecť a vrátiť do Francúzska. Jeho návrat do La Coste bol dramatický, keďže sa len so šťastím vyhol plánovanej razii. Medzitým Renée-Pélagie požiadala o odvolanie proti rozsudku smrti svojho manžela a bolo jej vyhovené.

Väznenie v Bastile 

V septembri 1774 si de Sade a jeho manželka najali sedem nových sluhov v La Coste, vrátane mladého sekretára a piatich mladých žien vo veku okolo 15 rokov. Ešte v tú zimu sa Markíz s tichým súhlasom manželky zapojil do série orgií so svojimi služobníkmi. Hoci podrobnosti nie sú známe, je pravdepodobné, že súčasťou orgií bolo aj bičovanie. Klebety o zvrhlých aktoch sa rýchlo rozšírili k rodinám mladých žien, ktoré obvinili Sadeho z únosu a zavádzania. Renée-Pélagie poslala tri z dievčat do kláštorov a jedno do abbé de Sade, kým sa jej rany nezahoja. Jedno z dievčat zostalo v La Coste a o niekoľko mesiacov zomrelo na chorobu. Aby toho nebolo málo Nanon Sablonnière, jeden zo služobníkov zapojených do orgií v La Coste sa pohádal so Sadeom a odišiel, pričom svoje nové útočisko našiel v kláštore. Tam však neostal dlho, keďže sa Madame de Montreuil obávala, že by mohol povedať nejaké škodlivé informácie. Obvinila ho teda z krádeže, na čo bol mladík zatknutý a uväznený. De Sade sa taktiež obával zatknutia, tak utiekol do Talianska kde strávil rok. 

Po svojom návrate do La Coste si najal tri mladé ženy ako slúžky vrátane Catherine Treilletovej a neskôr si najal ďalšie štyri. V jednu noc však tri ženy odišli a tvrdili, že im Markíz ponúkal peniaze za sex. O tom sa dozvedel aj otec Catherine, ktorý si v januári 1777 prišiel po svoju dcéru. Na Sadeho dvakrát vystrelil pištoľou, ale ani raz ho netrafil. Po tomto neúspechu podal na masochistu sťažnosť za únos a zvádzanie. Nasledovala ďalšia séria súdov, väznení a prepúšťaní. Nakoniec boli jeho obvinenia za otravu zrušené a neskôr aj za sodomiu. Opäť sa vrátil do La Coste, ale tam bol zatknutý a vrátený do väzenia vo Vincennes. Práve na tomto mieste sa začal venoval svojej literárnej tvorbe. Vo februári 1784 ho previezli do Bastily, kde dokončil svoje dielo 120 dní Sodomie, ktoré sa neskôr stalo veľmi populárnym. Zároveň tam napísal ďalšie romány ako: Aline a Valcour, Nešťastia cnosti(alebo Justine), či Eugenie de Franval. Keď sa v Paríži zvýšilo revolučné napätie, de Sade bol pobúrený, že jeho každodenné cvičenie bolo obmedzené. 2. júla 1789 zaimprovizoval megafón a kričal na okoloidúcich dole, že dozorcovia zabíjajú väzňov. Ešte v ten večer ho previezli do blázinca v Charentone. V marci 1790 Národné ústavodarné zhromaždenie odhlasovalo zrušenie lettres de cashets a de Sade bol 2. apríla prepustený z väzby.

Od monarchistu k radikálnemu republikánovi 

De Sade nemal šťastie ani po prepustení z väzenia. Jeho manželka požiadala o právnu odluku a manželstvo bolo v septembri 1790 rozpustené. Ešte v auguste toho istého roku sa Markíz zoznámil s 33-ročnou herečkou Marie-Constance Quesnet a začali spolu vzťah, ktorý údajne trval až do jeho smrti. Vymyslel si autorské meno „Louis Sade, literát“ a pokúsil sa rozbehnúť kariéru spisovateľa, zároveň bol čím ďalej tým viacej angažovaný v politike. Najprv podporoval konštitučnú monarchiu, ale s rastúcimi republikánskymi náladami sa postupne prikláňal k čoraz viac radikálnejším republikánskym názorom. 

Revolucionári nakoniec zvrhli monarchiu v septembri 1792 a de Sade bol vymenovaný za komisára sekcie pre zdravotníctvo a charitatívne inštitúcie. Neustále sa dostával do konfliktov s vodcom radikálnych jakobínov Robespierrom, kvôli čomu bol v decembri 1793 zatknutý a obvinený z „umiernenosti“, spájania sa s kontrarevolucionármi, antirepublikánstva a „predstieraného vlastenectva“. Súd ho odsúdil na popravu, ale nakoniec sa jej vyhol vďaka úplatkárstvu. Pre jeho šťastie v ten istý deň padol Robespierrov režim, vďaka čomu sa otvorila Markízovi cesta k prepusteniu z väzenia. 

De Sade sa následne venoval literatúre, ale vydávanie kníh mu nedokázalo splatiť jeho obrovské dlhy. V roku 1796 bol nútený predať La Coste, ale väčšinu výnosov získala jeho bývalá manželka. V roku 1799 upadol ešte hlbšie do chudoby a zaregistroval sa ako nemajetný. O rok na to vydal Crimes of Love, zbierku poviedok vydaných pod jeho vlastným menom. Kniha získala nepriateľské recenzie a objavila sa vlna článkov, ktoré označili de Sade za autora škandalózneho diela Justine. Toto obvinenie spôsobilo, že v roku 1801 bol zatknutý a uväznený vo väznici Sainte-Pélagie. Tam sa pokúsil zviesť mladých väzňov, čo sa mu nepodarilo a nakoniec bol vyhlásený za šialeného s „libertínskou demenciou“. 

Posledné roky života

Po intervencii jeho rodiny bol ešte raz prevezený do Charentonského azylového domu, kde jeho bývalá manželka a deti súhlasili, že mu zaplatia izbu a stravu. Marie-Constance, ktorá sa vydávala za jeho nemanželskú dcéru, tam mohla žiť s ním. Riaditeľ Charentonu Abbé de Coulmier sa pokúsil viesť ústav na humánnych princípoch s dôrazom na „morálne zaobchádzanie“ v súlade s povahou duševnej choroby. Dovolil Sademu písať, produkovať a hrať v hrách a tiež podporoval plesy, koncerty, večere a iné zábavy. V roku 1805 dal Coulmier v priestoroch postaviť divadlo s asi 200 miestami na sedenie. Predstavenia, ktoré zahŕňali profesionálnych hercov a väzňov, sa stali módnymi a prilákali mnohých príslušníkov elity napoleonskej spoločnosti.

Coulmierov nový prístup k psychoterapii a privilégiá udelené De Sade prilákali v oficiálnych kruhoch veľkú opozíciu. V roku 1810 nové policajné rozkazy poslali Sadeho do samoväzby a zbavili ho pier a papiera. Coulmier však postupne väčšinu Sadeových privilégií obnovil. V roku 1813 vláda nariadila Coulmierovi pozastaviť všetky divadelné predstavenia, plesy a koncerty. V tom čase bol de Sade v sexuálnom vzťahu s Madeleine Leclerc, dospievajúcou dcérou zamestnanca v Charentone. Vzťah vyvolal u Quesneta zdesenie a ďalšie obvinenia z nemravnosti voči Sademu. V septembri 1814 nový riaditeľ Charentonu požiadal bourbonskú reštaurátorskú vládu, aby preložila Sadeho do inej inštitúcie. Markíz bol však vážne chorý. Nakoniec zomrel 2. decembra 1814 po záchvate „klesajúcej gangrénovej horúčky“. 

De Sade nechal v závete pokyny, v ktorých žiadal, aby bol pochovaný na svojom pozemku v Malmaison bez pitvy alebo „pompéznosti akéhokoľvek druhu“. Malmaison však už roky patril inému vlastníkovi a Sadeho nakoniec pochovali s náboženskými obradmi v Charentone. Jeho lebku neskôr vybrali z hrobu na frenologické vyšetrenie. Z jeho nepublikovaných rukopisov sa nič nedochovalo, keďže Markízov pozostalý syn Claude-Armandovi všetky spálil.