Princ v časoch chaosu 

Budúci panovník sa narodil v roku 1775 ako Ľudovít Anton, jeho otcom bol Karol Filip, brat vtedajšieho francúzskeho kráľa Ľudovíta XVI.. Za normálnych okolností by sa na trón nikdy nedostal, ale v jeho 14 rokoch vypukla Francúzska revolúcia. Povstania zachvátili celú krajinu a vtedajší kráľ Ľudovít XVI. bol spolu s jeho ženou Máriou Antoinettou popravený, pričom väčšinu rodiny stihol rovnaký osud. 

V nasledujúcich rokoch chaotické obdobie revolúcie a kontrarevolúcie spôsobilo, že monarchia bola niekoľkokrát obnovená a zosadená, čo nakoniec viedlo k vzostupu Napoleona Bonaparteho. Ten sa vyhlásil za cisára a zvyšky kráľovskej rodiny vrátanie Karola Filipa a jeho syna utiekli do Varšavy, ktorú vtedy okupovali Prusi. Práve tu sa mladý Ľudovít Anton oženil s princeznou Máriou Teréziou, ktorá bola jediný preživší potomok Ľudovíta XVI. a Márie Antoinetty. Toto manželstvo ho zrazu postavilo na druhé miesto v nástupníctve na trón po jeho otcovi. Nič to však neznamenalo, keďže zatiaľ bola celá kráľovská rodina v exile a jeho nástupníctvo bolo diskutabilné.  

Kompromisný strýko 

Po porážke Napoleona v bitke pri Waterloo a jeho následnom exile sa na francúzsky trón dostal Antonov strýko Ľudovít XVIII., ktorého tam dosadili mocnosti protinapoleonskej koalície. Jeho vláda sa vyznačovala liberálnejším a centristickejším štýlom, ktorý slúžil ako rovnováha medzi revolučnými a reakčnými silami, keďže obe frakcie bojovali o krajine. Konflikty medzi radikálmi na oboch stranách však neutichali a dlhotrvajúce nepriateľské akcie len rástli. Ľudovít XVIII. zomrel v septembri 1824, pričom po sebe nezanechal žiadnych potomkov a tak trón pripadol jeho mladšiemu bratovi Karolovi Filipovi, ktorý sa tituloval ako Karol X. 

Snahy o absolutizmus 

Novozvolený kráľ bol veľký podporovateľ šľachty a od začiatku svojej vlády to dával najavo. Rímskokatolícka cirkev bola obnovená do postavenia právnej moci, ktorú mala pred revolúciou. Pozemky, ktoré boli šľachte v posledných dvoch desaťročiach zabraté, im boli prinavrátené, pričom za ich škody boli uhradené reštitúcie. Obnovili sa zákony o dedičných nárokoch na pôdu. Tlač bola potlačená, aby sa zabránilo šíreniu ďalších revolučných nálad. Karolovi sa napriek tomu darilo držať pri moci, jeho úspechy však neboli dlhodobé, keďže na konci 20. rokov 19. storočia nastal prudký hospodársky pokles, Ten okrem iného spôsobil vzostup liberálnejšej tlače v Paríži, ktorá sa vzpierala Karolovým reformám. Dokonca dokázala poštvať umiernených rojalistov a podnikateľskej komunity proti jeho vláde. Nakoniec v marci 1830 parlament vyslovil panovníkovi nedôveru. Ten v reakcii na to rozpustil parlament, výrazne obmedzili slobodu tlače a právo hlasovania zredukoval na najbohatších občanov Francúzska.  Chcel usporiadať nové voľby s menším počtom voličov, ktorí by mu boli naklonení. Tieto kroky vyvolali v júli 1830 revolúciu, ktorá trvala tri dni a skončila Karolovou abdikáciou. 

Kráľom na 20 minút 

Parlament chcel za nástupcu Karolovho brata Ľudovíta Filipa, ale odchádzajúci kráľ sa namiesto toho rozhodol vyhlásiť za dediča trónu svojho syna Ľudovíta. Toho okamžite zadržala skupina parlamentných úradníkov, a to ešte predtým, ako jeho otec podpísal abdikačné listiny. Členovia vlády na neho začali tlačiť a Ľudovít nemal silu ani politickú prezieravosť im vzdorovať. Po 20 minútach nátlaku súhlasil s abdikáciou. Rovnako ako jeho otec sa však aj on rozhodol nasledovať dedičnú líniu nástupníctva. Ľudovít nemal deti, a tak trón pripadol jeho synovcovi 10-ročnému Henrichovi V., ten však vládol len týždeň.

Exil v Česku a Rakúsku 

Po abdikácii odcestovali Ľudovít XIX. a Karol X. do Škótska, kde sa na krátky čas usadili. V roku 1832 im rakúsky cisár František I. ponúkol exil na pražskom hrade, kam sa obaja presťahovali. Tam však tiež dlho neostali, keďže František I. zomrel o tri roky neskôr a jeho nástupca Ferdinand I. povedal, že potrebuje pražský palác na svoju korunováciu. V roku 1836 sa tak odsťahovali do rakúskeho mesta Görzi, v ktorom nakoniec Karol X. zomrel krátko po príchode. Ľudovít XIX. ho nasledoval o osem rokov neskôr. 

Vďaka stručnosti svojej vlády sa Ľudovít XIX. stal historickou poznámkou pod čiarou a držiteľom rekordu medzi panovníkmi, ktorý pravdepodobne nikdy nebude prekonaný. Jeho vláda, spolu s týždennou vládou Henricha V., je symbolom búrlivých čias začiatku 19. storočia vo Francúzsku, keď národ ako konštitučná republika zápasil s neustálymi sociálnymi a politickými problémami. Hovorí sa, že Ľudovít XIX. prežil zvyšok svojho života v mieri, zatiaľ čo Francúzsko zažívalo pokračujúce vnútorné spory ešte celé desaťročia.