Angola bola dlhé obdobie svojej histórie portugalskou kolóniou, pričom svoju nezávislosť si musela vybojovať v dlhej 40 rokov trvajúcej vojne, ktorá krajinu zničila a osamostatnila sa až v roku 1974, po páde Salazarovej diktatúry v Portugalsku. Po získaní nezávislosti bolo nutné znovu postaviť krajinu na nohy a tak sem angolská vláda začala pozývať zahraničné spoločnosti, ktoré mali záujem o lokálne náleziska ropy (Angola má druhé najväčšie náleziská čierneho zlata v Afrike). To spôsobilo rýchle zvýšenie cien v hlavnom meste. Okrem iného dlhotrvajúca vojna zapríčinila, že celá infraštruktúra krajiny bola zničená a v dôsledku toho predstavuje dovoz a vývoz nákladný proces. Situácii nepomohli ani podnikateľské elity krajiny, ktoré do značnej miery kontrolujú dovozné spoločnosti a učinili len málo, aby znížili náklady, z ktorých profitujú. 

Cenám nepomohol ani neustále rastúci dopyt po všetkom, ktorý veľmi rýchlo stúpol a  ponuka s ním nedokázala držať krok, čo sa odzrkadlilo na spomenutých cenách. Dôvod, prečo sa však tieto ceny držia, spočíva vo veľkom množstve zahraničných investorov a pracovníkov, ktorí v Luande žijú a môžu si to dovoliť. Žitie v hlavnom meste Angoly nie je lacné ani z hľadiska bezpečnosti a to až do takého bodu, že zahraničné ropné firmy musia platiť svojim zamestnancom najmenej dvoch ochrancov. Štandardom je aj auto so šoférom a kuchárka v domácnosti.

Takéto podmienky však neplatia pre domáce obyvateľstvo, to sa musí tiesniť v úzkych priestoroch barakových kolón, ktoré sa tiahnu cez celé mesto. V slumoch je síce možné kúpiť potraviny za dostupnú cenu, ale neexistuje tam prístup k elektrine či vode. Lepšie na tom nie je ani stredná vrstva, ktorej platy sú síce vyššie, no na lokálne pomery nedostačujúce. 

Extrémna chudoba sa od občianskej vojny síce znížila o jednu tretinu, ale ekonomická nerovnosť exponenciálne narástla počas ropného boomu v Angole. To sa odzrkadlilo hlavne na vidieku, kde miera chudoby dosahuje 57 percent v porovnaní s 19 percentami medzi mestskými Angolčanmi. Vláda hľadá uznesenia a znižovanie cien základných potravín sa stalo prioritou. Ak sa to podarí, životné náklady Angoly sa môžu stať menšou záťažou pre obyvateľstvo prevažne postihnuté chudobou, ktoré v súčasnosti nemá prístup k novému bohatstvu, z ktorého sa krajina teší.

1. RIDDICK, Jonathan. 2017. THE COST OF LIVING IN ANGOLA: MOST EXPENSIVE CAPITAL CITY. Tacoma: borgenproject.org, 2017. Dostupné online: TU
2. BLAŠKO, Branislav. 2017. Vyhlásili najdrahšie mesto sveta. Predbehlo aj Tokio a za mesačný nájom tu zaplatíte vyše 11-tisíc eur. Bratislava: interez.sk, 2017. Dostupné online: TU