Zisk a spôsob, ako ho dosiahnuť 

Ako vo väčšine moderných vojen, tak aj v prípade konfliktu medzi Čile a Peruánsko-bolívijskou koalíciou šlo predovšetkým o peniaze. Presnejšie povedané o zisky z predaja liadku, ktorého obrovské množstvo sa nachádzalo v peruánskej provincii Taracapa, ale viac ako polovica pracovníkov pochádzala z Čile. Peruánci sa napriek tomu začali pohrávať s myšlienkou znárodnenia liadkových nálezísk, aby tak zlepšili zúfalo nízke prijmy svojho vlastného rozpočtu. Problém predstavoval aj fakt, že rozsiahle ložiská liadku, ktoré boli tiež pod kontrolou čilských podnikateľov, sa nachádzali na území Bolívie. Jej vláda mala v pláne zaistiť hospodársky úspech krajiny, ale k tomu bolo nutné získať úplnú kontrolu nad liadkom v provincii Atacama, vďaka čomu by mohla diktovať monopolné ceny. Preto v roku 1873 došlo k podpísaniu tajnej zmluvy medzi Peru a Bolíviou. 

Táto dohoda nebola však natoľko tajná, aby sa o nej nedozvedel čilský prezident Errázuriz, ktorý dal okamžite príkaz, aby ešte nedokončený obrnenec Cochrane vyplával z anglických lodeníc a začal hliadkovať pri pobreží Tichého oceánu. Prítomnosť vojnovej lode na nejaký čas ochladila horké vojnovo naladené hlavy v Lime a La Paze, pričom v roku 1874 bola medzi oboma krajinami podpísaná nová dohoda. Hranica medzi Bolíviou a Čile ostane na 24. rovnobežke a Bolívia sa zaviazala, že po dobu nasledujúcich 25 rokoch nezvýši extrémne nízke daňové zaťaženie čilských ťažbárov a investorov v oblasti. 

Kde dohoda padá, tam vojna sa začína 

Vláda bolívijského prezidenta Tomása Fríasa, ktorá zmluvu v roku 1874 podpísala, bola však o dva roky neskôr zvrhnutá pučistickým generálom Hilariónom Dazou, ktorý bez ohľadu na predchádzajúcu zmluvu razantne zvýšil poplatky na vývoz liadku. Keď chcel Tétafi protestovať, Daza liadkové bane obsadil, skonfiškoval a chystal sa ich predať v dražbe. Čiľania reagovali rovnako kategoricky a vyslali do Antofagasty 200 mužov, ktorí v sprievode jasotu lokálnych čilských obyvateľov v polovici februára 1879 mesto obsadili.

Antofagasta predstavovala jediný koridor, ktorý spájal Bolíviu s morom, pričom šlo o sporné územie, ktoré si Čile nárokovalo už od roku 1842. Za ekonomickými spormi sa tak ukrýval dlhoročný pohraničný konflikt. Bolívia zareagovala na obsadenie mesta vyhlásením vojny Čile 1. marca 1879, pričom sa na jej stranu pridalo aj Peru. Dlhej pobrežnej krajine sa podarilo udržať znepriatelenú Argentínu od toho, aby sa do konfliktu pridala, čím bolo zabránené tomu, aby viedlo Čile vojnu na oboch frontoch.

Skromné stavy armád 

V skutočnosti ani jedna z troch zúčastnených krajín nebola dobre pripravená na dlhotrvajúcu a nákladnú vojnu. Žiadny zo štátov nemal pravidelnú profesionálnu armádu, taktiež povinnú vojenskú službu a ich obrana bola založená na princípe národných gárd. Krajiny na počiatku konfliktu mali len zanedbateľné sily. Čile disponovalo len s 2400 mužmi, Bolívia s 2000 a Peru malo po ruke 6000 vojakov.

Treba dodať, že väčšina čilských vojakov bola blokovaná na hranici Araukanie, kde bojovali proti domorodým Mapučom. Bolívijčania nemali žiadne loďstvo a v tomto ohľade sa spoliehali na Peru, ktoré disponovalo štyrmi obrnencami, skutočnými plávajúcimi pevnosťami, ktoré boli opancierované a vybavené impozantnými delami. Ich veľkosť však predstavovala nevýhodu, lebo im chýbala schopnosť manévrovania. Čiľania mali dvoch obrnencov Cochrane a Blanco Encalada a taktiež päť obyčajných nepancierovaných bojových lodí, štyri korvety a goletu Covandoga. 

Prvé úspechy Čiľanov 

Už od počiatku vojny vznikli v čilskej vláde rozpory ohľadom najvhodnejšieho postupu. Časť ministrov chcela okamžite zaútočiť na Callao, nakoniec však prevážil plán admirála Williamsa Rebolleda, ktorý navrhol zablokovanie najvýznamnejšieho exportného prístavu Iquique, čo malo Peruáncom spôsobiť vážne ekonomické problémy a prinútiť ich, aby s nimi bojovali na otvorenom mori. Blokádu prístavu mala zabezpečiť korveta Esmeralda a goleta Covadonga. Proti nim sa postavili dvaja oveľa silnejší obrnenci Huáscar a Independencia. 21. mája 1879 kapitán Esmeraldy Arturo Prat prijal nerovný súboj, pri ktorom zahynul s celou posádkou a jeho loď sa potopila.

Kapitánova smrť z neho urobila jedného z najväčších čilských hrdinov a jeho obeť pozdvihla nepríliš vysokú bojovú morálku Čiľanov. Peruánci povzbudení ľahkým úspechom sa pustili do prenasledovania druhej čilskej lode, ich obrnenec sa však dostal do plytčín, kde beznádejne uviazol a kanóny Čiľanov sa pre neho stali osudnými. Prvé vážne stretnutie vojny skončilo. Čile prišlo o jednu starú bezvýznamnú loď a zároveň získalo prvého veľkého hrdinu, symbol vlastenectva pre ďalší boj. Peruánci naopak prišli o jednu zo svojich najlepších lodí, čo pre nich predstavovalo nenahraditeľnú stratu. 

Po námornej bitke pri Iquique podnikal Huáscar, ktorý mal k dispozícii anglických delostrelcov, odvážne ostreľovanie celého čilského pobrežia, či už šlo o mestá alebo obchodné lode. Pre čilský pozemný postup bolo nutné zničenie tohto obrnenca, keďže s Huáscarom za chrbtom by každý pokus o inváziu skončil neúspechom. Čiľanom nakoniec prialo šťastie a ich obrnenec Cochrane dokázal Huáscara vystopovať a majstrovským prvým výstrelom zo vzdialenosti 2200 metrov preraziť pancier pri čiare ponoru, na čo zabil niekoľko desiatok mužov. Ďalší zásah pripravil o život samotného admirála Graua. Poškodený obrnenec sa nakoniec vzdal a námorná časť vojny prakticky skončila 

Omyly a ďalšie víťazstvá 

Do tohto momentu čilská vláda neuvažovala nad možnosťou priamej anexie provincie Tarapacá a chcela jej obsadenie využiť len ako účinnej páky, ktorá by im zaistila tučné peruánske odškodné. Na konci októbra 1879 vyrazilo z Antofagasty početné čilské invázne vojsko čítajúce 9500 mužov. Na počiatku novembra sa čilská armáda napriek silnej delostreleckej paľbe spojencov vylodila u Pisagua. V druhej polovici októbra došlo k bitke pri Dolores, v ktorej síce Čiľania zvíťazili, ale neodhodlali sa k prenasledovaniu ustupujúcich nepriateľov, čo sa neskôr ukázalo ako vážny strategický omyl. Velitelia podľahli prehnanému optimizmu a bez toho, aby vedeli koľko spojeneckých vojakov pri Dolores prežilo, vyslali jedinú divíziu o sile 2000 mužov k oáze Tarapacá, ktorú mali obsadiť. 

Organizácia výpravy by sa dala opísať ako chaotická. Čilskí vojaci neboli vybavení ani dostatočnými zásobami vody, aj keď bolo na prvý pohľad jasné, že bez vody je podobná vojnová operácia v púšti samovražda. Vyčerpaní a dehydrovaní Čiľania sa stretli so silným spojeneckým vojskom, ktoré posilnili utečenci z Dolores. Bitka sa premenila v masaker a tretina Čiľanov prišla o život vrátanie veliteľa Ramíreza. Ani tieto zbytočné straty však nezmenili nič na fakte, že Čile získalo úplnú vojenskú kontrolu nad provinciou Tarapacá, pričom jej stratu neprežil ani jeden z vodcov protičilskej koalície. Peruánsky prezident Prado musel utiecť z krajiny a bolívijský generál Daza bol zvrhnutý povstalcami zo svojich vojenských oddielov. 

Na Limu!

Po dlhom váhaní sa čilská vláda rozhodla vo vojne pokračovať tým, že ďalšími cieľmi dobytia sa stali Tacny a Aricy. V okolí mesta Tacna bola na konci mája 1880 zvedená rozhodujúca bitka vojny. Čilský generál Manuel Baquedano v čele 14 000 mužov rozdrvil rovnako početnú armádu spojencov, pričom Bolívijčania boli porážkou tak rozdrvení, že sa stiahli a do bojov sa už nezapájali. Protičilská koalícia sa tak rozpadla. 

Na počiatku júna 1881 čilská armáda opäť porazila Peruáncov u Morro de Arica. Čiľania postupne kontrolovali celú južnú časť peruánskeho územia. Vláda začala uvažovať o mierovom jednaní, ale obyvateľstvo bolo sériou ľahkých víťazstiev tak vojnovo naladené, že davy pred budovou vlády žiadali úplne pokorenie dávnych konkurentov a zúfalo skandovali: „Na Limu!“. Čilská armáda, teraz už v neuveriteľnom počte 42 000 mužov začala na žiadosť ľudu pochod na peruánske hlavné mesto. 

Pokorenie nepriateľa a príchod prosperity

Napriek tomu, že Peruánci dokázali postaviť rovnako početnú armádu, ich morálka bola rizikovo nízka. Čilský generál Baquedano nakoniec zvíťazil u Chorrillos a Miraflores, pričom v týchto bitkách stratila peruánska armáda štvrtinu svojich mužov a 17. januára vstúpili čilské vojská do Limy. Zatiaľ čo časť armády ostala v peruánskom hlavnom meste, Baquedano sa vrátil do vlasti, aby si vychutnal triumf v štýle starovekých rímskych cisárov. 

Víťazstvo vo vojne, ktorá bude v dejinách južnej Ameriky známa ako liadková priniesla Čile značné medzinárodné renomé. Krajanom sa znovu vrátil ich nadmerný optimizmus, ktorý bol dočasnými hospodárskymi ťažkosťami v 70. rokoch trochu otrasený. Znovu sa citovali slova historika Mackennu, ktorý napísal „V čilskej duši, pod hrubým pončom utkaným na domorodom stave, je skryté vznešené hrdinstvo starovekých Grékov.“ Vďaka ziskom bolívijského pobrežia a južných peruánskych provincii sa čilské národné územie zväčšilo o celú tretinu. Išlo o relatívne lukratívnu tretinu, keďže nitrátové náleziská na dlhú dobu vylepšili výsledky čilského exportu a zároveň aj celej ekonomiky krajiny. Export nitráty nahradil vývoz medi takým spôsobom, že na prosperitu predchádzajúcej „medenej doby“ bolo spomínané so zhovievavým úsmevom na perách.  

Dlhotrvajúca cesta k mieru

Koniec vojny priniesol veľké zmeny vo všetkých zúčastnených krajinách. Bolívia prišla o provinciu Atacama a s ňou aj o jediný prístup k moru, vďaka čomu sa z nej stal vnútrozemský štát. So stratou provincie prišla zároveň aj strata bohatých lokálnych nálezísk liadku, čo negatívne vplývalo na bolívijskú ekonomiku. Čile okupovalo Peru tri roky pod vedením kontraadmirála Patricia Lyncha, ktorý úspešne reorganizoval krajinu do takej miery, že zisky z okupácie Peru pokryli všetky náklady na okupáciu krajiny. 

Vojna síce oficiálne skončila, ale v horách kládli izolované peruánske jednotky stále odpor. Napriek tomu, že šlo o biedne vyzbrojené partizánske oddiely zložené prevažne z miešancov a domorodcov, tak dokázali spôsobiť Čiľanom značné straty. Vojaci boli demoralizovaní aj faktom, že partizáni často štvrtili zabité telá nepriateľov a ich kusy vešali okolo ciest ako znak víťazstva. Nakoniec bol však veliteľ Peruáncov Cáceres vylákaný do otvoreného boja pri Huamachuca, kde nakoniec Čiľania porazili slabšie jednotky partizánov. 

Koniec bojov v horách nakoniec začal záverečné mierové jednanie. Peru nakoniec odovzdalo Čile provincie Tacna a Arica s tým, že o 10 rokov sa v nich uskutoční plebiscit, ktorý rozhodne o ich ďalšom osude. Poslední čilskí vojaci opustili Peru až v auguste 1884. Mierová zmluva s Bolíviou bola oveľa komplikovanejšia. Najprv sa obe krajiny dohodli na prímerí, pričom Bolívijčania mali vrátiť Čiľanom všetok majetok a vyťažený liadok, ktorý im skonfiškovali, pričom ako náhradu mali obdržať špeciálne správne tarify pre obchodovanie s Aricou a Antafagostou. Definitívna mierová zmluva bola podpísaná až o 20 rokov neskôr v roku 1904. 

Zdroje: 

1. CHALUPA, Jiří. 1999. Dějiny Argentíny, Uruguaye, Chile. Praha: NLN - Nakladatelství Lidové noviny, 1999. 575 s. ISBN: 80-7106-323-1