Generálne stavy

Samotný pojem ľavica vznikol z toho, že na sneme Generálnych stavov v roku 1789, ktorý predchádzal francúzskej revolúcii, privilegované stavy – šľachta a duchovenstvo sedeli na pravej strane a oproti nim, naľavo, obyčajný ľud. Generálne stavy zvolal Ľudovít XVI. s cieľom dostať Francúzsko z finančnej krízy. Chcel, aby šľachta a duchovenstvo začali platiť dane. Peniaze prostého ľudu už nestačili na chod krajiny najmä preto, že musela splácať obrovský dlh. Významnými sa stali obchodníci, podnikatelia, mešťania bez šľachtického pôvodu, tiež známi ako buržoázia. 

Neskoršia ľavica na buržoáziu zanevrela. Pre komunistov sa stali až triednymi nepriateľmi. Vnímajú ju ako skupinu ľudí profitujúcich nie zo svojej práce ale zo svojho vlastníctva, pričom nutne vykorisťujú tých, ktorí pre nich pracujú. Predrevolučná situácia však posadila francúzsku buržoáziu a pracujúcu triedu do jednej lode. 

Tretí stav – obyčajný ľud, chcel pre seba na generálnych stavoch vybojovať lepšie postavenie pri hlasovaní. Každý stav mal jeden hlas, aj keď počet šľachticov a duchovných bol v krajine omnoho menší v porovnaní s obyčajným ľudom rovnako ako aj ich ekonomický význam pre Francúzsko. To sa ľavici nezdalo fér. Chcela, aby mal každý člen snemu jeden hlas, pričom požadovala zdvojnásobenie  príslušníkov ľavice. Dovtedy mal každý stav rovnaký počet zástupcov a privilegované stavy, ktoré často spájali podobné záujmy, vďaka čomu mohli ľud ľahko prehlasovať.

Centrálne hodnoty

Príbeh samotnej revolúcie je dlhý, zamotaný a nie nutný na pochopenie toho, o čo ľavici ide. Sloboda rovnosť bratstvo, heslo revolúcie, inšpirovalo veľa hnutí, ale pre ľavicu je jedna jeho časť dôležitejšia než ostatné. Kým sloboda a bratstvo sa nájdu aj na pravej strane politického spektra, rovnosť tam vidíme menej často. To neznamená, žeby sa v stereotypne pravicových štátoch ako sú napríklad monarchie nemohlo v zákone deklarovať, že všetci občania sú si rovní.

Každé politické zoskupenie, ktoré sa snaží presadzovať sociálne záujmy strednej  a nižšej vrstvy musí či chce či nechce bojovať s existujúcou hierarchiou. Práve postoj k spoločenskej hierarchii je to čím sa ľavica najviac líši od pravice. Najlepšie to vidno na extrémoch.  Pravicový fašizmus organizuje ľud do pomyselnej pyramídy dôležitosti. Na vrchole stojí diktátor, Führer, Duce, jednoducho vodca. Komunisti sa zas snažia, aspoň na papieri, vytvoriť spoločnosť bez štátov, spoločenských vrstiev a peňazí. Dať každému podľa jeho potreby a žiadať od každého len toľko, koľko mu jeho schopnosti umožňujú. Vo fašistickej utópii sa moc koncentruje v rukách malého okruhu nadradených, v komunistickej utópii je moc distribuovaná medzi každého občana rovnakým dielom.

Jednotlivé ľavicové politické ideológie sa líšia aj tým ako ďaleko si myslia, že je vhodné zájsť pri dosahovaní rovnosti. Je ich veľa a na internete si môže vysnívať kto chce, čo chce, v realite je relevantných však len niekoľko. Tu sú niektoré z nich:

Komunizmus

Extrémnou formou ľavice, ktorá si v minulom storočí užívala značnú popularitu, je komunizmus. Často je až synonymický so Sovietskym zväzom, spolu s ním však nepadol a na svete dodnes existujú ba dokonca aj vládnu komunistické strany. Bolo to len minulý rok čo sa Komunistická strana Čiech a Moravy nedostala do Poslaneckej snemovne Parlamentu Českej republiky, predtým bola jej stálicou. Komunistické strany vládnu na Kube, Laose, Vietname i v Číne. Najmocnejšou z nich je Komunistická strana Číny, pričom od začiatku jej pôsobenia sa táto východoázijská krajina postupne stala dôležitým geopolitickým hráčom, na ktorej výrobnú silu sa spolieha skoro celý svet. Paradoxne, aby to dosiahla, musela upustiť od striktného dodržiavania komunistickej doktríny Mao Ce-tunga, pričom k dosiahnutiu svojich cieľov sa dodnes dopúšťa podobného zneužívania prajúcej triedy aké vyčíta kapitalistickému západu. Nie je ľahké mať ekonomický systém, ktorý je v rozpore so zvyškom sveta a preto dnešné “komunistické krajiny“ majú komunizmus iba v mene ich vládnych strán a realita bežného života s ním toho nemá veľa spoločné.

Socializmus

Socializmus je svojimi podporovateľmi braný ako prechodná fáza ku komunizmu. Keď Sovieti zistili, že niekto musí továrne zhabané buržoázií riadiť, a pokiaľ to má fungovať efektívne, nemôže túto funkciu vykonávať hocikto z výroby ani všetci pracujúcu spoločne, dali ich do vlastníctva štátu. Veď ak štát vlastní prostriedky výroby a štát je tvorený pracujúcim ľudom – proletariátom, tak potom prostriedky výroby vlastní proletariát, však? Socialistom nevadí existencia štátu, ktorý nutne vytvára aspoň malú hierarchickú nerovnosť za predpokladu, že takýto štát je diktatúrou proletariátu na ceste k dosiahnutiu komunistickej spoločnosti. 

Sociálna demokracia

Sociálne demokracie si rovnosť predstavujú tak, že štát by mal poskytovať občanom také služby, aby mal každý príležitosť žiť dôstojný život. Často sa ako príklady fungujúcich sociálnych demokracií spomínajú škandinávske krajiny. Pravidelne sa umiestňujú na vysokých miestach v prieskumoch šťastia a životnej úrovne. Niečo s tým určite má spoločné robustný systém podporných sociálnych programov. Jeho cieľom nie je len finančné zabezpečenie občanov, ale aj akceptácia a rovnoprávnosť menšín - národnostných, náboženských i sexuálnych. To je to, čomu sa hovorí progresívne hodnoty, ktorým sa aspoň v duchu podobá aj naša ústava, keď odsudzuje mnohé formy diskriminácie. Sociálna demokracia nepovažuje kapitalizmus za prekážku na ceste k rovnosti, je pre ňu efektívnym nástrojom na získanie bohatstva, ktoré sa potom distribuuje tým, ktorí to potrebujú. Typické je progresívne zdaňovanie - kto zarobí viac, platí viac. Istá časť spoločnosti sa voči tomuto systému ohradzuje s tým, že aj keď sa im podarí zbohatnúť, tak v inej krajine by zbohatli viac. Do istej miery majú pravdu, občas len zabúdajú na to, že k ich úspechu prispelo aj priaznivé prostredie vytvorené práve vďaka progresívnemu zdaňovaniu. Na Slovensku falošne reprezentujú sociálnu demokraciu strany Smer a Hlas, ktoré si ju predstavujú ako populistické hádzanie voličom páčivých balíčkov bez dlhodobého plánu na zodpovedné hospodárenie s verejnými financiami. 

Je dobré dať si pozor a nemýliť si sociálnu demokraciu s demokratickým socializmom. Znejú podobne no znamenajú rozdielne veci. Kým sociálny demokrat nemá problém s kapitalizmom, demokratický socialista chce centrálne plánovanú ekonomiku podobnú tej sovietskej. K moci ale sa chce dostať demokratickým spôsobom a potom snáď demokraciu v štáte aj zachovať. 

Liberáli

Liberál. Občas sa tak nadáva progresívnym ľavičiarom, v skutočnosti je to široké označenie pre tých, ktorí si vo všeobecnosti vážia slobodu. Liberalizmu ide o slobodu jednotlivca. Slobodu užívať si svoje ľudské práva bez väčších ohľadov na tradície pokiaľ nezasahuje do slobôd iných ľudí. Stojí v opozície voči konzervativizmu a autoritárstvu a neobmedzuje sa na len na ľavicu. Sloboda a Solidarita je napríklad pravicová liberálna strana. 

Mnohé zo spomínaných ideológií si zaslúžia priestor vo svojich vlastných článkoch a raz ich určite dostanú, dovtedy snáď postačí takýto stručný prierez tým, čo je to ľavicová politika. Samozrejme, každý čitateľ, ktorého myšlienky v tomto texte zaujali, urobí dobre, ak si o nich niečo prečíta v odbornej literatúre alebo na programoch a manifestoch spomínaných politických strán. Obsahujú veľa informácií, ktoré sa do jedného článku jednoducho nezmestia. Poznať pohľad na svet ľudí, s ktorými nemusíme vo všetkom súhlasiť má svoju hodnotu. Nemusí byť veľká, ale môže pomôcť napríklad pri debatách s priateľmi. Preto sa ani pravicová politika článku nevyhne.