Apartheid v ohrození

Od roku 1948 bola v Juhoafrickej republike uplatňovaná politika apartheidu, spočívajúca v rasovej segregácii. Belošská menšina, ktorá vtedy tvorila okolo 20 % populácie krajiny vládla černošskej väčšine. Obyvatelia afrického pôvodu mali zakázaný prístup do reštaurácií, kín, parkov, pláží, škôl, nemocníc a iných zariadení či verejne prístupných miest určených belochom, pričom nemali ani právo voliť.

Systém rasovej segregácie pobúril OSN, ktorá počas 60. rokov prijala rezolúciu 1761 odsudzujúcu juhoafrickú politiku apartheidu a vyzývala členské štáty OSN k prerušeniu obchodných a vojenských stykov s JAR. Toto však nemalo až taký dopad ako expanzívna politika ZSSR v oblasti Južnej Afriky počiatkom 70. rokov. Sovieti podporovali oslobodenecké hnutia v afrických kolóniách, pričom im zabezpečovali zbrane a výcvik. Ich cieľom bolo získať priamu alebo nepriamu kontrolu nad väčšinou krajín v regióne.

Zlomovým bodom sovietskej expanzie bola občianska vojna v Angole, kde proti sebe stáli komunistické hnutie MPLA a pravicová UNITA. MPLA podporovali Sovietsky zväz a Kuba, ktorá do krajiny vyslala 30-tisíc svojich vojakov. UNITA naopak získala podporu od USA, Číny a JAR. Juhoafrické armádne jednotky dokonca spustili intervenciu do Angoly a bojovali na strane UNIT-y. Boli však porazené kubánskymi oddielmi, pričom v tej dobe bolo jasné, že vojna je prehraná. JAR sa čím ďalej tým viac ocitala v izolácii. Okolité štáty sa dostali pod sovietsky vplyv, západné krajiny sa rozhodli pretrhať väzby s Juhoafrickou republikou kvôli politike apartheidu. Vláda sa tak začala obávať, že v prípade nepriateľskej invázie JAR skolabuje.

Výroba jadrových hlavíc

Strach z agresie okolitých štátov, ktoré boli pod sovietskym vplyvom, donútil vládu JAR pod vedením premiéra Johna Vorstera a neskôr Pietera Willema Botha, uvažovať o možnosti vytvorenia jadrového arzenálu. Podľa tvrdení bývalého prezidenta de Klerka, jadrové hlavice neboli nikdy určené na použitie a mali fungovať ako odstrašujúci prostriedok.

De Klerk vlastníctvo jadrových zbraní odôvodnil slovami: „Zdalo sa, že ak máme jadrové zbrane, a ak by sme v prípade krízy odhalili, že ich máme, zmenilo by to politický scenár a USA a ďalšie západné krajiny by mohli zasiahnuť a pomôcť Južnej Afrike.“a pomôcť Južnej Afrike.”

Už v roku 1948 sa JAR zaujímala o atómovú energiu a s ňou spojený ťažobný, obchodný a energetický priemysel, ktorý sa okolo nej dal vybudovať. Vláda kúpila svoj prvý jadrový reaktor od USA v roku 1957. Zatiaľ čo oficiálne sa účel jadrového programu zmenil z mierového na vojenský až v roku 1977, správy amerických tajných služieb ukazujú, že Juhoafrická republika formálne začala budovať svoj jadrový arzenál už v roku 1973. Od testovania týchto zbraní im spočiatku bránil silný medzinárodný tlak. V roku 1982 už JAR vyvinula a postavila svoju prvú jadrovú hlavicu a do roku 1989 ich mala šesť, z ktorých každá obsahovala 55 kg obohateného uránu. Ich výbušný ekvivalent sa rovnal 19 kilotonám TNT.

Koniec jadrových zbraní

Kvôli zahraničnému aj domácemu tlaku bolo už v roku 1989 jasné, že éra apartheidu sa chýli ku koncu. Biela menšina sa však obávala toho, čo by sa stalo, keby sa jadrový arzenál dostal do rúk budúcej vlády tvorenej prevažne čiernymi Afričanmi. Nakoniec sa rozhodla jadrových zbraní zbaviť.  V roku 1989  posledná apartheidová vláda oficiálne ukončila jadrový program a Južná Afrika sa v roku 1991 pripojila k Zmluve o nešírení jadrových zbraní.

Do roku 1994 Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu potvrdila, že všetky jadrové zbrane boli zlikvidované. Juhoafrická republika odvtedy propaguje zbavovanie sa jadrového arzenálu. V roku 1996 sa pripojila k ďalším africkým národom a spolu s nimi vyhlásila Afriku za zónu bez jadrových zbraní prostredníctvom zmluvy z Pelindaba, pomenovanej po starom výskumnom zariadení v JAR.

Africká komisia pre jadrovú energiu (AFCONE) zriadená s cieľom zabezpečiť, aby jednotlivé štáty Afriky dodržiavali svoje záväzky v zmluve má dokonca sídlo v hlavnom meste JAR – Pretórii.  Prvý postapartheidový prezident Juhoafrickej republiky Nelson Mandel podporoval myšlienku, aby sa jadrové veľmoci vzdali svojich ničivých zbraní a na Valnom zhromaždení OSN z roku 1998 argumentoval proti ich používaniu slovami: „Musíme si položiť otázku, ktorá môže znieť naivne pre tých, ktorí vypracovali sofistikované argumenty na ospravedlnenie svojho odmietnutia eliminovať tieto hrozné a desivé zbrane hromadného ničenia – prečo ich vôbec potrebujú!  V skutočnosti nie je možné poskytnúť žiadnu racionálnu odpoveď, ktorá by uspokojivým spôsobom vysvetlila, čo je nakoniec dôsledkom nečinnosti studenej vojny a pripútanosti k použitiu hrozby hrubej sily, aby sa potvrdila nadradenosť niektorých štátov pred ostatnými.“

1. ICAN. 2019. South Africa: from nuclear armed state to disarmament hero. Ženeva: ICAN, 2019. Dostupné online: TU
2. World101. 2020. South Africa: Why Countries Acquire and Abandon Nuclear Bombs. Washington: World101, 2020. Dostupné online: TU