András sa narodil 5. decembra 1924 v malom maďarskom meste Újfehértó. Jeho matka mu zomrela, keď mal len štyri roky a väčšinu svojho detstva strávil v Sulyánbokore. Zmenu do jeho života priniesla 2. svetová vojna, v ktorej Maďarsko bojovalo na strane Hitlera. V roku 1944 bol povolaný do služby ako 19-ročný, pričom bol poslaný na front, ktorý sa vtedy nachádzal medzi Auschwitzom a Krakovom. Línie Osi sa však čoskoro zrútili a viac ako 147 000 vojakov bolo zajatých Sovietmi, vrátanie Andrása. 

Mladík bol v januári 1945 prevezení do internačného tábora Boksitogorsk neďaleko Petrohradu. Toma tam strávil väčšinu zostávajúcich mesiacov vojny. Následne ochorel a musel byť prevezený 1000 km na východ, do vojenskej nemocnice pri meste Bisrjag. Miestni doktori sa však nikdy nestretli s maďarčinou a Andrásovu reč považovali za dementné drmolenie. Usúdili teda, že bude najlepšie ho poslať do psychiatrickej liečebne v malom riečnom prístavnom meste Kotelnich. 

Tým, že ho poslali do sanatória, zároveň vymazali jeho meno zo zoznamu vojnových zajatcov. Maďarská vláda tak nemohla zistiť nič o mieste jeho pobytu a v roku 1954 ho úrady oficiálne prehlásili za mŕtveho. 

Počas svojho pobytu v liečebni hovoril András len málokedy. Pacienti aj personál ho považovali za čudáka, nemého či človeka, ktorý si vymyslel vlastný jazyk, keďže maďarčina bola v meste Kotelnich úplne neznáma. Nikdy si neosvojil ruštinu, pretože vždy, keď sa snažil komunikovať, boli jeho pokusy zamietnuté ako bľabot. 

V sanatóriu strávil dlhých 53 rokov a vyzeralo to tak, že tam ostane do smrti. V roku 2000 ho však objavil český lingvista slovenského pôvodu Karol Moravčík, ktorý stretol bývalého vojaka v Kotelnich a v jeho “brblaní“ spoznal maďarčinu. Následne skontaktovali maďarskú ambasádu a 11. augusta toho istého roku priviedli Toma späť do jeho rodnej vlasti. Mal vtedy 75 rokov a keďže strávil väčšinu svojho života v psychiatrickej liečebni, viedli sa dlhodobé dohady o tom, či bol stále psychicky zdravý. 

Po návrate do Maďarska bol povýšený a dostal tri milióny forintov ako odmeny za dlhoročné vykonávanie vojenskej povinnosti. Ukázalo sa, že z jeho rodiny prežil brat a mladšia nevlastná sestra Anna Gabulyaová, ku ktorej sa nasťahoval. Podľa jej slov len málokedy prehovoril a bol úplne ponorený do minulosti. Neskôr mal mozgovú príhodu, ktorá spôsobila, že do polky tela ochrnul. Nakoniec skonal v roku 2004, pričom bol pochovaný s vojenskými poctami. Takto skončil život posledného repatriovaného zajatca z 2. svetovej vojny. 

Zdroje:

1. BUDANOVIC, Nikola. 2017. The Last WWII Soldier Ever To Be Repatriated Was András Toma, A Hungarian Who Spent 53 Years In A Russian Mental Institution. warhistoryonline.com. Dostupné online: TU