Hnutie bratstva 

Začiatky Ichwánu sú spojené so zakladateľom modernej Saudskej Arábie, Ibnom Saudom. Ten počiatkom 20. storočia zahájil dobývanie celého Arabského polostrova. V roku 1902 sa zmocnil Rijádu a vyhlásil ho za nové hlavné mesto svojho expandujúceho štátu. Pre svoje výboje však potreboval neustály prísun bojaschopných mužov. Z tohto dôvodu vznikol Ichwán, ktorého názov v arabčine znamená „bratstvo“, pričom mal vyjadrovať rovnosť stúpencov pred Bohom. Hnutie bolo založené medzi rokmi 1911 a 1912, údajne na popud samotného kráľa Sauda. 

Ich úlohou bolo pretransformovať nepoddajné kmene beduínov na náboženských militantov lojálnych kráľovi. Ichwáni považovali týchto arabských pastierov za barbarov a nositeľov náboženskej nevedomosti. Svoj názor opierali aj o koránske verše, kde stálo: „Kočovní Arabi sú najhorší v nevere a pokrytectve a najviac naklonení prehliadať obmedzenia, ktoré Boh zoslal poslovi svojmu.“ Títo beduíni mali byť obrátení na wahhábizmus, učenie vytvorené Mohamedom bin Abd al-Wahhábom, charakteristické prísnym monoteizmom a odmietaním akýchkoľvek novôt. Tento nový smer islamu považoval uctievanie čohokoľvek iného ako Allah (vrátane Mohameda a jeho rodiny) za modloslužobníctvo.

Ako vznikajú fanatici

Beduínski konvertiti boli premiestnení do poľnohospodárskych usadlostí, ktoré slúžili taktiež ako výcvikové tábory zvané hidžra. Tento termín odkazuje na odchod proroka Mohameda z Mekky a jeho cestu do Mediny v časoch boja proti mekkanským nevercom. Členstvo v hidžrách bolo od roku 1916 povinné pre všetkých beduínov. Spájala sa s ňou aj povinnosť platiť náboženskú daň zakát. Každá hidžra mala svojho imáma, ktorý ichwánom vštepoval zásady učenia al-Wahhába, lojalitu k vládnucej rodine a tiež myšlienku, že ktokoľvek, kto zomrie v mene džihádu, sa dostane priamo do raja. 

Ichwáni svoj prísny výklad islamu, podľa ktorého sami žili, šírili ďalej. Postupne sa z nespoľahlivých beduínov stala veľmi účinná a vysoko motivovaná bojová sila. Ibn Saud napriek obavám svojich príbuzných odmietal v radikáloch vidieť akúkoľvek hrozbu. Domnieval sa, že jeho úsilie o vytvorenie saudského štátu môže byť zavŕšené len vtedy, keď sa všetky kmene usadia v ľahko kontrolovateľných hidžrách. Hnutie sa však vyvíjalo nezávisle od seba, v rámci jednotlivých hidžier, medzi ktorými málokedy existovala koordinácia, čo sa týkalo hospodárskej a vojenskej činnosti. Miestni obyvatelia mali z agresivity ichwánov a ich životného štýlu strach, keďže sa s ním nehodlali identifikovať. 

Pilier kráľovstva 

Ibn Saudovi sa s pomocou ichwánov podarilo v roku 1913 dobyť východné oblasti dnešnej Saudskej Arábie. Po porážke centrálnych mocností a Osmanskej ríše v prvej svetovej vojne dokázali Saudi obsadiť počas roku 1921 mesto Há’il. Od tej doby sa rodiaci saudský štát pevne opieral o tri piliere: rodinu Ál úd, náboženských učencov a ichwánov. Práve táto triáda mala mať v neskoršom vývoji nebezpečné dôsledky. Náboženský zápal fanatikov bol neprekonateľný, pričom svojimi rýchlymi výpadmi dokázali vytvoriť atmosféru strachu, v ktorej boli vždy pripravení zlomiť odpor „pokryteckých moslimov“ na dobytých územiach a vnútiť im svoju koncepciu islamu

Saudské výboje pokračovali a v roku 1924 dobyli ichwáni mesto Ta’if, kde proti Saudovej vôli zmasakrovali stovky miestnych obyvateľov. Všetko nasvedčovalo tomu, že dobytie posvätných miest Mekky a Mediny fanatikmi je len otázkou času. Nakoniec obe mestá padli ešte v ten rok. Novým guvernérom Mekky sa stal Chálid Ibn Luwajj, jeden zo zakladateľov Ichwánu. Ten hneď na počiatku svojej vlády prikázal spáliť všetok skonfiškovaný tabak, keďže ho považoval za nečistý a nechal zbičovať všetkých, u ktorých sa táto rastlina našla.

Fanatici začali na dobytých územiach ihneď zavádzať svoje právne a náboženské tradície. Tie zahŕňali verejné bičovanie, pranierovanie, ukameňovanie, amputácie končatín a popravy sťatím hlavy. Pri dobýjaní okolia Mekky a Tá’ifu Ichwáni nielenže nebrali zajatcov z radov obyčajných ľudí, ale taktiež znásilňovali ženy, aby ich mužskí príbuzní boli ponížení a museli prikročiť k vraždám zo cti. Ichwáni dokonca zotročovali deti. Ibn Saud sa musel veľmi snažiť, aby utlmil ich horlivosť.

Nebezpečný spojenec

Rod Saudov sa postupne stal dominantnou mocou na Arabskom polostrove. Novú hrozbu však začali predstavovať ichwáni. Počet ich osád prudko narástol na viac ako dve stovky a v dobe svojho najväčšieho rozmachu boli schopní poslať do boja až 60 tisíc mužov. Radikáli kritizovali Sauda kvôli prítomnosti „neveriacich“ na Arabskom polostrove, hlavne Britov. Odmietali taktiež tolerovať praktiky šíitov v oblasti Ahsá’a a dokonca niektorých sunnitov v oblasti Hidžazu. Záujmom ichwánu škodil aj fakt, že Ibn Saud pozastavil džihád. 

Napriek zákazu fanatici pokračovali v lúpežných nájazdoch do Zajordánska a južného Iraku, kde vypaľovali šíitske mešity a cintoríny s „nevhodne“ ozdobenými náhrobkami, pričom niekoľkokrát takmer vyvolali otvorený konflikt s Veľkou Britániou. Ten sa však stal nevyhnutný potom, čo Ibn Saud skončil s výbojmi a uznal medzinárodné hranice. V ten moment sa z ichwánských nájazdov stalo porušovanie medzinárodného poriadku. Radikáli tak prišli nielen o ventil svojich bojových vášní, ale aj o zdroj živobytia. 

Vzbura a trest 

Nie všetci ichwáni povstali proti Saudom. Kľúčovú rolu zohral najmä Fajsal ad-Dawíš a Ibn Bindžáb, vodcovia kmeňov Mutajr a Utajba. Ich povstanie podporil aj iracký panovník Fajsal. Keď sa radikáli vzbúrili, hrozilo, že by mohli vyvolať strety s Britmi, a preto sa Ibn Saud rozhodol povstanie potlačiť. Ďalším dôvodom k zákroku bola odkázanosť Saudskej Arábie na zisky z náboženských púti do Mekky a Mediny. Tie boli bojkotované mnohými moslimami na znak protestu proti ničeniu hrobiek a ďalších pútnických miest ichwánmi. 

Fanatici naopak Saudovi vyčítali, že jeho dvaja synovia odcestovali do krajin „neveriacich“ (Fajsal do Anglicka a Saud do Egypta). Kritizovali taktiež jeho umiernený postoj voči šíitom a zavedenie niektorých neislamských novôt ako nákup automobilov či budovanie telefónneho spojenia. Celý rad ichwanských kmeňov napriek nariadeniam kráľa ďalej pokračoval vo svojich lúpežných nájazdoch do Iraku.  

Keď nepomohlo vyjednávanie, v priebehu ktorého sa ukázalo, že koncept medzinárodných vzťahov je pre ichwánov nepochopiteľný, prišla na rad vojenská sila. Zákrok voči radikálom podporilo aj duchovenstvo, ktoré sa postavilo na stranu kráľa. V roku 1929 Ibn Saud s pomocou britského kráľovského letectva porazil fanatikov v bitke pri Sabaly, po ktorej nasledovalo niekoľko výprav proti najvýznamnejším hidžrám, hlavne al-Artáwiji a al-Ghatghate. Obaja vodcovia Fajsal ad-Dawíš a Ibn Bindžád neskôr zomreli v zajatí a ich súkmeňovcom bol zabavený značný počet koňov a tiav. Veľká časť Ichwánov nebola po tejto porážke naplno integrovaná do Saudského štátu a trpela najrôznejšími formami socioekonomickej diskriminácie. Neskôr boli mnohí z nich začlenení do národných gárd. 

Opustení, ale nie zabudnutí 

Ichwáni síce boli potlačení, ale ich odkaz a tradícia u kmeňov pretrvali. Veľká časť učencov sa zmierila s modernizáciou a prozápadným postojom vtedajšieho kráľa (a zároveň syna Ibn Sauda) Fajsala. Niektoré kmene boli však vytlačené na okraj spoločnosti a tým pádom nemali možnosť sa do modernizácie krajiny zapojiť. V polovici 70. rokov sa časť spoločnosti obávala westernizácie Saudskej arábie a politickej orientácie na USA. Veľké počty nevzdelancov, ktorí boli vychovávaní v ichwánskej tradícii migrovali do miest a koncentrovali sa okolo islamských univerzít, ktoré sa stali základňou neoichwánskej agitácie. Tá sa neskôr preniesla aj do samotného Rijádu, ktorý bol dovtedy verný štátnej ideológii. Na ich stranu sa pridali aj profesori a študenti z univerzity v Mekke, známi svojimi protirežimovými názormi. 

V Kuvajte a saudských provinciách Hidžazu a Nadžu sa objavovali pamflety, ktoré hlásali príchod Mahdiho (mesiáš islamu). Obsahovali tiež ostrú kritiku voči rodine Saudov, ktorých obvinili nielen z porušenia wahhabovského odkazu, ale aj z uzurpovania si práva viesť arabské kmene, všetkých moslimov a celé ľudstvo napriek tomu, že nemajú kurajšovský pôvod (kmeň, od ktorého pochádzal prorok Mohammed). Jeden z vodcov nového neoichwánského hnutia, Džuhajmán Abdulláh Ibn Sajf al-Utajbi nadobudol v roku 1979 presvedčenie, že s príchodom nového moslimského storočia (vtedy bol pre moslimov rok 1399) bude nutné učiniť zásadný krok, ktorý pochopia všetci vyznávači islamu. V novembri toho roku prikázal svojim stúpencom nech sa ozbroja a presunú sa z Rijádu do Mekky. 

Príchod „Božieho kráľovstva“

V noci 19. novembra 1979 Džuhajman spolu so 400 ozbrojencami a Mohamedom al-Qahtánim, ktorého ichwáni považovali za Mahdiho, obsadil veľkú mešitu v Mekke. Nasledujúci deň bol islamský stred sveta obsadený, rovnako ako okolité minarety. Fanatici vyhlásili „oslobodenie“ Mekky, príchod očakávaného Mahdiho a zahájenie novej éry Božieho kráľovstva. Následne vyzývali miestnych pútnikov nech sa pridajú k povstaniu proti skorumpovanej kráľovskej rodine. Tí však nechceli spolupracovať a povstalcom tak nezostávalo nič iné ako z nich urobiť rukojemníkov. Svoje posolstvo následne vyhlasovali prostredníctvom minaretných ampliónov do celého moslimského sveta. 

Celý proces znovuzískania svätyne v Mekke trval dva týždne. Vtedajší kráľ Chalíd sa musel najprv dohodnúť s elitami saudského duchovenstva o vyhlásení fatwy, ktorá by podporila a vysvetlila obsadenie Veľkej mešity vojenskou silou. Učenci o jej formulácii rokovali niekoľko dní, zatiaľ čo povstalci vraždili rukojemníkov a z ampliónov žiadali celý moslimský svet, aby sa k nim pridal. Po vyhlásení fatwy nasledovala vojenská akcia, ktorá skončila síce vypudením alebo fyzickou likvidáciou väčšiny povstalcov, vyžiadala si však smrť 250 rukojemníkov. Rodina Saudov sa začala obávať odozvy svojich lojálnych kmeňov a ozbrojených síl. Obsadenie Veľkej mešity sa stalo kľúčovou udalosťou, ktorá mala celosvetové následky, keďže tento zlom je považovaný za konkrétny a významný prejav nástupu fundamentalizmu v islamskom svete, ktorý ohrozuje stredný Východ do dnešných dní. 

Zdroje:

1. MENDEL, Miloš. 2016. Dějiny Saúdské Arábie. Praha: NLN - Nakladatelství Lidové noviny, 2016. 408 s. ISBN: 978-80-7422-499-7

2. BERÁNEK, Ondřej. 2007. Saúdská Arábie: mezi tradicemi a moderností. Praha: Volvox Globator, 2007. 264 s. ISBN: 978-80-7207-647-5