Princ ktorého uchvátil islam 

Henrich už od mladosti poznal islam. Študoval diela Petra Alfonsiho, lekára jeho starého otca Henricha I., ktorý napísal najskorší dôveryhodný záznam o Mohamedovom živote. Mal taktiež úctu k Petru Ctihodnému. Ten nariadil prvý preklad Koránu do latinčiny. Popri islame si mladík rozvíjal obdiv k arabčine. Získal vynikajúce vzdelanie od učencov, ktorí boli zbehlí v „nových“ vedomostiach, ktoré prinášali zo Sicílie, Španielska a Blízkeho východu. 

Henrichovi rodičia na základe poučenia od mnícha Williama z Malmesbury, že „kráľ bez písmen je [iba] somár s korunou“ najali najlepších učiteľov v Európe. Bol medzi nimi aj uznávaný arabista, lingvista a vedec Adelard z Bathu, ktorý mal hlboký vplyv na Henrichove vzdelanie. Adelard cestoval sedem rokov po Taliansku, Sicílii, Antiochii a južnom pobreží Turecka, kde sa venoval „štúdiu Arabov“. Preslávil sa svojimi prekladmi arabských pojednaní o astronómii do latinčiny, pričom priniesol arabské inovácie v matematike do Anglicka a Francúzska. Adelard venoval De opera astrolapsus – svoje dielo o arabskej inovácii astrolábov – Henrichovi.

Henrichov záujem pokračoval až do dospelosti. Na svojich dvoroch vítal cestujúcich učencov, v neposlednom rade Arabov. Vedel dosť o učení arabčiny na to, aby si vyžiadal konkrétne texty od diplomatov cestujúcich na Sicíliu a do Jeruzalemského kráľovstva. Henrich natoľko obdivoval islamské umenie, že keď postavil palác pre svoju milenku Rosamund Cliffordovú vo Woodstocku, napodobnil paláce Normanského kráľovstva na Sicílii s fontánami a nádvoriami. Palác sa síce nevyhol zničeniu, ale jeho štýl, oplývajúci arabskými motívmi, bol v severnej Európe jedinečný.

Kľukatá cesta na trón a prvé roky vlády 

Henrich bol opisovaný ako energetický a charizmatický muž. Svoj nárok na Anglicko si však musel vybojovať, keďže o korunu sa uchádzal aj jeho bratranec Štefan III. z Blois, ktorý uzurpoval trón na jeho úkor. Spor prerástol do dlhotrvajúcej občianskej vojny, ktorá skončila až v roku 1953 po tom, čo Henrich Štefana definitívne porazil a donútil ho podpísať mierovú zmluvu, v ktorej vymenoval uzurpátor Henricha svojim nástupcom. O rok na to zomrel, vďaka čomu sa uvoľnila mladíkovi cesta na trón.

Henrich sa snažil upevniť francúzsku kultúru v Anglicku, po smrti svojho otca získal územia v severnom Francúzsku. Tie sa ešte viac rozšírili vďaka jeho svadbe s bývalou ženou francúzskeho kráľa Ľudovíta VII. Eleonorou Akvitánskou, ktorej patrilo akvitánske panstvo. Počas svojej vlády sa dostával do konfliktov nielen s Francúzskom, ale aj pápežom. Charakteristickým bolo pre neho aj vyhrážanie sa, pričom nerobil rozdiely medzi bežnými ľuďmi, panovníkmi, alebo duchovenstvom. Napríklad raz nariadil vo Winchesteri slobodné voľby, ale zakázal voliť kohokoľvek iného než jeho úradníka Richarda. 

Zrada najlepšieho priateľa

Aby si Henrich získal lojalitu vládnych elít, vymenoval svojho blízkeho priateľa Thomasa Becketa do funkcie kancelára. Jeho moc sa takmer rovnala kráľovej a ten mal v ňom takú dôveru, že keď v roku 1161 zomrel Theobald, arcibiskup z Canterbury, prehovoril Henrich zdráhavého Becketa, aby zaujal dvojitú pozíciu kancelára – arcibiskupa a to napriek varovaniam Henrichovej matky, Matildy. Thomas ich považoval za smiešne a protestoval, že Henrich a on vedia „s istotou, že ak budem niekedy povýšený na túto pozíciu, budem musieť prísť buď o kráľovu priazeň, alebo... o svoju službu všemohúcemu Bohu“. 

Henrich ignoroval všetky námietky, nevenoval pozornosť svojej matke a dokonca sa vyhrážal mníchom z Canterbury, ktorí nechceli Thomasa za arcibiskupa. Jeho prvoradým záujmom bolo zabezpečiť nástupníctvo korunovaním svojho najstaršieho syna, keďže sa snažil vyhnúť ďalšiemu krviprelievaniu o trón, ako sa to stalo pri smrti každého panovníka, okrem Štefana od dobytia Anglicka Normanmi. 

Právo korunovať anglických kráľov bolo výsadou arcibiskupov z Canterbury a Henrich očakával, že Thomas vyhovie jeho túžbe. Namiesto toho zistil, že namiesto lojálneho priateľa dosadil fanatického milovníka večného Ježiša Krista. Panovník bol rozzúrený, keď Thomas rezignoval na funkciu kancelára. Kráľ a arcibiskup sa čoskoro dostali do boja o nadvládu medzi cirkvou a štátom. Rovnováha kompromisu – keď králi dali svojim arcibiskupom dôstojnosť a arcibiskupi sa zasa snažili zapáčiť svojim kráľom – bola roztrhaná na kusy.

Hlavným zdrojom sporov bolo to, ktorý súd – kráľovský alebo cirkevný – by mal riadiť duchovných obvinených zo spáchania zločinov. Henricha znepokojilo ako oddelené cirkevné súdy fungovali v tandeme spoločne s jeho. Zároveň ho naštvalo, že tresty, ktoré vymerali, boli zanedbateľné. Ani kráľ, ani arcibiskup sa nepohli. Henrich v roku 1164 obvinil Thomasa z pohŕdania kráľovskou autoritou a spreneverením. Arcibiskup predvídal svoje uväznenie a dokonca aj smrť. Niektorí násilnejší baróni mu pripomenuli, že vlastný otec kráľa Geofrreyho z Anjou nechal vykastrovať niekoľkých svojich duchovných za ich neposlušnosť, pričom boli prinútení, aby ním „niesli svojich členov“ v umývadle. Skamenený Thomas utiekol na dvor Ľudovíta VII., ktorý mu radostne ponúkol útočisko.

Hádka v exile

Ľudovíta vždy potešilo, keď mohol spôsobiť problémy svojmu súperovi. Francúzsky kráľ bol rovnako zbožný ako Henrich svetský, pričom ponúkol útočisko nielen Beckettovi, ale aj pápežovi Alexandrovi III., keď v roku 1159 opustil Rím po rozdelených voľbách. Tie vyústili vo vládu prvého zo série protipápežov, ktorí obsadili vatikánsky trón. Alexander dlhoval mnoho Henrichovi za jeho podporu. Na upevnenie svojej moci v Ríme potreboval pomoc oboch kráľov a hádka o Becketa ho postavila do nepríjemnej pozície. Hoci možno sympatizoval so zatrpknutým Thomasom, bol nútený kráčať po opatrnej ceste. Niekoľko nasledujúcich rokov otáľal, aj keď dovolil arcibiskupovi ventilovať Henrichove zničenie cirkvi prostredníctvom jeho „zlých zvykov“.

Vyhrážka konverziou a tragický osud arcibiskupa 

Pápežova hra na obe strany vyústila do toho, že mu Henrich v roku 1168 napísal: „Radšej by som prijal chyby Nur al-Dina (Sultána z Aleppa) a stal sa neveriacim, ako keby som mal nechať Thomasa vládnuť v katedrále Canterbury.“ Nebolo to prvýkrát, kedy sa vyhrážal Alexandrovi. Osem rokov predtým požiadal o pápežskú dišpenzáciu, aby umožnil svojmu päťročnému synovi oženiť sa s Ľudovítovou dcérou Margaret, čo mu umožnilo získať Vexin, kľúčový francúzsky kraj, ktorý bol venom malej Margaret. Alexandrovým veľvyslancom sa vyhrážal tým, že podporí pápežovho rivala, protipápeža Viktora IV., ak nepresadí svoje, na čo pápež kapituloval. 

Moslimské Anglicko?

Henrichova konverzia na islam bola veľmi nepravdepodobná. Napriek svojej moci by nemohol poprieť fakt, že jeho božské právo na korunu Anglicka vzišlo z kresťanstva. Kresťanská spoločnosť bola štruktúrovaná veľmi odlišným spôsobom ako islam. Tá umožňovala primerane vysokú úroveň sociálnej mobility a nebola až tak rigidná ako feudalizmus kresťanského Západu. 

Navyše, Henrich nebol len kráľom Anglicka a rozsiahlych území Francúzska. Patril medzi najmocnejších mužov sveta, ktorý ovládal teritória od škótskych hraníc až po Blízky východ, kde jeho strýkovia vládli križiackemu Jeruzalemskému kráľovstvu. Ak by to Henrich myslel vážne, následky v Európe 12. storočia by boli seizmické.  

Henrichova konverzia by si pravdepodobne vyžadovala masové obrátenie všetkých rôznych národov v krajinách pod jeho vládou od Northumberlandu po Akvitániu. Samotné administratívne dôsledky by boli obrovské. Čo by sa stalo s tisícami biskupov a kňazov? Nahradila by arabčina latinčinu ako lingua franca? Boli by na univerzitách nové osnovy? Rozvinul by Henrich radšej arabské ako anglické právo? S ktorými kalifátmi by nadviazal svoje nové spojenectvo? Aký by to malo vplyv na križiacke výpravy?

Zamyslime sa nad stovkami rokov chaosu, ktorý vyvolal Henrichov potomok Henrich VIII, odlúčením Anglicka od rímskokatolíckej cirkvi. Môžeme si len predstaviť, aké šialenstvo by nastalo, keby Henrich II. konvertoval na islam. 

Zdroje:

1. Historyextra.com. 2020. King Henry II: the Muslim monarch of medieval England?. Londýn: Historyextra.com, 2020. DOSTUPNÉ ONLINE: TU