Keď vláda verí konšpirácii 

Židia sa stali známymi v Japonsku už počas Rusko-japonskej vojny. V tej dobe ponúkol americký bankár židovského pôvodu Jacob Schiff japonskej vláde nemalé pôžičky, ktoré pomohli krajine vyhrať vojnu. Neskôr vyšiel taktiež japonský preklad knihy Protokoly sionských mudrcov. Toto dielo vzniklo v Rusku a malo ísť o podrobný opis židovského sprisahania, ktorého cieľom bola globálna nadvláda. Neskôr sa však ukázalo, že je to len falzifikát a jeho jediným cieľom bolo podnietiť antisemitizmus v spoločnosti. Dielo si získalo pozornosť japonských úradov, ktoré začali vnímať Židov ako bohatý a politicky vplyvný národ.

Snahy o vybudovanie židovskej domoviny 

Od konca Rusko-japonskej vojny túžilo cisárstvo po území Mandžuska, ktoré sa nachádzalo severne od Japoncami okupovanej Kórey. Keď ho v roku 1932 dobyli, bola sformovaná malá skupina armádnych dôstojníkov a úradníkov známa ako „Mandžuská frakcia“.  Na jej čele boli kapitáni Koreshige Inuzuka a Norihiro Yasue. Tí boli známi ako „židovskí experti“, pričom ich cieľom bolo vybudovať v Mandžusku domovinu pre Židov, ktorí by sa následne podieľali na budovaní japonského priemyslu a infraštruktúry.  Frakcia verila, že si týmto spôsobom nakloní americké vládne kruhy, kde mali Židia údajne veľký vplyv. Niektorí historici neskôr pomenujú činnosť Mandžuskej frakcie ako „Fugušský plán.“

V Mandžusku sa však už nachádzala menšia skupina vyznávačov judaizmu a to v meste Harbin. To bolo špecifické tým, že ešte prednedávnom bolo súčasťou Číny, ale jeho obyvateľstvo bola dominantne európske, z čoho väčšina boli Rusi. Japonské úrady si od malej židovskej komunity sľubovali veľké veci. Jej populácia však klesala, keďže veľa Židov z mesta odišlo kvôli ekonomickej kríze. Negatívny vplyv na vyznávačov judaizmu mali aj ruské fašistické gangy, ktoré mali na svedomí vraždu mladého pianistu židovského pôvodu Simona Kaspého. Veľa Židov nakoniec odišlo buď do Šanghaju alebo hlbšie do Číny, kde netrpeli žiadnym antisemitizmom. 

Budovanie komunity v Šanghaji 

Napriek neúspechom v Harbine sa mandžuská frakcia stále nevzdávala svojich ambícií. V marci 1938 navrhol japonský generálporučík Kiichiro Higuchi generálovi Hideki Tojoovi prijatie niektorých židovských utečencov z Ruska. Tojoo plán napriek silným protestom zo strany Nemecka schválil, vďaka čomu získalo 15-tisíc Židov azyl v japonskej štvrti Šanghaju. Frakcia to brala ako prvý krok k vytvoreniu židovskej domoviny. Niekoľko nasledujúcich rokov bolo naplnených správami a stretnutiami medzi príslušníkmi frakcie a členmi židovskej komunity, no žiadny plán nebol prijatý. Dokonca začiatkom roku 1939 požiadali Židia v Šanghaji japonskú vládu, aby už nevpúšťali do mesta ďalších utečencov, keďže sa o nich nevedeli postarať. Proti vytvoreniu židovskej domoviny v Mandžusku sa postavil aj Stephen Wise, jeden z najvplyvnejších členov americkej židovskej komunity, ktorý nedôveroval japonským úradom. 

Zachraňovanie Židov z Európy 

1. septembra 1939 vypukla druhá svetová vojna a Nemecko podpísalo Pakt o neútočení so Sovietskym zväzom, čím sa sťažil transport Židov z Európy do Japonska. Napriek tomu začal japonský konzul v litovskom Kaunase, Chiune Sugihara vydávať tranzitné víza židovským utečencom a neprestal s tým aj keď mu to úrady v Tokiu zakázali. Veľa Židov dostalo výstupné víza od sovietskych úradov čo im umožnilo prejsť Rusko po Transsibírskej magistrále až do Vladivostoku. Odtiaľ sa dopravili do Curugy a nakoniec sa usadili v japonskom prístavnom meste Kóbe. Tam ostali len do roku 1941, keďže vláda im nedôverovala a rozhodla sa ich presídliť do Šanghaju. Krátko na to Nemecko vyhlásilo vojnu ZSSR, čím sa Sovieti a Japonci stali potenciálnymi nepriateľmi, kvôli čomu boli ukončené plavby z Vladivostoku do Curugy.

Neustále lavírovanie 

Japonci sa snažili pomáhať Židom, ale taktiež nechceli ohroziť svoje spojenectvo s Nemeckom. V roku 1941 sa nacistický gestapák Jozef Meisinger, ktorý pôsobil ako spojka gestapa s nemeckou ambasádou v Tokiu, pokúsil ovplyvniť Japoncov, aby „vyhladili“ alebo zotročili približne 18 000 – 20 000 Židov žijúcich v okupovanom Šanghaji. Jeho návrhy zahŕňali vytvorenie koncentračného tábora na ostrove Chongming v delte rieky Yangtze. Japonský admirál, ktorý riadil Šanghaj, neustúpil tlaku Meisingera a nariadil vybudovať geto pre Židov v šanghajskej štvrti Hongkew. Miesto malo dvakrát väčšie hustotu ako Manhattan a bolo prísne izolované od okolitého sveta japonskými vojakmi. Obyvatelia mohli geto opustiť len so zvláštnym povolením. Bohužiaľ, niekoľko mesiacov pred koncom vojny bolo miesto bombardované spojencami, následkom čoho boli straty na životoch Židov aj Číňanov. 

Prožidovská politika 

Napriek všetkému bolo Japonsko otvorené vyznávačom judaizmu. Vláda deklarovala, že so Židmi, ktorí prichádzajú do Japonska, Číny a Mandžuska, sa bude zaobchádzať rovnako ako s ostatnými cudzincami. V Šanghaji sa väčšine Židov darilo často lepšie ako ostatným obyvateľom mesto. Na konci vojny sa Japonsko stalo útočiskom 24 000 Židov. Hoci vláda očakávala dvojnásobne väčší počet a tí, ktorí prišli, rozhodne nemali bohatstvo, ktoré by prispelo japonskej ekonomike, tak na výsledok sa vláda pozerala priaznivo. Židia Japonsku nikdy nezabudli na jej činy a v roku 1985 udelila izraelská vláda Chiunimu Sugiharovi vyznamenanie Spravodlivý medzi národmi. Okrem iného má Japonsko do dnešných dní blízke vzťahy s Izraelom. 

Zdroje:

1. TOKAYER. Marvin. 2012. The Fugu Plan: The Untold Story of the Japanese and the Jews During World War II. Jeruzalem: Gefen Publishing House, 2012. ISBN: 9652293296