Tarrare sa narodil počas roku 1772 vo francúzskom meste Lyon. Už od ranného detstva mal silný apetít. Na jeho váhe sa to však nikdy neukázalo. Keď mal 17 rokov, vážil údajne len 45 kg, a to napriek tomu, že denne skonzumoval štvrtinu kravy. Rodičia sa o neho nevedeli postarať a donútili ho odísť z domu. Nasledujúce roky putoval Tarrare po Francúzsku s bandou zlodejov a prostitútok. Celú tu dobu kradol a žobral o jedlo, niekedy bol dokonca nútený jesť kamene. Neskôr sa zamestnal ako šoumen, pričom lákal divákov svojimi predstaveniami, v ktorých bol schopný zjesť čokoľvek, či už košík jabĺk, desiatky vajec alebo dokonca zátok od vína a kremence. Jeho najobľúbenejším jedlom bolo však hadie mäso. 

Tarrare bol taktiež špecifický svojim telesným pachom. Podľa vtedajších publikácii bol mladík pokrytý potom a z jeho tela vzchádzala para, ktorá nepríjemne páchla. Mal taktiež veľké ústa obklopené štíhlymi perami a zafarbenými zubami. Neustále grgal a mal vetry, čo sa dalo očakávať od niekoho, kto denne konzumoval obrovské množstvo potravín. Tarrareho koža na tvári sa vedela natiahnuť do neuveriteľnej miery, aby sa do nej zmestilo všetko jedlo, ktoré si strčil do pažeráka. Keď jedol, nafúkal sa ako balón, najmä v oblasti žalúdka. Po vykonaní veľkej potreby jeho koža naopak klesla tak hlboko, že by ste mohli uviazať visiace záhyby kože okolo Tarrareho pása ako opasok. Jeho opadnuté líca vyzerali ako uši slona. Postupom veku sa jeho chuť do jedla stala ešte bizarnejšou. 

Keď v roku 1789 vypukla francúzska revolúcia, Tarrare vstúpil do armády, aj keď nevedel bojovať. Napriek tomu pomáhal svojim kolegom s každodennými úlohami a potom jedol ich prídely ako kompenzáciu. Kvôli svojmu nikdy sa nekončiacemu hladu skončil vo vojenskej nemocnici, kde sa zúčastnil fyziologických experimentov navrhnutých Doktorom Courvilleom a chirurgom Pierrem Percym. Ponúkli mu jedlo pre 15 robotníkov a Tarrare ho bez problémov zjedol, potom vypil štyri galóny mlieka a následne zaspal. Pri inej príležitosti dostal živú mačku, tej roztrhol zubami brucho a vypil jej krv. Umierajúce zviera potom zjedol (s výnimkou kostí) a po chvíli začal vracať jej srsť. Nemocničný personál ponúkol Tarraremu množstvo ďalších zvierat vrátane hadov, jašteríc a šteniatok, z ktorých všetky boli zjedené. Mladík taktiež prehltol celého úhora bez žuvania, pričom mu najprv rozdrvil hlavu zubami.

Percy si všimol Tarrareovu pozoruhodnú kapacitu úst a na skúšku mu dal zjesť drevenú škatuľku, ktorá bola dosť malá na to, aby ju prehltol. Predmet prešiel mladíkovou tráviacou sústavou bez toho, aby bol poškodený, a tak sa rozhodli tento talent využiť. Lekári mu znovu povedali nech zhltne škatuľku s tajnou správou. Tú mal odovzdať zajatému francúzskemu velitelovi, ktorý sa nachádzal za nepriateľské líniami v Prusku. Tarrare sa v prestrojení za roľníka síce dostal za hranice, ale miestni rýchlo zistili, že je podvodník, keďže nevedel po nemecky. 

Pruská armáda ho zajala a mučila ho tým, že mu odoprela jedlo, netrvalo dlho kým sa Tarrare priznal k všetkému. V správe ktorú získali však neboli žiadne cenné informácie. Prusi boli rozzúrení týmto zistením a odsúdili mladého Francúza na popravu. Tarrare bol odvedení na popravisko, ale vedenie si to na poslednú chvíľu rozmyslelo. Mladíka stiahli z lešenia a miesto obesenia dostal len výprask a krátko na to bol prepustený späť do Francúzska. 

Tarrare sa vrátil do vojenskej nemocnice, kde prosil Percyho, aby mu pomohol vyliečiť jeho nekonečný apetít. Doktor urobil maximum. Kŕmil Tarrareho vínnym octom, tabakovými tabletkami, laudanom a všetkými liekmi, ktoré si dokázal predstaviť v nádeji, že uhasia jeho neuveriteľnú chuť do jedla, ale Tarrare zostal rovnaký bez ohľadu na to, čo skúšal. Ak niečo, bol hladnejší ako kedykoľvek predtým. Žiadne množstvo jedla ho neuspokojilo. Počas pobytu v nemocnici sa zistilo, že pije krv pacientov a dokonca sa pokúšal jesť telá zosnulých v márnici. Nakoniec ho z nemocnice vykopli v roku 1794, keď sa záhadne stratilo 14-mesačné dieťa. 

Ďalšie štyri roky sa o Tarrarem nič nevedelo. V roku 1798 bol Percy kontaktovaný nemocnicou z Versailles o tom, že jeden z pacientov ho chce vidieť. Nešlo samozrejme o nikoho iného ako Tarrareho. Ten bol pripútaný na lôžku a slabý, pričom sa zdôveril Percymu, že pred dvomi rokmi prehltol zlatú vidličku, ktorú vinil za príčinu jeho súčasného stavu. V skutočnosti išlo o tuberkulózu. Následujúci mesiac začal mladík pociťovať nepretržitú exsudatívnu hnačku a zomrel. 

Jeho telo veľmi rýchlo hnilo, ale lekári chceli vykonať pitvu, keďže boli zvedaví, či sa v jeho vnútornostiach stále nachádza údajná zlatá vidlička. Pri pitve sa zistilo, že mladíkov pažerák je abnormálne široký a keď mu otvorili čeľuste, chirurgovia boli schopní vidieť dolu širokým kanálom až do žalúdka. Jeho telo bolo naplnené hnisom, pričom pečeň so žlčníkom boli abnormálne veľké. To isté platilo o žalúdku, ktorý bol pokrytý vredmi a vypĺňal väčšinu brušnej dutiny. Napriek dôkladnej pitve sa zlatá vidlička nikdy nenašla. 

Existuje veľa teórii o tom, akou chorobou Tarrare trpel. Je možné, že išlo o nejaký druh polyfágie, ktorá ja typická nekontrolovateľným hladom a jedením. Syndee McElory, lekár so sídlom v Huntingtone v Západnej Virgínii, naznačuje, že to mohla byť hypertyreóza, ktorá zvyšuje metabolizmus a spôsobuje hnačku, potenie a rednutie vlasy – všetko sa zhoduje s popisom Tarrareho. Iní špekulovali, že mladíková nekontrolovateľná chuť k jedlu mohla byť výsledkom poranenia mozgu alebo nádoru v amygdale alebo hypotalame, pričom obe zohrávajú úlohu pri chuti do jedla.

Zdroje:

1. OLIVER, Mark. 2022. The Story Of Tarrare, The Insatiable Glutton Who Ate Everything From Human Flesh To Live Eels. allthatsinteresting.com, 2022. DOSTUPNÉ ONLINE: TU

2. FOLEY. E, Katherine. 2017. The bizarre story of the 18th-century Frenchman who ate a quarter of a cow daily and never gained weight. qz.com, 2017. DOSTUPNÉ ONLINE: TU