Zrodený v nepokojoch 

Francois sa narodil 14. apríla 1907 v Port-au-prince. V tej dobe vládol Haiti vojenský diktátor Nord Alexis, pričom už vtedy sa krajina zmietala v neustálych nepokojoch. Keď mal Duvalier len rok, Alexis bol zvrhnutý generálom Antoineom Simonom. Ten sa pri moci udržal tri roky a jeho režim zmietla revolúcia. V piatich rok zažil Francois na vlastné oči ako obrovská explózia zničila neďaleký drevený Palais National spolu s prezidentom Cincinnatom Lecontom. Týmto však nepokoje neskončili, ďalší rok bol nový prezident Tancréd August otrávený a jeho pohreb museli presunúť. Keďže dvaja generáli začali bojovať o nástupníctvo. Súboj vyhral Michel Oreste. Ten bol tiež o rok zvrhnutý mužom menom Zamor, ktorý sa udržal pri moci taktiež len rok. 

Milovaný humanista 

Napriek neutíchajúcim politickým zvratom, si mladý Duvalier žil nad pomery väčšiny obyvateľov. Chodil do veľmi dobrých škôl a neskôr vyštudoval lekársku fakultu na haitskej univerzite. Práve vďaka svojej profesii získal prezývku Papa Doc, pričom medzi rokmi 1934 až 1946 pôsobil v niekoľkých nemocniciach a dokonca viedol výskum týkajúci sa rôznych tropických chorôb. Vďaka tvrdej práci v tomto odbore si Duvalier získal povesť humanistu, ktorý sa stará o neblahý zdravotný stav chudších vrstiev haitskej spoločnosti. Jeho meno sa stalo synonymom charitatívneho postoja k svetu, pričom pôsobil ako láskavá otcovská osobnosť, ktorá chcela svoju krajinu „pozdvihnúť“.

Vďaka svojej dobrej povesti a tvrdej práci sa postupne vypracoval do najvyšších vládnych pozícii. 22. septembra 1957 bol dokonca s podporou armády zvolený za prezidenta Haiti, pričom vo voľbách porazil Louija Déjoia, vzdelaného mulata zo strednej triedy. Víťazstvo bolo tak drvivé (Duvalier získal 680 509 hlasov, zatiaľ čo Déjoie len 249 956 ), že nejeden človek ho obvinil z korupcie. 

Budovanie diktatúry 

Duvalier sľuboval, že skoncuje s politickým útlakom, ktorý vykonávali haitské spoločenské špičky voči zvyšku krajiny. Mal v pláne vyhlásiť voodoo ako štátne náboženstvo, keďže bolo Haiťanom oveľa bližšie ako kresťanstvo. Samotný Papa Doc bol jeho vyznávačom. Aktívne ho praktikoval a dokonca sa o ňom hovorilo, že je voodoo čarodeník (hougon), ktorý v tranze dokáže nadviazať spojenie medzi ľuďmi a duchmi. 

Miesto sľúbenej prosperity mal však Papa Doc iné plány. Obával sa, že ho štátne ozbrojené sily zvrhnú a tak odvolal vrchného veliteľa armády a miesto neho dosadil dôstojníka, ktorý mu bol viacej naklonený. V roku 1958 sa armáda pokúsila o vojenský prevrat, ale bola neúspešná. Duvalier túto možnosť využil na to, aby zredukoval počet vojakov a uzavrel haitskú vojenskú akadémiu. 

Milícia príšer 

O Papa Docove bezpečie sa mala po novom starať „palácová garda“, ktorá bola v skutočnosti jeho súkromná armáda. Okrem toho vytvoril diktátor milíciu zvanú „Dobrovoľníci pre národnú bezpečnosť“. Ľudia ich väčšinou volali Tontons Macoute, čo bol výraz pre mýtické strašidlá, ktoré o polnoci unášali deti. Po dvoch rokoch od založenia bola táto milícia dvakrát silnejšia ako armáda a budila hrôzu po celej krajine, či už svojimi vražednými spôsobmi, ale taktiež preto, že väčšina z nich praktikovala voodoo. Podľa miestnych im pomáhali „temné sily“. 

Vydieračstvo bolo typické pre všetky zložky novej vlády. Papa Doc ustanovil provízie, ktoré plynuli zo všetkých hlavných haitských priemyselných aktivít a záujmov, pričom využil úplatkárstvo, aby okradol stovky domácich podnikov. Taktiež sa postaral o likvidáciu akéhokoľvek prejavu opozície. Veľká časť jeho „nepriateľov“ tak skončila v pevnosti Fort Dimanche, kde boli väčšinou umučení k smrti. Dostali sa tam viacerí žurnalisti, ktorí boli obviňovaní z najrôznejších foriem poburovania. Duvalierov prisluhovač Bardot sa dokonca postaral o bombové útoky proti všetkým redakciám. Týmto spôsobom Papa Doc zlikvidoval akúkoľvek opozíciu a tá čo ostala musela pôsobiť ilegálne. 

Vyvolený Ježišom 

Duvalier si rýchlo získal povesť tyrana. Kvôli jeho praktizovaniu voodoo ho obyvatelia na vidieku vnímali ako démona. Dokonca sa prehlásil za Barona Samediho, zlé božstvo, ktoré podľa povier dokázalo usmrtiť človeka jediným dotykom. Papa Doc sa mu vzhľadom nepríjemne podobal a dokonca sa obliekal rovnako obliekal. Duvalier sa rozhodol túto svoju imidž dotiahnuť ešte ďalej a nechal tlačiť plagáty, ktoré naznačovali, že okrem spomenutého Samediho je taktiež Ježišom Kristom a samotným Bohom. Na jednom z plagátov stál Duvalier hneď vedľa Krista, ktorý pravou rukou držal Docove rameno a pod nimi bol nápis „Jeho som si vybral.“

Hon na Bardota 

Duvalier zachádzal kruto aj so svojimi priateľmi a rodinou, pričom nikto si nemohol byť istý, či bude zajtra žiť. 24. mája 1959 upadol Papa Doc do kómy, kvôli silnému infarktu. Privolaní boli tí najlepší doktori z USA a v jeho neprítomnosti sa vlády ujal Clément Barbot, zakladateľ Tontons Macoute a zároveň ich vodca. Tento muž si rýchlo zvykol na riadenie krajiny, čo sa samozrejme nepáčilo Duvalierovi, ktorý sa po zotavení rozhodol o Barbota postaral. A tak ho 14. júla 1960 zatkli vlastní Tonton Macoute, pričom skončil vo Fort Dimanche. Bývalý veliteľ milície bol mučený 18 mesiacov a na Duvalierov pokyn ho nakoniec prepustili. 

Bardot na mučenie nikdy nezabudol a rozhodol sa pomstiť svojmu bývalému šéfovi. 26. apríla 1963 zosnoval únos Papa Docových detí, ktorými chcel donútiť diktátora k rezignácii. Nechal prepadnúť automobil, v ktorom boli Duvalierove deti. Pri prestrelke zahynul vodič a dvaja osobní strážcovia. Bývalého doktora to rozzúrilo a okamžite prikázal Barbota zatknúť. Rozpútalo sa krviprelievanie. Tontons Macoute hliadkovali po celom hlavnom meste. Ich bývalý veliteľ nakoniec utiekol a niekoľko týždňov sa dokázal vyhýbať priamemu stretu s milíciou. 14. júla Barbot preskupil svoje sily a rozhodol sa k druhému pokusu o atentát. Bol však zahnaný so svojimi mužmi na plantáže cukrovej trstiny, ktorú Duvalierovi muži obkľúčili a potom zapálili, pričom utekajúcich Barbotových mužov postrieľali. 

Podobných pokusov o zvrhnutie Papa Doca sa odohralo niekoľko a najbizarnejší z nich zahŕňal troch Haiťanov a dvoch zástupcov šerifa z Floridy, k tejto päťke sa pridali ešte traja dobrodruhovia. Skupina sa vylodili na brehoch Haiti s cieľom zabiť Duvaliera, ale pokus im nevyšiel a všetkých zúčastnených pri ňom zabili. Papa Doc celý prevrat využil na to, aby do neho zaplietol jeho najväčšieho súpera v prezidentských voľbách Clémenta Jumelleho. Vojaci následne zabili jeho dvoch bratov a vyfotili ich s pištoľami v rukách, pričom ich obvinili z bombových útokov. Nikdy sa mu však nepodarilo nájsť Clémenta, ktorý zomrel prirodzenou smrťou. Následne sa konali zmanipulované prezidentské voľby a Duvalier neprekvapivo získal 100 % hlasov. 

USA vidiac fungovanie Docovho režimu, stiahli svoju ekonomickú pomoc. Vtedajší prezident John F. Kennedy sa obával, že Duvalier spreneveruje poskytnutú finančnú pomoc a posiela ju na svoje súkromné bankové konta, zatiaľ čo jeho krajina krachuje. V roku 1964 malo Haiti najmenší národný dôchodok na celej západnej pologuli, len 80 USD, pričom až 90 % obyvateľstva bolo negramotnách. Obyvatelia trpeli nedostatkom potravín a problémamy s dodávkami pohonných hmôt, čo viedlo k výpadkom prúdu po celom štáte. Nič z toho Duvaliera nezaťažovalo, keďže ešte v ten rok nechal zmeniť ústavu a vyhlásil sa doživotným prezidentom Haiti. 

Smrť neberie ohľad na ženy a deti 

Existuje veľa historiek z radov utečencov o Duvalierovom režime. Nie je možné určiť, ktoré sú pravdivé a ktoré nie, ale pokiaľ by len desatina z toho bola legitímna, tak by išlo o jeden z najhorších režimov planéty. Poskytnuté svedectvá hovoria napríklad o tom, že šesť tínedžerov nasprejovalo na stenu nápis „Preč s Duvalierom!“. Všetci boli následne dopadnutí a zabití. Známy je aj príbeh o Papa Docovom oponentovi – Yvanovi D. Laraquevi, ktorého ozbrojené zložky zabili na severe Haiti.  Jeho nahé telo pohodili na križovatke ulíc Grand Rue priamo pod reklamným sloganom Coca-Coly so slovami „Vítajte na Haiti“. Mŕtvola tam hnila ešte dlhé dni dokým sa nerozpadla. Niektoré zdroje uvádzajú, že Tontons Macoute zabili všetky rodiny, ktoré Laraquevovi pomáhali, pričom nebrali ohľad ani na ženy a deti. 

Súkromné mesto 

Papa Doc trpel taktiež megalomániou, čo dokazuje aj jeho súkromne mesto Duvalierville (dnes známy ako Cabaret), ktorý postavil na vlastnú počesť. Mesto bolo prepchaté jeho sochami a pamätníkmi, no našli by ste tam aj neónové nápisy typu: „Nemám žiadnych nepriateľov okrem nepriateľov Haiti.“ alebo „Som tým najlepším, čo sa vám mohlo stať.“ Asi najvýraznejšou ukážkou propagácie haitského diktátora bola vládou tlačená brožúra Le Catéchisme de la revolution, ktorá obsahovala aj Otčenáš so samotným Papa Docom.

Riešenie hľadal v kozích vnútornostiach 

Dlhý čas kolovali fámy o tom, že v prezidentskom paláci sa konajú ceremoniály čiernej mágie. Bývali spolupracovníci Papa Doca dokonca vypovedali o tom ako Duvalier študoval kozie vnútornosti a hľadal v nich riešenia pre politické rozhodnutia. Údajne spal jednu noc na náhrobku zakladateľa krajiny Dessalinesa, o ktorom tvrdil, že je s ním spirituálne spojený. Do práce údajne povolával aj čarodejníkov voodoo, tzv. bocorov, aby mu pomáhali nahliadať do budúcnosti. Znepokojivejšie správy dokonca hovoria o tom, že Papa Doc nechal pochovávať ľudí zaživa a jeho uctievači mu na počesť obetovali deti. 

Tyran skonal, ale teror pokračuje 

Kvôli neustálym represiám začali z Haiti utekať intelektuáli, učitelia, doktori a ostatní vysokoškolskí vzdelanci či odborníci. To malo za následok vážne problémy s poskytovaním zdravotnej starostlivosti pre bežných obyvateľov, z ktorých veľká časť bola podvyživená a v niektorých oblastiach vypukol hladomor. Ľudia boli nútení žiť v chatrčiach bez prístupu k tečúcej vode. USA po smrti Kennedyho poslali krajine finančnú pomoc, ale tá skončila na Duvalierovom súkromnom bankovom účte. 

Až do svojej smrti čelil Papa Doc neustálym pokusom o prevrat, žiadny z nich však nebol úspešný. Haiti sa dočkalo konca Duvalierovej vlády až v roku 1971, keď skonal na infarkt myokardu. Haiťania si dlho neoddýchli, keďže sa moci ujal jeho syn Jean-Claude, ktorý nebol o moc lepší ako jeho otec.

Zdroje:

1. KLEIN, Shelley. 2004. Nejkrutější diktátoři v dějinách. Praha: Al press, 2004. ISBN:  80-7218-471-7