Po dvoch dekádach vlády AKP to prvýkrát vyzerá, že Erdoganova strana prehrá voľby. Čím je to spôsobené? 

Je to súhrn celého spektra okolností, ale v najväčšej miere za to môže dlhodobá ekonomická kríza, ktorú ešte viac prehĺbila dlhotrvajúca pandémia COVIDu-19. S ekonomickou krízou je spojená aj migračná kríza a milióny sýrskych utečencov v Turecku. Spoločnosť, ktorá k nim v posledných rokoch zaujíma stále viac negatívny postoj, viní vládu AKP z toho, že ani túto krízu nedokáže vyriešiť. Všetko je zároveň prepojené aj s tureckou zahraničnou politikou, a to nielen v posledných rokoch, ale za poslednú dekádu. Postoj ku konfliktom na Blízkom východe, vzťahy s Ruskom, problémy vo vzťahoch s EÚ alebo USA.  Veľa krokov v zahraničnej politike malo dopad na ekonomickú i sociálnu situáciu v Turecku. Je tu tiež množstvo faktorov, ktoré vláda nemohla ovplyvniť (napr. kovidovú krízu alebo bezpečnostnú situáciu v regióne), ale za čo si môže v poklese spoločenskej popularity AKP určite sama, je vnútrostranícka kríza a množstvo káuz, ktoré boli nielen mediálne, ale aj celou spoločnosťou veľmi sledované a diskutované - či už šlo o kauzy ohľadom Berata Albayraka, Suleymana Soylu alebo o videá Sedata Pekera. AKP je momentálne vo veľmi zložitej situácii. Napriek tomu sme boli za 20 rokov u moci svedkami množstva podobných káuz a problémov, ktoré nakoniec dokázala ustáť a popularitu získať späť. V tureckej politike je možné všetko a ani súčasná opozícia nie je v očiach spoločnosti absolútnou výhrou, ktorá by predstavovala istotu pozitívnych zmien. 

Turecko momentálne prechádza ekonomickou krízou, hodnota líry stále klesá, a naopak narastá štátny dlh. Je to jeden z faktorov prečo je Erdogan v prieskumoch preferencií horší ako to bolo v minulých obdobiach? 

Áno, ekonomická kríza je dnes tým najviditeľnejším faktorom, ktorý sa premieta aj do ďalších oblastí. Celkovo v každej krajine, nielen v Turecku, znamená ekonomická kríza pnutie v spoločnosti a volanie po zmene, pokiaľ vláda neukáže jasnú cestu z krízy. Predchádzajúca podobne veľká ekonomická kríza v Turecku vyniesla Erdogana na vrchol a spôsobila fenomenálny úspech AKP. Súčasný prezident krajiny si je samozrejme tohto faktu dobre vedomý, a možno aj preto dnes v ekonomike robí viac populistické ako koncepčné kroky. Tým sa snaží spoločnosť upokojiť a získať si späť ich dôveru. Domáca a globálna situácia mu v tomto príliš nepomáha a krízy, a s nimi klesajúci trend v podpore, pokračujú. 

V posledných rokoch Erdoganovej vlády došlo k zhoršeniu vzťahov Turecka so Západom, ale aj Ruskom, Arménskom a Sýriou. V prípade, že by vyhrala voľby hlavná opozičná strana CHP, dalo by sa očakávať isté uvoľnenie čo sa týka tureckých medzinárodných vzťahov? 

To zhoršenie vzťahov je vo viacerých smeroch diskutabilné, napríklad s Arménskom došlo v poslednej dobe k zlepšeniu, vzťahy so Sýriou sú dané hlavne pevným postojom proti Asadovi, a vzťahy s Ruskom a Západom vždy sprevádzala sínusoida lepších a horších vzťahov. V mnohých smeroch je to dané aj celkovou premenou medzinárodného usporiadania, keď sa tradičný systém, ktorý vznikol po druhej svetovej vojne, a taktiež súčasné post-studenovojnové usporiadanie rozpadá. Na mnohých miestach vzniká vákuum, na ktoré musí aj Turecko vo svojej zahraničnej politike reagovať. 

Pokiaľ by CHP vyhrala voľby, dá sa očakávať, že sa turecká zahraničná politika bude orientovať viac prozápadne. Avšak kvôli situácii na domácej scéne bude musieť zastávať tvrdú pozíciu v otázke migrácie pri jednaniach s EÚ. Pravdepodobné nie je ani urovnanie sporov ohľadom Cyprusu alebo ukončenie krízy vo východnom Stredomorí, ktoré je pre Turecko zásadné aj z pohľadu energetického a bezpečnostného. To sú tiež hlavné spory s EÚ aj pre Erdogana a CHP nebude môcť úplne otočiť politiku Turecka takým spôsobom, aby pnutie s EÚ skončilo. Kríza vo vzťahoch s Arménskom je tiež niečo, čo presahuje vládu AKP. V Sýrii CHP hovorí o tom, že ukončí vojenské operácie, ale spoločnosť očakáva, že rýchlo vyrieši tému sýrskych utečencov v Turecku, a to bez aktívneho angažovania sa v riešení vojny v Sýrii taktiež nepôjde. Vo vzťahoch s Ruskom by sa určite premietol koniec personalizovaných väzieb Putin-Erdogan a viac pro-európska línia. Čo sa týka kontextu bezpečnostnej situácie v oblasti Čierneho mora a na Blízkom východe, kde sa v podstate všade aktívne angažuje Rusko, bude musieť aj ďalšia politická administratíva pokračovať v dôkladne vyváženej politike medzi Ruskom a Západom. Medzinárodné vzťahy sú v tomto smere komplikovaná rovnica, kde môžeme u CHP čakať zmeny, hlavne pokiaľ ide o rétoriku, či aktívne vojenské angažovanie. Určite však nemôžeme očakávať, že sa Turecko vráti k politike 20. storočia, pretože medzinárodná situácia je úplne odlišná, a teda aj kvalita vzťahov. 

Erdogan si uvedomuje, že voľby môže prehrať. Akou stratégiou sa snaží získať hlasy, aby sa udržal vo vláde?

Pre Erdogana je tradičnou silnou doménou mobilizácia členskej základne i jeho rétorické schopnosti a charizma. Rétorika národnej mobilizácie, ktorá sa opiera o nacionalizmus i o otázku národnej identity a hodnôt, je tradične pre Turkov silná a Erdogan s ňou vie vo svojich prejavoch výborne pracovať. Okrem toho budúci rok čaká Turecko 100. výročie vzniku republiky, a v istom zmysle aj tureckého nacionalizmu ako ho dnes poznáme. AKP nemá žiadny jasný ideologický základ, je to typická populistická strana pre kohokoľvek a je tak schopná prijímať témy, prístupy a rétoriku kohokoľvek podľa predvolebných potrieb. Vedľa svojich pozitívnych kampaní, kde Erdogan dokáže veľmi kvalitne prezentovať všetko, čo Turecko za AKP dosiahlo (a o tom, že AKP dala za tých 20 rokov u moci Turecku veľa pozitívneho, nikto nepochybuje), samozrejme bude pokračovať vo svojej negatívnej kampani proti opozícii. 

Erdogan vo svojich prejavoch dlhodobo a často pripomína minulosť CHP, za čo všetko je strana v 20. storočí zodpovedná a aké bolo Turecko pred AKP, pod hlavným vplyvom tejto strany. V tomto kontexte bude pravdepodobne Erdogan pripomínať v spoločnosti aj dobu chaosu veľkých vládnych koalícii, ktoré má spoločnosť veľmi silno v pamäti a je jedným z faktorov, ktoré voličov aj v minulosti priviedli k AKP ako k istote stabilnej vlády. Tu sa dá očakávať tiež pokračujúca snaha podporiť pnutie medzi opozičnými stranami, ktoré vo veľkej miere spojuje len cieľ „odstrániť“ Erdogana, ale ideologicky sú často v jasnej opozícii. Taktiež  je nutné povedať, že spoločnosť síce chce zmenu, ale na druhú stranu v dobe krízy chce vládu, ktorá bude postupovať jednotne a nebude hroziť predčasnými voľbami kvôli rozpadu širokej koalície.

Je možné očakávať, že sa v prípade nedostatku hlasov spojí CHP s prokurdskou stranou HDP? 

Pokiaľ ide o predvolebný boj HDP už minulý rok oznámila, že sa nepripojí k žiadnej aliancii, takže pred voľbami sa dá očakávať maximálne podpora kandidáta, napríklad v druhom kole prezidentských volieb. Pokiaľ ide o formovanie vládnej koalície po voľbách, je to asi o veľkej diskusii a ochote robiť kompromisy. HDP je veľmi špecifická strana, ktorá má jasne daný program, ktorý chce presadzovať a v mnohých smeroch sa s CHP názorovo rozchádza. HDP určite podporuje súčasnú opozíciu, ale nie som si istá, že by spoločná vláda bola stabilná a bez vnútorných kríz. Aj súčasné schôdze opozičných politikov ukazujú, že primárna je spolupráca súčasných šiestich opozičných strán, ktoré vytvárajú predvolebné aliancie. HDP z rokovaní už skôr vynechávajú.

Všetko bude závisieť od konečných výsledkoch volieb, ale spoluprácu s HDP vo vláde vnímam ako skutočne krajnú možnosť. Aj s prihliadnutím na to, aký je postoj k HDP v časti spoločnosti, je otázne, či by si CHP mohla voči svojim voličom dovoliť vytvárať vládny program s HDP. Rola HDP bude určite dôležitá, ale očakávam skôr, že HDP bude tým vyvažujúcim prvkom mimo vlády, ktorý bude schopný podporiť aktivity, ktoré budú zodpovedať ich programu. 

Erdogan je často kritizovaný za jeho intervenciu v Sýrii. Líder CHP Kemal Kiliçdaroglu sľúbil, že pokiaľ jeho strana vyhrá voľby, Turecko uzavrie mier so Sýriou a do dvoch rokov sa postará o návrat všetkých sýrskych utečencov (cez tri a pol milióna osôb) do ich domoviny. Je tento scenár vôbec reálny? 

To je dobrá otázka. Čo znamená uzavrieť mier so Sýriou z medzinárodného hľadiska? Znamená to legitimizovať Asadovu vládu a prikloniť sa v boji na stranu Ruska? Znamená to prinútiť EÚ k spoločnej akcii, ktorá dokáže presvedčiť Asada k skutočne slobodným voľbám a následne podporí stabilizáciu krajiny? S tým súvisí otázka, ako chce presvedčiť k odchodu všetkých sýrskych utečencov? Veľké množstvo utečencov neodchádzalo z krajiny len kvôli vojne, ale hlavne kvôli Asadovi, a teda sa do Sýrie, v prípade, že ostane Asad u moci, nevráti, pretože by ich tam čakal trest. Vojna trvá viac ako 10 rokov, veľa utečencov v Turecku založilo rodiny, mnohé deti v podstate nepoznajú iný domov ako Turecko. A aj keď je situácia v krajine zložitá, dostupnosť sociálneho vybavenia je v ňom lepšia ako vo vojnou zničenej Sýrii. Aj Erdogan sa snaží utečencov vrátiť do ich domoviny, jeho mnohoročný tlak na vznik bezpečnostného koridoru, kam by sa Sýrčania mohli vrátiť, je toho dôkazom. Toto riešenie zároveň nie je len v rukách Turecka. To, že CHP podpíše mier so Sýriou, neznamená koniec vojny, na to je potrebná medzinárodná spolupráca. Tu sa to prelína aj s tým, ako chce CHP riešiť krízy v medzinárodných vzťahoch s Ruskom a Západom. A mierom to nekončí, musí následne prijať jasný plán obnovy krajiny a istotu stabilného mieru, aby boli utečenci ochotní vrátiť sa do vlasti. Z môjho pohľadu je to len predvolebný sľub a len málokto uverí tomu, že sa dá za dva roky splniť. Pozrime sa ako dlho trvali doterajšie mierové jednania, ktoré riešenie nepriniesli. A pochybujem, že Turecko podpíše mier za akýchkoľvek podmienok, pri ktorých by v medzinárodnom systéme samo tratilo.

Aké sú vaše osobné predikcie čo sa týka nadchádzajúcich volieb v Turecku? Ostane Erdogan pri moci alebo príde k zmene vo vedení krajiny? 

To sa dá veľmi ťažko predpovedať. Kľúčové bude, či Erdogan dokáže vytrvať v odmietaní predčasných volieb. Erdogan teraz určite bude stavať na oživení ekonomiky po konci celosvetovej pandémie, čo by ho mohlo dostať opäť na pozitívnu vlnu. Druhou kľúčovou premenou bude ako opozícia zvládne predvolebnú kampaň, nakoľko bude jednotná, pokiaľ ide o tvorbu kandidátok. Veľkú rolu tu bude hrať aj samotný súper Erdogana na post prezidenta, pretože Turecko má prezidentský systém, a teda je jedno ako veľmi sa bude opozícia tváriť jednotne, pretože prezident môže byť len jeden a ten bude primárne podporovať program svojej strany, keď príde na presadzovanie jednotlivých politík. I akýkoľvek spor vo vnútri opozície bude Erdogan schopný veľmi dobre využiť vo svoj prospech. Erdogan je charizmatický politik a v prezidentskom boji bude potrebovať súpera, ktorý bude rovnako dobre schopný osloviť davy. Tu si nie som istá, že Kilicdaroglu, o ktorom sa hovorí ako o hlavnom kandidátovi opozície, je tou správnou voľbou.

V Turecku skutočne vo veľkej miere vyhráva voľby masová predvolebná kampaň a v tej má Erdogan veľa výhod, vrátane vplyvu na médiá a obrovský priestor, ktorý v nich dostáva. Má i schopnosti mobilizovať desaťtisícové davy na predvolebných mítingoch po celej krajine. Je tiež otázne, či sa neobjaví ďalší veľký škandál, akých sme za posledný rok videli niekoľko, keďže tie predchádzajúce opozícia v dnešnej kampani úspešne nevyužije. Pokiaľ Turecko pôjde až do riadnych volieb budúci rok (a vzhľadom k tomu, že vládna aliancia má rozhodnutie vo svojich rukách, tak predčasné voľby asi nebudú), bude Erdoganovi nahrávať aj atmosféra 100. výročia Turecka, na ktoré sa celým radom projektov dlhodobo pripravuje, a ktoré vo svojej predvolebnej kampani absolútne využije. Môžem teda povedať, že sledovanie tureckých volieb bude opäť veľmi zaujímavé a nejde s istotou povedať, že AKP a Erdogan svoj boj v Turecku súčasnou situáciou prehrali a čaká nás nové Turecko. Rozhodne však nebude mať cestu za ďalším víťazstvom ľahkú. 

Karolína Lahučká je analytičkou Výskumného centra AMO so zameraním na politiku Turecka. Do konca roku 2019 pôsobila aj ako projektová koordinátorka. Je absolventkou magisterského dvojodboru Politológie a Turkológie na Filozofickej fakulte Karlovej Univerzity v Prahe so zameraním na medzinárodné vzťahy. Odborne sa zameriava na politický vývoj Turecka a premenu tureckého nacionalizmu.

Okrem toho sleduje problematiku Turecka v rámci NATO a jeho rolu regionálneho hráča vo vývoji situácie na Blízkom východe.