Muž mnohých talentov 

Všetko to začalo u muža menom Gabriele D’Annunzio, ktorý svojim životom pôsobil ako fiktívna postava. Bol to zanietený taliansky nacionalista vnášajúci svoj pohľad na svet do poézie, pričom ju vyšperkoval šoumenstvom. Týmto spôsobom si v západnej Európe vybudoval kult obdivovateľov. Písal taktiež prózu, ktorá bola milovaná aj kritikmi a keď vypukla prvá svetová vojna, upevnil si D’Annunzio svoju vojenskú reputáciu a sám velil odvážnemu 700-míľovému leteckému náletu, známemu ako Il Volo su Vienna. Pri ňom zhodil na Viedeň tisícky vlastných propagandistických letákov, ktoré vyzývali Rakúšanov, aby sa vzdali. 

Sporné mesto 

Po konci prvej svetovej vojny stálo Taliansko na strane víťazov, ale územne zisky boli pre krajinu neuspokojivé, čo ešte viacej zatvrdilo D’Annunziove iredentistické a nacionalistické názory. Nevedel sa zmieriť napríklad s tým, že etnicky talianske mesto Fiume bude patriť pod novovzniknuté kráľovstvo Juhoslávie. V meste vtedy vznikla Talianska národná rada Fiume, ktorá si dala za cieľ pripojiť mesto k Taliansku. Jej vodcom bol Giovanni Host-Venturi známy svojimi fašistickými postojmi, pričom sa snažil všetkými možnými prostriedkami zabrániť, aby sa Fiume stalo súčasťou Juhoslávie. Vytvoril vlastné vojsko z dobrovoľníkov, ale tí samotní nemali šancu proti francúzskym a britským vojakom, ktorí sa v meste nachádzali a podporovali juhoslávske nároky. Z týchto dôvodov nakoniec poslal delegáciu za D’Annunziom, ktorého žiadal o vojenskú pomoc. Ten sa práve zotavoval v Benátkach, ale napriek svojmu zdravotnému stavu ponuku prijal.  

12. septembra 1919 viedol Gabriele armádu niekoľkých stoviek nacionalistov z tesnej blízkosti talianskych hraníc do Fiume. Cestu im skrížili príslušníci špeciálnej talianskej jednotky, arditi, ktorí sa po krátkom presviedčaní pridali k pochodu a bez vážnejších problémov vstúpili D’Annunziovi muži do mesta, keďže Francúzi i Briti sa bez boja stiahli. 

Mekka narkomanov, pirátov a umelcov 

Fiumská vládnuca rada prijala návrh na anektovanie mesta Talianskom. Talianska vláda však odmietla tento návrh a poslala loďstvo, aby blokovalo prístav. D’Annunzio potreboval spojencov a tak kontaktoval budúceho talianskeho fašistického diktátora Benita Mussoliniho, aby mu poskytol podporu. Ten vďaka svojim vlastným novinám spustil kampaň s cieľom vyzbierať finančnú podporu Fiume. Správy o konflikte prilákali do mesta množstvo ľudí, ktorí tužili po akcii, či už šlo o umelcov, poetov, okultistov, drogových dílerov a taktiež narkomanov. Všetci z nich boli mladí muži, väčšinou nemala ani len 20 rokov a niektorí boli ešte len teenageri. Mesto sa stalo rajom hlavne pre umelcov futuristického smeru a dokonca si získalo aj sympatie samotného zakladateľa futurizmu Filippa Marinettiho.

Lákal ich fakt, že Fiume bolo v stave limba a mohli si tam robiť, čo len chceli. Nasledujúcich pätnásť mesiacov vlády bolo neskutočným karnevalom obradov, dekorácií, prehliadok, ohňostrojov, drog, alkoholu, sexu a všeobecnej zhýralosti. Na oslavách sa hromadne konzumoval kokaín, ktorého bolo v meste napriek blokáde dosť.

Kráľ nudizmu

Na scénu taktiež prichádza D’Annunziova práva ruka Guido Keller, ktorý už od malička pôsobil bizarne. Narodil sa do bohatej milánskej rodiny. Preferoval nudizmus a jogu, žil v dome na strome a rád sa prechádzal po meste s vypchatým orlom, ktorého mal pripevneného na pravom ramene. Počas prvej svetovej vojny sa pridal k talianskemu letectvu a podľa svedkov lietal úplne nahý. Mimo toho bol videný ako šoféruje ozbrojené vozidlo, pričom na sedadle spolujazdca mal svojho milovaného somára Camilla, ktorého naučil sedieť. 

Neskôr sa zoznámil s D’Annunziom, postupne si získal jeho dôveru a stal sa jedným z jeho blízkych komplicov. Počas blokády bol svojim šéfom poverený, aby s malou skupinou mužov plienil okolité mestá a lode, keďže vo Fiume dochádzali zásoby. Svojim spôsobom to boli piráti 20. storočia. Muž sa taktiež obklopoval excentrikmi, s ktorými diskutoval o možných sociálnych reformách. Neskôr boli známi ako jogínska skupina. Keller bol otvorený homosexuál, čo bolo v tej dobe veľmi riskantné. Autority vo Fiume však homosexualitu nielen tolerovali ale dokonca ju podporovali. Považovali ju za súčasť starovekého rímskeho dedičstva, keďže v Rímskej ríši bola pred prijatím kresťanstva relatívna sexuálna sloboda. Miestne úrady taktiež vítali aj skupinový sex. 

Budovanie proto-fašizmu 

Počas prestávok medzi oslavami D’Annunzio dokázal spolu so svojimi syndikalistickými partnermi napísať ústavu známu ako Carta del Carnaro. Tá vytvorila korporativistický štát pozostávajúci z výkonnej, zákonodarnej, súdnej, komunálnej a korporátnej zložky. Listina spájala deväť sektorov ekonomiky s desiatym duchovným sektorom, ktorý bol „vyhradený pre tajomné sily pokroku a dobrodružstvá.“ Zaujímavosťou je, že hudba bola uznaná ako „sociálna a náboženská inštitúcia.“

Po spísaní ústavy vyhlásil D’Annunzio 8. septembra 1920 zrodenie Regenstva Carnaro a seba prehlásil za Comandanteho. Začal si tak budovať svoj vlastný protofašistický štát. Využíval svoju vlastnú značku ornamentalizmu na mobilizáciu más a vedenie svojho nového štátu. Vytvoril si tak nový štýl politickej liturgie, ktorý zahŕňal prepracované uniformy, obrady, emblémy, spevy, piesne a veľmi dramatické prejavy prednášané z balkóna radnice. D'Annunzio si určite užíval vnucovanie vlastného poriadku. Na túto činnosť využíval členov Arditi, ktorí boli opísaní ako „temní serafíni ďalšej apokalypsy“. Pravidelne trestali alebo zabíjali tých, ktorí nesúhlasili s D'Annunziom. Z tohto dôvodu bolo 200 socialistov vylúčených z mesta a nasledovali ich aj futuristi.

Samotný D’Annunzio sa za fašistu nikdy nepovažoval, ale jeho štýl vlády neskôr prebral aj Mussolini. Vo Fiume bolo možné vidieť všetky hlavné kultúrne prvky, ktoré budú neskôr spojené s talianskym fašizmom, či už šlo o vzkriesený rímsky pozdrav zdvihnutia pravej ruky alebo Achillov illiadsky bojový pokrik „Eia, eia, eia! Alala!“. Príslušníci arditi nosili čierne košele a boli zamestnaní ako vymáhači. V meste sa neustále konali dramatické choreografické prehliadky dobre vyzbrojených vojakov. Dochádzalo aj k pravidelným masovým zhromaždeniam, na ktorých D’Annunzio chlácholil davy svojimi prejavmi. 

Rýchly pád 

Talianske kráľovstvo malo D’Annunziovho dlhodobého vyčíňania plné zuby a 12. novembra 1920 podpísalo Rapallsku zmluvu s Juhosláviou, v ktorej premenilo regentstvo na Slobodný štát Fiume.  D'Annunzio hneď nato vyhlásil vojnu svojej vlastnej krajine, len aby bol bombardovaný talianskym námorníctvom a 30. decembra vytlačený z mesta so svojimi stúpencami talianskou armádou. Napokon bol Slobodný štát Fiume pripojený k Taliansku v roku 1924 a ostal v jeho držaní až do konca druhej svetovej vojny, keď mesto pripadlo Juhoslavii a bolo premenované na Rijeka.

D’Annunzio, ktorého Mussolini odsunul na okraj, sa stiahol z verejného života. Až do svojej smrti v roku 1938 sa naďalej hašteril s talianskym diktátorom kvôli jeho spojenectvu s Hitlerom. Napriek tomu dostal štátny pohreb a bol pochovaný na impozantnom panstve s výhľadom na jazero Garda, ktoré sa stalo svätyňou talianskych dovolenkárov.

Zdroje

1. KLEIN, Mike. 2020. A Fascist Dystopia with Style on the Adriatic. Washington D.C:blogs.loc.gov, 2020. DOSTUPNÉ ONLINE: TU

2. EMMERSON, Charles. 2019. Gabriele D’Annunzio’s Fiume Escapade. Londýn: historytoday.com, 2019. DOSTUPNÉ ONLINE: TU