Križiacke neúspechy 

Koncom 12. storočia zažívali križiaci ťažké časy. Mocný sultán Saladin dobyl v roku 1187 Jeruzalem. Napriek tomu, že bola vyhlásená tretia križiacka výprava, tak jej vojská sa nikdy nedostali k bránam posvätného mesta. Následná štvrtá výprava mala ešte horšiu odozvu. Križiaci počas nej vypálili Konštantínopol a tým spôsobili dočasný zánik Byzantskej ríše. Bežní ľudia začali byť frustrovaní z neúspechov križiackych výprav a hlavne z platenia vysokých daní, ktoré boli pre križiakov vyberané. V tomto ťažkom čase však prišla udalosť, ktorá si získala sympatie tisícov mladých chlapcov. 

Stretnutie s Ježišom

Všetko sa to začalo počas jari roku 1212 vo francúzskom regióne Vendôme. Skupina miestnych chlapcov tvrdila, že zažila vízie, ktoré ich nabádali k tomu, aby bojovali proti moslimom a znovuzískali Jeruzalem. Ich vodcom bol dvanásťročný pastier Štefan z Cloyes. Podľa legendy sa tento chlapec obrátil na francúzskeho kráľa Filipa II. s tvrdením, že keď jedného dňa pásol svoje stádo, zázračne dostal do rúk list od samotného Ježiša Krista. V ňom bolo Štefanovi nariadené, aby kázal krížovú výpravu a zhromaždil nasledovníkov, kamkoľvek pôjde. Kráľ chlapcovi neveril, to ho však neodradilo a napriek Filipovej nevôli sa vydal na kazateľskú cestu po regióne. Jeho počet nasledovníkov prudko narastal a drvivú väčšinu tvorili deti. 

V tom istom roku sa začala zhromažďovať skupina mladých chlapcov v nemeckom regióne Kolína. Objavil sa tam mladík menom Nikolas, ktorý niesol kríž tau (pripomínajúci písmeno T). Nie je isté, či sa inšpiroval udalosťami vo Francúzsku, alebo naopak, keďže vtedajšie pramene sú ohľadom celej detskej výpravy veľmi nekonzistentné a protichodné. 

Križiaci bez zbroje a požehnania 

Je otázne, či bola výprava výlučne tvorená len deťmi. Určité zdroje naznačujú, že účastníci pochádzali mimo zvyčajných hierarchií spoločenskej moci – mladí, dievčatá, slobodní, niekedy dokonca vdovy. Veľakrát šlo o ľudí s nižším ekonomickým postavením, či už to boli pastieri, oráči, povozníci, poľnohospodárski robotníci a vidiecki remeselníci bez pevného podielu na pôde. 

Výprava mala určité známky antiklerikalizmu, čo bol veľký rozdiel oproti bežným križiackym výpravám, ktoré zvyčajne zvolával pápež. Detská križiacka výprava nebola rozhodne žiadnou oficiálnou výpravou schválenou Cirkvou, ale skôr ľudovým pochodom. Miestni kňazi boli zhrození z toho, čo videli lebo sa obávali, že strácajú kontrolu nad bežným obyvateľstvom. Síce boli Štefan a Nikolas považovaní za fanatikov, vynikali však schopnosťou získavať si nasledovníkov. Hlavne vďaka ich kázňam, piesňam a prísľubom zázrakov. Chlapci boli dobrí v privádzaní nasledovníkov do náboženského šialenstva, ale ich simultánne cesty do Jeruzalema neboli dobre naplánované

Čakanie na zázrak sa nevyplatilo

Odhaduje sa, že 20 000 „detí“ vyrazilo a prešlo z Nemecka a Francúzska do Talianska. Zdroje si často protirečia v tom, či dosiahli pobrežie Stredozemného mora oddelene, alebo spojili svoje sily. Pre mnohých z nich sa stal osudný prechod cez talianske Alpy, počas ktorého zomrela veľká časť účastníkov od hladu. Tí, čo prežili, dorazili do Janova, kde čelili jazykovým bariéram a mrzutým obyvateľom mesta, ktorí netúžili po tom, aby sa stali hostiteľmi otrhanej skupiny fanatických detí. Križiaci nemali žiadne prostriedky na zaplatenie cesty, takže bez vojenského vybavenia alebo výcviku im Janovčania odmietli pomôcť.

Niektoré zdroje uvádzajú ako deti optimisticky očakávali, že Stredozemné more sa zázračne otvorí a umožní im prejsť do Svätej zeme. Predpokladaný zázrak sa však nestal a rovnako tak neprišla ani ponuka materiálnej pomoci zo strany Janovčanov. Časť detí sa kvôli tomuto neúspechu vrátila domov, čo presne sa stalo zvyškom, sa stratilo v legendách, ktoré vytvorili neskorší stredovekí spisovatelia a moralisti. Podľa niektorých zdrojov bola väčšina detí odoslaná na Sardíniu, do Egypta a dokonca aj do Bagdadu, kde boli predané do otroctva. Táto verzia udalostí však môže mať menej spoločného so skutočnými udalosťami a viac s túžbou Cirkvi zaobchádzať s celou záležitosťou ako s príbehom o morálke ako rázne varovanie pre ostatných, že iba križiacke výpravy s pápežskou autoritou môžu mať úspech.

V niektorých verziách príbehu sa deti dostali do Ríma, kde im pápež okamžite povedal, aby sa vrátili domov. Zhluk žobrákov bez prostriedkov na živobytie a bez vojenského výcviku a zbraní, ktoré by mohli urobiť niečo dobré, ak by sa im niekedy podarilo dostať do Svätej zeme, nebol pre nikoho užitočný.

Ďalšie neúspešné pokusy a legenda o Nikolasovi 

Existovali aj ďalšie populárne križiacke hnutia, najmä krížové výpravy pastierov z rokov 1251 a 1320, ktorým sa, podobne ako pri eskapáde detí, nikdy nepodarilo opustiť brehy Európy. Čo sa stalo s vodcami detskej výpravy je neznáme. V jednom alpskom kláštore sa však existuje tradícia, že sa tam dostal Nikolas z Kolína po tom, čo sa mu nepodarilo nájsť lode pre svojich nasledovníkov, a nakoniec sa pripojil k piatej križiackej výprave, ktorá bojovala proti moslimom v delte Nílu.