Deti mesiaca – albíni majú v kmeni Guna špeciálne postavenie
Albinizmus je vrodená porucha, ktorá sa vyznačuje absenciou pigmentu v koži, vlasoch a očiach z dôsledkov genetickej mutácie. Ľudia trpiaci touto genetickou vadou boli celé stáročia považovaní za symbol nešťastia a niekedy aj čarodejníctva. Do dnešných dní sa napríklad v Afrike stávajú obeťami prenasledovania a vrážd, väčšinou kvôli miestnym poverám. Albíni sú kvôli tomu vytesnení zo spoločnosti s minimálnou šancou na normálny život. Toto však neplatí v prípade panamského domorodého kmeňa Guna, ktorý sa o svojich albínskych členov stará s rešpektom a úctou.
Domorodci Guna (taktiež známi ako Kuna alebo Cuna) žijú na východnom pobreží Panamy. Sami sa nazývajú Tule alebo Dule, čo v ich jazyku znamená „osoba.“ To, čo robí z tohto národu svetový unikát je vysoký podiel albínov. Podľa štúdií je zo 145 novorodencov kmeňa Guna jeden albín, čo je miera vyššia ako v niektorých častiach subsaharskej Afriky a vysoko nad globálnym priemerom (20 tisíc pôrodov na jedného albína).
V gunskej mytológii majú sipus (miestne pomenovanie pre albínov) špeciálne miesto. Počas mesačného zatmenia bolo ich povinnosťou chrániť mesiac pred drakom, ktorý sa ho pokúšal pohltiť. Zároveň mali ako jediní povolenie byť vonku v noci počas zatmenia, vďaka čomu dostali prezývku „deti mesiaca“. Keďže bolo ich povinnosťou zabiť draka, museli kvôli tomu vyjsť von v noci vyzbrojení lukmi a šípmi, ktoré strieľali do neba, aby zabránili drakovi pohltiť mesiac.
O albínoch sa tiež tradovalo, že majú špeciálne schopnosti, vďaka čomu zaujímali popredné miesta v komunite ako lekári, šamani a náčelníci. Takéto zaobchádzanie je v kontraste napríklad s Tanzániou, kde dochádza k vraždeniu albínov, a to dokonca aj malých detí. Gunovia však ku svojim deťom mesiaca pristupujú so zvláštnym rešpektom.
Takéto podmienky však nemali vždy. Webová stránka Mundo Kuna uvádza, že kedysi bolo zabíjanie albínskích detí miestnym riešením ako „udržiavať zdravie komunity“. Stránka taktiež uviedla, že počas koloniálnej éry bola existencia albínov medzi Gunmi faktom. Na začiatku 20. storočia bol ich počet však veľmi malý. Usudzuje sa, že medzi rokmi 1681 až 1900 došlo k zmene pohľadu Gunov na deti mesiaca, a tým začalo aj vraždenie albínskych novorodencov. Toto zabíjanie trvalo až do polovice 20. storočia, keď domorodci postupne zmenili názor a neskôr začali veriť, že narodenie albína je pre rodinu požehnaním.
Iróniou osudu je fakt, že tropické podnebie Panamy nevplýva na miestnych albínov dobre, keďže sú veľmi náchylní na rakovinu kože a očné poruchy. Tie sú spôsobené vystavením priamemu slnečnému ultrafialovému žiareniu. Albíni majú kvôli tomu problému s pokožkou vo veľmi ranom veku a pre niektorých sú tieto ťažkosti osudové. Situácii nepomáha ani to, že častokrát nevyhľadávajú pomoc. Albíni tak naďalej čelia ťažkostiam v každodennom živote. Napriek tomu však nežijú v prostredí, ktoré je k ním nepriateľské a naopak sú akceptovaní členovia spoločnosti.
Zdroje:
1. JASSO, Carlos. 2015. Panama's albino 'children of the moon' – in pictures. Londýn: The Guardian, 2015. Dostupné online: TU
2. MUR, Maria. 2019. Panama's Guna, an indigenous group with ultra-high rates of albinism. Panama: Agencia EFE, 2019. Dostupné online: TU