Koloniálne dedičstvo  

Už od 19. storočia si územie Chaca nárokovali obe krajiny. Bolívia sa o toto územie začala intenzívnejšie zaujímať po tom, čo prehrala vojnu s Čile (1879-1883), ktoré jej zobralo provinciu Atacamu. Tá bola jediným prístupom krajiny k moru. Krajina sa obávala vnútrozemskej izolácie, a preto si nárokovala územie Grand Chaco, cez ktoré pretekali rieky Paraguaj a Paraná, tie sa vlievali do Atlantického oceánu a ich získanie by krajine zabezpečilo prístup k oceánu.

Počas 70. - 90. rokov 19. storočia došlo k niekoľkým jednaniam medzi vládami oboch štátov o rozdelení si územia, k realizácii však nedošlo. Znepriatelené strany začali na spornom území stavať pevnosti, aby si upevnili svoje nároky. Chaco bolo nepreskúmaným región, kde žilo len málo ľudí, väčšinou Paraguajci. V roku 1907 po dohovoroch v Buenos Aires sa obe strany síce dohodli na rešpektovaní statusu quo v líniách už postavených pevností, ale Bolívia ich napriek tomu stavala naďalej, zatiaľ čo Paraguaj osídľoval Chaco prívržencami kresťanského hnutia mennonitov. 

Márna snaha o diplomaciu 

Napätie sa zvýšilo v 20. rokoch, kedy sa medzinárodné naftové spoločnosti domnievali, že v Chacu sa nachádzajú obrovské zásoby ropy. V roku 1928 dochádzalo k prvým vážnym incidentom na hranici. Z týchto dôvodov vyzvala Spoločnosť národov v Ženeve obe krajiny k urovnaniu sporov. O prímerie sa snažila aj Konferencia amerických štátov vo Washingtone, ktorá situáciu upokojila. Paraguaj a Bolívia nadviazali opäť diplomatické styky a vypratali dobyté pevnosti. 

Nádej na urovnanie bola rýchlo zmarená obnovenými vojenskými stretmi. Napätie vyvolal aj Paraguaj, ktorý v roku 1931 kúpil dve vojnové lode od Talianska. V júni tohto roku obe krajiny prerušili diplomatické styky. Konferencia amerických štátov sa ešte snažila o obnovenie prímeria, ale o rok na to bolo už isté, že vojna je neodvrátiteľná. 

Príprava do boja 

Materiálne vybavenie bolívijskej armády nebolo na zlej úrovni. Vláda utratila veľké množstvo peňazí na nákup moderných palebných zbraní, tie boli však v teréne Chaco neúčinné. Oveľa chudobnejší Paraguaj kúpil v Európe vyradenú výzbroj, ktorá bola pre takéto podmienky výhodnejšia. 

Čo sa týkalo zahraničnej podpory, Argentína podporovala Paraguaj, v ktorom mala svoje obchodné záujmy (rovnako tak v Chaco). Juhoamerický štát získal podporu aj od Talianska, ktorej vojenská misia neskôr pomohla s výcvikom paraguajskej armády. Vojny sa na strane Paraguaja zúčastnili aj veteráni ruskej občianskej vojny z Bieleho hnutia. Bolíviu naopak podporovalo Čile, ktoré jej posielalo vojenských poradcov. S výcvikom bolívijských jednotiek pomáhala aj Československá misia pod vedením generála Plačka. 

Očakávania a sklamania

Vojna začala 15. júna 1932, kedy bolívijské jednotky zaútočili na paraguajskú pevnosť Carlos António López, ktorá sa nachádzala uprostred Chaca, hneď vedľa lagúny Pitiantuta. Tá predstavovala široko-ďaleko jediný zdroj pitnej vody. Bolívijčania síce pevnosť dobyli, ale Paraguajci ju o mesiac na to po krátkom boji získali naspäť. Bolívia mala k dispozícii 13 tisíc mužov a v zálohe ďalších 12 tisíc. Paraguajské jednotky boli počtom o polovicu menšie. Prevaha Bolívijčanov bola z počiatku kľúčová. Podarilo sa im vďaka tomu dobyť pevnosti Corrales, Toledo a Boquerón. Bolívijský prezident Salamanca dokonca vyhlásil, že jeho vojská sú schopné za mesiac dobyť hlavné mesto Paraguaja, Asunción.

 Prezident Paraguaja, Eusebio Ayala, reagoval na nápor Bolívie tým, že vyhlásil mobilizáciu. Podplukovník José Félix Estrigarribia, veliteľ paraguajských vojsk v Chaco, ihneď na to zahájil ofenzívu, konkrétne na obsadenú pevnosť Boquerón. 8000 Paraguajcov obliehalo pevnosť 20 dní, kým sa im vzdala, pričom boje si vyžiadali tisíc životov a 2000 ranených. Vojsko následne zamierilo na veľkú bolívijskú pevnosť Arce, ktorú nepriatelia zničili. V priebehu ofenzívy sa podarilo Paraguajcom zmocniť niekoľkých pevností. Ich postup bol zastavený na mieste zvanom „Km 7“, neďaleko širokých močiarov, kde Bolívijčania vybudovali novú obrannú líniu.

Bolívia vracia úder

Po ukončení mobilizácie prešla Bolívia do protiútoku. Prezident Salamanca vymenoval nového veliteľa armády, a to generála Hansa Kundta, ktorý počas prvej svetovej vojny velil nemeckému regimentu na východnom fronte. Zmena na bojisku zavládla počas decembra, kedy nastalo obdobie tropických dažďov. Kundt zahájil ofenzívu na všetkých úsekoch frontu. Bolívijčania rýchlo získali naspäť stratené pevnosti. Ich úspech skončil, keď sa im nepodarilo dobyť opevnenie Nanawa, o ktorej nemecký generál prorokoval, že padne do niekoľkých hodín. 

V tú istú dobu prebieha boj o pevnosť Toledo. Paraguajskí obrancovia boli oslabení epidémiou úplavice a týfusu, pričom im dochádzali zbrane. Napriek tomu dokázali spôsobiť Bolívijčanom ťažké straty pri ich vražednom frontálnom útoku. Nakoniec sa bolívijská armáda následkom paraguajského protiútoku morálne zrútila. Prišlo k vzbure a dezerciám. Južne od Toleda sa podarilo bolívijskému vojsku získať pevnosti Alihuatá a Gondra, zamierili pritom na Arce, kde boli porazení Paraguajcami ešte pri postupe. Kundt vidiac, že ofenzíva nevychádza podľa predstáv, sa znova obrátil na Nanawu. 

Na začiatku júla 1933 zahájil Kundt novú ofenzívu. 9000 mužov, podporovaných tankami, plamenometmi, delostrelectvom a letectvom, zaútočilo 4. júla na Nanawu, ktorá bola bránená rovnakým počtom mužov. Počas päťdňového boja sa niekoľkokrát podarilo Bolívijčanom obsadiť pozície Paraguajcov, pričom dochádzalo k útokom na bodáky. Bolívijská ofenzíva však skončila katastrofou, boje si vyžiadali 2000 mŕtvych, zatiaľ čo paraguajské vojsko stratilo 159 mužov. Séria porážok pokračovala ďalej, keď sa bolívijskej armáde nepodarilo získať opevnenie Falcón. Kundtova stratégia bola nepremyslená. Útočil súčasne na niekoľkých miestach naraz s obmedzeným počtom mužov a bez záloh. Po porážkach nemecký veliteľ rezignoval, prezident Salamanca rezignáciu neprijal a namiesto toho vyhlásil všeobecnú mobilizáciu vediac, že hrozí strata celého Chaco. 

Nezastaviteľní Paraguajci 

V septembri 1933 prešli Paraguajci do ofenzívy proti vyčerpaným a demoralizovaným Bolívijčanom. Ich hlavným cieľom bolo dobyť pevnosť Alihuatá, ktorá predstavovala hlavný oporný bod bolívijskej armády. Útoku sa zúčastnilo viac ako 20 tisíc mužov, oproti nim stáli len tri nepriateľské pluky. Rýchly postup Paraguajcov spôsobil, že už na konci septembra sa dostali k Alihuaté, ktorú bránilo 7000 mužov. Pevnosť dlho odolávala náporu, k rozhodujúcemu útoku došlo 7. decembra, za búrky a nepretržitých lejakov. 

V boji muža proti mužovi utrpeli Bolívijčania porážku a nasledujúci deň sa z pevnosti stiahli. Porazená armáda sa dala na ústup do Campo Viá, kde sa spojila s ostatnými ustupujúcimi jednotkami. Paraguajci ich následne obkľúčili, nepriatelia sa síce snažili protiútokmi z obkľúčenia vymaniť, ale tie stroskotali. Len malému počtu vojakov sa podarilo utiecť do lesov, 7500 Bolívijčanov padlo do zajatia a 2500 bolo zabitých.

Nevýhodou bolívijskej armády bolo to, že väčšinu tvorili muži domorodého pôvodu z provincie Antiplany, ktorí sa v Chaco nevyznali. Paraguajci naopak využívali miestnych obyvateľov ako sprievodcov vďaka čomu sa v Chaco vedeli lepšie orientovať. Paraguajská armáda sa zároveň dokázala dorozumievať v jazyku Guarani, ktorému Bolívijčania nerozumeli a často nevedeli, čo nepriateľ zamýšľa. Porážka pri Campo Viá je považovaná za najväčšiu prehru Bolívie v celej vojne. Nádej na výhru bola stratená. Prezident Paraguaju Eusebio Ayala navrhol znepriatelenej strane prímerie, tá ho okamžite prijala, ale dlho nevydržalo.

Najväčší úspech 

Prezident následne zbavil generála Kundta jeho pozície a nahradil ho plukovníkom Enriquom Penarandom. Ten bol počas krátkeho prímeria schopný vytvoriť zo 40 tisíc dostupných mužov dva nové armádne zbory. Vojakov získal hlavne z odvedencov, ktorým chýbala motivácia a bojová morálka. Väčšine dôstojníkov chýbali skúsenosti a boli preto doplnení zahraničnými, pochádzajúcimi primárne z Čile. Proti nim stálo 23 tisíc dobre vyzbrojených a na boj zvyknutých paraguajských vojakov.

Paraguaj znovu zaútočil v decembri 1934, nasledovali ustupujúce bolívijské jednotky pozdĺž rieky Pilcamayo a obsadili niekoľko pevností až sa dostali k  Magarison, ktorú po jednom dni dobyli. Problém nastal v tom, že s posunom bojovej línie sa Paraguajcom predlžovali zásobovacie cesty. Vojaci sa kvôli tomu museli celé týždne stravovať len suchármi. Napriek problémom so zásobovaním postupovali vojaci ďalej, armáde sa stále darilo dobýjať pevnosti až do apríla 1934, kedy boli v bitke pri Caňada Strongest porazení. V samotnej bitke podporilo bolívijské jednotky aj letectvo a do zajatia sa dostalo 67 paraguajských dôstojníkov a viac ako 1300 vojakov. Bitka je považovaná za najväčší úspech Bolívie počas vojny. 

Paraguajský Hannibal 

Porážka pri Caňada Strongest postup Paraguajcov nezastavila. V polovici augusta prekročili ich jednotky pod vedením plukovníka Rafaela Franca rozsiahlu pahorkatú pustatinu na východe Chaca, o ktorej sa Bolívijčania domnievali, že je nepreniknuteľná a po niekoľkých dňoch bojov dobyli pevnosť 27 de Noviembre. Tá chránila zásobovaciu cestu nepriateľskej armády. Bolívijské vedenie muselo následne odvolať časť jednotiek, aby prenasledovali Franca, čo ihneď využil veliteľ Estrigarribio a 14. novembra 1934 obkľúčil a porazil dve bolívijské divízie. Kvôli nedostatku vody a silným horúčavám kapitulovalo viac ako 4000 Bolívijčanov a ďalších 2000 zomrelo na dehydratáciu. 

Zrada armády 

Vďaka posledným víťazstvám mali Paraguajci voľnú cestu do hlavnej bolívijskej pevnosti Ballivián. Dostali sa k nej až po tom, čo ju Bolívijčania vypratali a stiahli sa do Villa Montes. Kvôli porážkam bolívijskej armády tam musel ísť aj prezident Salamanca. Ten bol následne zatknutý kvôli prudkej výmene názorov s miestnymi veliteľmi. Tí ho nahradili vtedajším viceprezidentom Josém Luisom Tejadem Sorzanom. Zmena vedenia však nepriniesla lepšie výsledky. 

Paraguajci dobyli pevnosť Yrendagué, kde sa nachádzali jediné studne široko-ďaleko. Bolívijčania brániaci El Cruce boli odrezaní od vody. Pokúšali sa uniknúť do 30 kilometrov vzdialeného opevnenia 27 de Noviembre, väčšina z nich však pri pochode zahynula od smädu alebo spáchala samovraždu. 

Konečná 

Na konci decembra 1934 sa bolívijská obranná línia zrútila. Bolívijčania pred postupujúcou armádou ustupovali alebo hromadne kapitulovali. Na vojenských poradách sa velitelia nedokázali dohodnúť ako zastaviť protivníkov.  Šťastie sa na nich usmialo vo februári 1935 keď sa paraguajské vojská  dostali k pevnosti Villa Montes, kde boli nakoniec porazené. Bolívijská armáda pod vedením majora Germana Buscha dokázala zastaviť postup nepriateľa a Paraguajci sa stiahli naspäť do Chaco. Ich ekonomické možnosti vedenia vojny boli aj tak u konca. V posledných mesiacoch vojny museli používať muníciu, ktorú ukoristili od Bolívijčanov. 

Paraguaj získal územie skoro celého Gran Chaco, zatiaľ čo Bolívia považovala za víťazstvo to, že odvrátila inváziu Paraguajcov. Prímerie bolo podpísané 14. júna 1935, ale konečnú dohodu o vrátení zajatcov a vytýčení nových hraníc uzavreli obe krajiny až v roku 1938. 

Vojna, ktorá nemá víťaza 

Takmer trojročný konflikt o Chaco maximálne vyčerpal obe krajiny, ktoré boli po skončení vojny ešte chudobnejšie ako na jej začiatku. Lídrov Paraguaju nepotešilo ani zistenie, že v Chaco sa nenachádzajú žiadne ložiská nafty. Bolívia prišla o 55 tisíc mužov (2% vtedajšej populácie) a Paraguaj o 40 tisíc (3% populácie). Značná časť z nich pritom nezomrela v boji, ale na následky malárie, dyzentérie, dehydratácie a rôznych epidemických ochorení.

Po vojne vypukli v Bolívii sociálne nepokoje, ktoré viedli k vojenským prevratom a vláde vojenských junt. Tie sa pokúšali o reformy v krajine, boli však neuspokojivé, čo viedlo k častému striedaniu autoritatívnych prezidentov, vrcholom toho bola diktatúra Enriquea Penaranda del Castilla, ktorého vláda potláčala akýkoľvek prejav nespokojnosti a v roku 1942 bola zodpovedná za masakre stávkujúcich horníkov v Catavi.

Podobný osud čakal aj Paraguaj. Ten sa ocitol na pokraji bankrotu a medzi ľuďmi rástla nespokojnosť. To využila armáda, ktorá v roku 1936 zvrhla vládu prezidenta Ayala a v krajine prebehlo niekoľko vojenských prevratov, čo viedlo v roku 1947 k občianskej vojne. Ropu v Chacu sa Paraguaju nepodarilo nájsť po celé generácie. Až počiatkom roku 2012 oznámil vtedajší prezident Frederico Franco, že v Chaco boli objavené zásoby tejto drahej nerastnej suroviny pri rieke Pirity. Objav mal podľa jeho slov urobiť z Paraguaja najbohatšiu ropnú zónu v Južnej Amerike. Od údajného objavenia ropy prešlo už 9 rokov a krajina ju stále musí importovať. 

Zdroj:

1. ROEDL, Bohumír. 2012. Dějiny Paraguaye. Praha: NLN-Nakladatelství Lidové noviny, 2012. 298 s. ISBN  978-80-7422-214-6

2. POLIDORI, Nicolette. 2011. Válka o Chaco. Praha: CeskyCestovatel.cz, 2011, 136 s. ISBN 978-80-904400-4-3