Boli raz jedni potkani

Čiernu smrť spôsobila baktéria zvaná Yersinia pestis, bola pomenovaná podľa svojho objaviteľa, Alexandra Yertzina, ktorý ju objavil až v 19. storočí. Prvé ohnisko nákazy vzplanulo v dnešnom Kazachstane, neďaleko Balchašského jazera. Baktéria sa najprv objavila u lokálnych potkanov, ktorým sa začali tvoriť opuchy pod pazuchami a pri slabinách. Neskôr sa u nich sformovali krvné zrazeniny, v ktorých sa hromadili baktérie spôsobujúce nákazu. Odtiaľ boli následne blchami prenesené na ďalšie zvieratá a neskôr aj na ľudí.

Hodváb a mor

V 14. storočí bola oblasť Balchašského jazera pod nadvládou Tatárov, ale územie obývali aj nestoriánski kresťania. Ti zanechali na svojich náhrobných kameňoch z rokov 1338 - 1339 u jazera Issyk-Kul nápisy svedčiace o tom, že pochovaní zomreli na mor. Epidémia sa neskôr začala šíriť na východ do Indie a Číny. Správy o tom, ako neznáma nákaza vyhladila v Číne celé mestá, sa dostali aj do Európy. Situáciu na Ďalekom východe popísal v roku 1346 aj florentský kronikár Matteo Villani:

„V tomto roku sa mor začal šíriť na východe, v Číne a severnej Indii a ďalších končinách, ktoré hraničia s tamojšími pobrežnými oblasťami, šíril sa medzi ľuďmi všetkého veku a pohlaví. Ľudia chrlili krv, jeden zomrel ihneď, iní za dva alebo za tri dni. Mor prichádzal vo vlnách, zachvacoval národ po národe a behom jedného roku tretinu svetadielu, ktorý sa nazýval Ázia.“

Do Európy sa nákaza dostala cez Hodvábnu cestu, ktorá bola v tom čase pod kontrolou Zlatej hordy. Mor postupoval pozdĺž rieky Don a smeroval k Čiernemu moru, na pobreží ktorého obchodníci z Janova založili mestá Tana a Kaffa (dnešný Azov a Feodosija). Mestá mali veľmi napäté vzťahy so Zlatou hordou. To viedlo k ich obliehaniu v roku 1346. Chán Džanibek sa snažil obe mestá vyhladovať. Nečakal však, že po rokoch obliehania vypukne v jeho armáde mor a začne hromadne zabíjať mužov. Vodca Zlatej hordy si bol vedomí neúspechu ťaženia, nechcel sa ale vzdať bez toho, aby mal posledné slovo. Prikázal umiestniť morom zmrzačené telá do katapultov a hromadne ich vypáliť za hradby mesta. Vojsko sa nakoniec stiahla, ale ľudia v meste boli už nakazení. Po obliehaní sa niekoľko z nich vydalo na Sicíliu a odtiaľ do Janova, Benátok a ďalších kresťanských končín, čím spečatili osud Európy.

Vymieranie

Janovčania už vedeli o more, ktorý sa šíril na Sicílii, a tak odmietali vpúšťať lode prichádzajúce z východu, niektoré dokonca zasypali horiacimi šípmi. To malo za následok, že sa na pobreží objavili lode s mŕtvymi posádkami. Navzdory opatreniam sa nákaza ďalej šírila. Niektoré lode boli tajne vyložené napriek zákazu, iné zase vyplienili zlodeji a boli aj prípady keď lode zakotvili v iných prístavoch. Jedným z takýchto prípadov bolo vylodenie morovej lode v Marseille, kde krátko na to vypukla nákaza.

Janov bol paralyzovaný hromadným vymieraním obyvateľov. Podľa De Mussiho prežila nákazu len sedmina obyvateľstva. V máji 1348 nabral mor na intenzite v Benátkach. Podľa tvrdení diplomata Lorenza de Monacisa, ktorý sa vtedy v Benátkach nachádzal, boli námestia, dvory, hroby a bočné uličky preplnené mŕtvolami. Tí, čo z Benátok pred morom utekali rozšírili chorobu do ďalších veľkých miest Talianska. Jediné mesto, ktoré bolo ušetrené prvej vlne nákazy bolo Miláno, vďaka tvrdým karanténnym opatreniam. V Padove zomrela tretina obyvateľov, v Benátkach, Ríme a Florencii až polovica.

Centrom nákazy vo Francúzsku sa stalo Marseille, odkiaľ choroba pokračovala na sever. Už v marci 1348 bol postihnutý Toulouse, mor sa rozšíril aj v Paríži, kde ľudia umierali až do jesene. Z celkových 180 000 obyvateľov Paríža ich zomrelo 50 000. Počas augusta sa nákaza dostala aj do Bordeauxu a Avignonu, kde sídlil pápež. Zaujímavé je, že pápež a väčšina jeho majetných sedliakov, tzv. „kurialov“, nezomrela. Ako dôvod sa často udáva izolovanosť od prostého obyvateľstva a tiež preventívne opatrenia v podobe planúcich ohňov, ktoré neustále horeli v pápežskom paláci. Mor sa v tej dobe šíril aj na Pyrenejskom polostrove, ktorý bol vtedy pod kontrolou moslimských Maurov. Prvými nakazenými mestami boli Barcelona, Almeria a Valencia, najviac postihnuté boli Baleárske ostrovy, kde zomrelo 30 000 ľudí.

Z Paríža sa mor dostal na sever do prístavu Calais, odkiaľ sa nákaza rozšírila do Anglicka. Počas jari v roku 1350 zomrelo na chorobu 40% obyvateľov Londýna. Epidémia sa rozšírila po celej krajine a v júni dorazila až do Škótska. Začiatkom roku 1351 už mor zasiahol väčšinu nemeckých kráľovstiev a rozšíril sa aj do Škandinávie. V celej Európe nastalo veľké umieranie, choroba sa šírila ďalej na východ smerom do Ruska. Jediná krajina, ktorá sa moru vyhla bolo Poľské kráľovstvo, pričom doteraz nie je jasné z akých dôvodov.

Pokusy o liečbu

Vtedajšia lekárska veda si nevedela s novou chorobou poradiť. Napriek tomu sa rýchlo vytvárali rôzne teórie liečby moru, ktoré sa čiastočne opierali o poznatky získané z praxe. Súdilo sa, že prebytok vlhkej a teplej krvi podporuje vznik hniloby vnútorných orgánov, pričom táto hniloba sa mala do tela dostať prostredníctvom vzduchu (miazmy) alebo potravou.

Fyziologické procesy človeka boli považované za priamo závislé od astrologických vplyvov, a tak sa predpokladalo, že mor „doľahol na smrteľníkov vplyvom nebeských telies alebo ako spravodlivý boží hnev“. Ako jediný rozumný spôsob prevencie sa označoval útek zo zamorených oblastí. Vtedajší lekári odporúčali čistenie vzduchu ohňom alebo vonnými látkami, užívanie morových masti a piluliek. Istí lekári preferovali aj pustenie žilou. Väčšina chudobného obyvateľstva sa pred nákazou chránila len modlitbami, pôstom a pokáním.

V 15. storočí sa objavujú lekári v špeciálnom protimorovom oblečení, ktorý pozostával z koženého odevu, čiernej prikrývky pripomínajúcej plášť, kožených rukavíc, klobúku, masky so zobákom a okuliarmi. Dôvod prečo mal tento odev masku so zobákom bol ten, že do zobáku boli napchaté silné aromatické byliny, ktoré filtrovali vzduch. Odev mal zároveň aj varovnú funkciu, keďže jeho špecifický vzhľad upozorňoval miestnych ľudí, že v oblasti je nákaza.

Ďalší bežný deň v stredoveku

Čierna smrť sa stala každodennou súčasťou života bežného obyvateľa stredovekej Európy. Kvôli moru prestávali ľudia uvažovať o budúcnosti, lebo si mysleli, že žiadna nepríde. Nákaza tak narušila základnú individuálnu a kolektívnu psychiku. Obyvatelia jednotlivých európskych krajín prepadávali zúfalstvu a nihilizmu. Niektorí si kopali hroby napriek tomu, že boli zdraví a následne sa prikryli hlinou s očakávaním smrti, iní si stavali vlastné rakvy. Niektorí zase prepadli hedonizmu a snažili si naplno užiť život, lebo boli presvedčení, že každú chvíľu nastane ich koniec. Boli tu aj takí, ktorí sa uzatvorili pred vonkajším svetom a so zásobami jedla prežívali vo svojich zabarikádovaných domoch.

Niekto ponesie vinu!

Kolektívna úzkosť sa zmenila na agresivitu. Netrvalo dlho a v ľuďoch sa hromadil hnev, ten si vybíjali na cudzincoch, malomocných a všetkých, ktorí neboli pevne začlenení do spoločnosti. Medzi nimi boli napríklad Židia, tí nechceli prijať kresťanskú vieru a ľudia ich často vinili za ukrižovanie Ježiša. V 14. storočí boli Židia preklínaným národom, ktorý bol vylúčený zo štátnej správy a rovnako tak z mnohých slobodných povolaní. Príslušníci židovskej viery boli uzatváraní do get a stigmatizovaní prikázaným odevom.

Židia boli obeťami pogromov už počas prvej križiackej výpravy a odvtedy pogromy len pribúdali. Antisemitizmus sa stal veľmi populárny medzi širokými vrstvami obyvateľstva a niekedy naberal nekontrolovateľné rozmery, obzvlášť v Nemecku a Francúzsku. Nie je teda čudné, že sa stali prvými obetnými baránkami čiernej smrti. Najčastejšie boli obvinení z otravovania studní. Existujú dokonca záznamy, kde sa Židia pod tlakom mučenia “priznali“ k činu. Ľudia ich obviňovali aj z toho, že nezomierajú tak masívne na mor ako kresťania, čo nebola pravda, ale ľudia tým boli presvedčení.

Pogromy dosiahli masových rozmerov a sú doložené vo všetkých vtedajších krajinách Európy. Aj keď sa panovníci spočiatku Židov zastávali, neskôr si uvedomili, že pokiaľ budú ďalej zasahovať proti pogromom, môžu čeliť vzbure alebo dokonca občianskej vojne. Židia boli masakrovaní po tisíckach, bežné bolo aj upaľovanie. Jediní, kto sa Židov počas nákazy zastával, boli niektorí pápeži. V roku 1348 pápež Kliment VI. kritizoval strojcov pogromov. Pýtal sa ako je možné, že Židia sú obeťami pogromov a prečo nákaza vypukla aj v mestách, kde žiadni Židia nežili? Jediné mesto vo Francúzsku, kde nedošlo k pogromom, bolo práve pápežské sídlo Avignon.

Nákaza, ktorá nikdy nezmizla

Dodnes sa vedú dohady ohľadom presného počty obetí čiernej smrti. Niektoré sa pohybujú v rozpätí tretiny až polovice vtedajšej populácie Európy, čo bolo 25 až 34 miliónov ľudí. V Ázii sú tieto čísla oveľa vyššie a pohybujú sa okolo 70 miliónov. Najväčšie umieranie v Európe nastalo počas rokov 1348-1351, nákaza sa pravidelne vracala, ale už nikdy nemala také devastačné následky ako v spomenutom období. Naposledy bol mor v Európe zaznamenaný na začiatku 19. storočia.

Dodnes sa však objavujú prípady čiernej smrti, obzvlášť v Afrike, ale aj v Južnej Amerike a Ázii. V dnešnej dobe existujú antibiotiká, ktoré dokážu ochorenie zastaviť, a preto je nepravdepodobné, že takýto mor môže ešte spôsobiť takú enormnú epidémiu ako v stredoveku.

Zdroje:

1.GOJDA, Jan. 2009. Černá smrt v českých zemích ve středověku. Praha: Univerzita Karlová. 2009. Dostupné online: https://dspace.cuni.cz/bitstream/handle/20.500.11956/30319/120005237.pdf?sequence=1&isAllowed=y
2. https://historyweb.dennikn.sk/clanky/detail/cierna-smrt-prisla-z-vychodu