Vazali Hunov

Počiatky Chazarov nie sú úplne jasné. Vie sa, že ich jazyk bol turkický. Do Európy sa dostali v dobe sťahovania národov a boli pravdepodobne súčasťou hunskej ríše. Od Hunov sa však líšili, pričom sa predpokladá, že sa zmiešali s časťou iránskych Alanov. Tí žili na pomedzí východnej Európy a Ázie ešte pred príchodom Hunov.  

Chazari neboli typickými kočovníkmi. V období zimy žili na jednom mieste, obývali aj niekoľko veľkých miest. Na jar sa potom začali presúvať so svojimi stádami, dôležitú rolu v ich každodennom živote hralo záhradníctvo a rybolov. V dobe vlády hunského kráľa Attilu, okolo polovice 5. storočia n.l., boli podľa niektorých názorov známi ako Akatzirovia, túto teóriu však nie je možné dokázať. Usudzuje sa, že o storočie neskôr boli súčasťou kmeňového zväzu Sabirov a žili na území dnešného ruského Dagestanu. 

Cesta k samostatnosti 

V druhej polovici 6. storočia vznikol obrovský Turkutský kaganát, ktorý sa rozkladal od pobrežia Číny až po Čierne more.  Medzi jeho poddaných patrili taktiež Chazari a ostali nimi aj v dobe následníckeho Západoturkutského kaganátu. Ten bojoval na strane Byzantskej ríše vo vojnách s Peržanmi, pričom spoločnými silami dobyli mesto Tiflis (dnešné hlavné mesto Gruzínska Tbilisi). Podpora kočovníckych bojovníkov bola kľúčová, keďže vďaka nej sa vojna obrátila v prospech Byzantíncov a nakoniec aj k ich víťazstvu.

Kvôli vnútorným rozbrojom sa na počiatku 30. rokov 7. storočia začína kaganát rozpadať. Usudzuje sa, že v tejto dobe sa Chazari vydali cestou samostatnosti. Zásadný zlom nastal, keď v roku 651 utiekol k Chazarom potomok zavraždeného západoturkutského vládcu, Irbis Šeguj-kagana, označovaný tiež ako Turksanat. Jeho hostitelia ho prijali za svojho panovníka a pod jeho vedením porazili v roku 668 povolžských Bulharov, ktorí sa buď podrobili a neskôr splynuli s Chazarmi alebo migrovali na Balkán. Na konci 7. storočia sa ríša týchto kočovníkov rozkladala od Krymu až po Kaspické more, ktoré bolo vtedy známe ako Chazarské more. Kočovníci sa pokúšali aj naďalej prenikať cez Kaukaz, ale do cesty sa im postavili noví nepriatelia Arabi. 

Krvavé boje s moslimami 

V roku 653 ovládli Arabi celé Zakaukazsko a odtiaľ zaútočili na Chazarov, utrpeli však porážku pri Belandžare. Hrozba arabskej expanzie bola na pol storočia zastavená. Kočovníci naopak využili oslabenie svojich nepriateľov a uskutočňovali nájazdy do Zakaukazska. Začiatkom 8. storočia Arabi nabrali opäť na sile a vzájomne sa s Chazarmi napádali. Približne v tej dobe naviazal tento turkický národ priateľské vzťahy s Byzanciou, ktorú tiež ohrozovali arabské vpády. 

Chazari sa stali cennými spojencami, čo sa prejavilo v častých svadbách medzi byzantskými cisármi a chazarskými princeznami. Plodom týchto spojení bol napríklad cisár Lev IV. prezývaný Chazar, ktorý mal za matku chazarskú princeznú Čiček. Keď medzi rokmi 717-718 obliehali Arabi Konštantínopol, Chazari vpadli na územie dnešného Azerbajdžanu a tým na seba pritiahli časť arabskej armády, vďaka čomu zachránili Byzanciu pred úplným pádom.

V roku 730 prišlo k najväčšiemu chazarskému vpádu na arabské územie. Ťaženia sa údajne zúčastnilo až 300 tisíc bojovníkov. Najprv porazili menšiu arabskú armádu, následne sa však rozdelili. Keď prišlo k druhej bitke, Arabi naopak porazili vojsko Chazarov a to aj napriek tomu, že ich bolo dvojnásobne viac. O sedem rokov neskôr vpadli nepriateľské jednotky na územie Chazarskej ríše a znovu kočovníkov porazili. Táto porážka však neviedla k arabskej nadvláde. Víťazi zrejme usúdili, že trvalá okupácia ríše nie je možná. Preto sa uspokojili s kaganovou konverziou na islam, tú však vykonal len formálne a Mohamedove náboženstvo u Chazarov nikdy nezapustilo korene. Už v 60. rokoch 8. storočia obnovili Chazari svoje nájazdy a kvôli arabskému nebezpečenstvu presunuli svoje hlavné mesto zo Semenderu do Itilu, ktoré sa nachádzalo na Volge. 

Božský kagan 

Kagan mal u Chazarov veľmi silné postavenie, bol považovaný za vtelenie najvyššieho boha Tengrichána, pripisovali mu aj zvláštne schopnosti, ktoré zabezpečovali blaho národa. U obyvateľstva mal obrovskú autoritu, zároveň bol dôležitým stabilizačným prvkom vo vzťahu k podrobeným národom. Ich vládcovia posielali svoje dcéry do kaganovho háremu. Patrila mu taktiež pozícia vrchného veliteľa armády, čo mu zaisťovalo značný podiel na koristi, ktorá bola v začiatkoch ríše zásadným zdrojom príjmov.  Po panovníkovi mali najvyššie postavenie tarchovia, rodová aristokracia, ktorá zahŕňala väčšinou príslušníkov kaganovho rodu. Pod nimi stali elter begovia, vládcovia podrobených národov. 

Armáda mnohých národov

Armáda Chazarov bola dominantne jazdecká. Ešte do polovice 8. storočia sa jednalo o čisto jazdecké vojsko. Šľachta mala výzbroj vyrobenú z kože a kovu, čím sa líšila od prostých bojovníkov, ktorí ochrannú zbroj nevlastnili. Pokiaľ vojsku nevelil samotný kagan, robil to jeho zástupca zvaný šad. Jednotlivým oddielom velili tarchovia. V armáde sa nachádzali aj elitné úderné oddiely, ktoré mali vysokú bojovú hodnotu a boli schopné poraziť aj početnejšie vojská nepriateľa. 

Dôležitou súčasťou armády boli aj oddiely podrobených národov. Napríklad Alani posielali pechotu a jazdu bez brnenia. Povolžskí Bulhari posielali armádu 20 000 jazdcov. Oveľa menšie boli jazdecké oddiely Maďarov. V armádach slúžili aj národy východných Slovanov, údaje o ich počte a výzbroji však chýbajú. Jednalo sa predovšetkým o pechotu. Veľa slovanských žoldnierov žilo aj v hlavnom meste Itile. Oproti nim tu boli aj oddiely moslimských žoldnierov, tí sa dokonca v 10. storočí stali hlavnou údernou silou. 

Konverzia na judaizmus alebo márny pokus Konštantína a Metoda

Náboženské pomery v ríši sa vyvíjali veľmi zaujímavo. Počiatkom 8. storočia utiekli k Chazarom Chorezmovia, ktorí pôvodne obývali strednú Áziu, boli však Arabmi vyhnaní. Tí prinášajú Chazarom judaizmus a sú taktiež hlavnými podporovateľmi nájazdov na Arabov. Jeden z vnukov chorezmovského vojvodcu Bulana, Obadia, následne vykonal prevrat a z pozície Kagana urobil akúsi posvätnú bytosť, ktorá sa síce tešila takmer božskej pocte, ale v podstate nemala žiaden vplyv. Časť Chazarov proti tomuto rozhodnutiu neúspešne povstala a následne sa pripojila k Maďarom, pričom sa neskôr stali jedným zo starouhorských kmeňov známych ako Kabari. 

Faktickým vládcom Chazarov sa v tej dobe stali potomkovia Bulanovho rodu. Dokazuje to aj fakt, že mená vtedajších vládcov nie sú vôbec známe, zatiaľ čo mená Bulanovej dynastie sú dobre zaznamenané. Niekedy v tom období Chazari prijali judaizmus za svoju vieru. Údajne to urobili z toho dôvodu, že sa nechceli ocitnúť pod vplyvom pápeža alebo kalifa. Toto obdobie je tiež považované za najväčší rozmach Chazarskej ríše, ktorá sa vtedy rozkladala na území od Aralského jazera až po Kyjev.  Pod ich nadvládu sa dostali povolžskí Bulhari, Maďari, Alani a taktiež slovanské kmene ako Vjatičovia a Radimičovia. V samotnej ríši pomerne mierumilovne koexistovali rôzne náboženstvá. V roku 861 až 862 sa tu dokonca  byzantskí misionári Konštantín a Metod pokúšali konvertovať domácich na kresťanstvo, čo sa však nepodarilo a o rok neskôr sa už presunuli na Veľkú Moravu. 

Úpadok ríše

Od 9. storočia začali Chazari upúšťať od nájazdov a postupne sa čím ďalej tým viac orientovali na poľnohospodárstvo a obchod spojený s ním, keďže cez územie ríše viedol celý rad dôležitých obchodných ciest. Hlavné mesto Itil sa stalo významným obchodným centrom, ktoré lákalo napríklad aj arabských obchodníkov. V tejto dobe taktiež dochádza k zmene v oblasti zahraničnej politiky. Koristné výpravy už neviedli na juh, ale na sever, kde vtedy došlo k ďalšiemu sťahovaniu národov. 

Počiatkom 9. storočia sa do severných oblastí Čierneho mora pod nátlakom bojovného národa Pečenehov presunuli starí Maďari. Tí uznali závislosť na Chazaroch a do konca storočia bojovali na ich strane ako spojenci. Ríša následne vedie kruté boje s Pečenehmi, ktorí nakoniec zatlačia Maďarov do Panónie. Ďalšiu hrozbu začínajú predstavovať východoslovanské kmene, ktoré sa postupne zjednotia a dostávajú sa spod chazarskej nadvlády. V roku 882 si novgorodský knieža Oleg podrobil Kyjev a vzniká Kyjevská Rus, ktorá sa stáva úhlavným nepriateľom Chazarov.

Na prelome 9. a 10. storočia Chazarská ríša oslabla, čo bolo spôsobené aj stratou tradičného spojenca - Byzancie, ktorá už nemala záujem na spolupráci. Napriek tomu Chazari mali stále kvalitné a skúsené vojsko a dokázali dlhodobo brániť svoje hranice pred Byzantíncami, Rusmi a nepriateľskými kočovnými národmi. Ešte koncom 9. storočia sa Chazari spojili s Alanmi a spolu dokázali odraziť koalíciu Pečenehov. O niekoľko rokov neskôr sa však Alani vplyvom Byzancie obrátia proti svojim spojencom, ale boli taktiež porazení.  

Ruský postup sa darilo na nejaký čas zastavovať. Chazari často púšťali ruské flotily cez ich územie na juh, kde podnikali koristné výpravy. Stávalo sa, že Rusov pri spiatočnej ceste Chazari prepadli a korisť im zobrali. 

Posledná rana 

V priebehu 10. storočia bola ríša obkľúčená, z juhu na nich útočili Arabi pod vedením rodu Sámánovcov a sever pustošili povolžskí Bulhari, ktorí sa od Chazarov oslobodili. Posledný úder prišiel zo strany Rusov pod vedením Sviatoslava Igoreviča. Ten kočovníkov v roku 965 porazil a dobyl najskôr Sarkel a neskôr aj hlavné mesto Itil. Tým Chazarská ríša definitívne zaniká, aj keď pokusy o jej obnovu stále existovali. 

Chazarský vládca sa dočasne ukrýval na ostrove v Kaspickom mori a potom, čo Rusi odišli dokázal na nejaký čas ovládnuť Itil. Pokúsil sa zachrániť tým, že prijal islam, ale bolo to márne. V roku 985 dobyl krajinu ďalší kyjevský vládca, Vladimír. O istých skupinách Chazarov sa zmieňujú zdroje z 2. polovice 11. storočia, následne však definitívne miznú. Časť z nich pravdepodobne splynula s inými kočovnými národmi ako boli Oguzovia alebo Polovci. Niektorí prijali pravoslávnu vieru, pričom je pravdepodobné, že sa neskôr stali predkami niektorých kozáckych skupín na Done. 

Existuje aj teória, že sa Chazari asimilovali do ruskej spoločnosti, pričom si uchovali svoju vieru a väčšina dnešných Židov má chazarské korene. Túto teóriu však mnohí vedci popierajú a niektorí dokonca tvrdia, že ku konverzii Chazarov na judaizmus ani nedošlo. Medzi nich patrí aj profesor Shaul Stampfer z Hebrejskej univerzity v Jeruzaleme. 

Zdroje:

1. ŠKODA, Milan. 2015. Velké říše kočovníků. Praha: Vyšehrad, 2015. 288 s. 978-80-7429-473-0